Buzássyho poézia zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia je poznačená dramatickou životnou situáciou človeka, ktorý na začiatku stratil tak veľa, až sa zdalo, že stratil všetko. Vpád vojsk a okupácia, ktorá si svoju autoritu poisťovala hlavňami zbraní, kruto prerušili umeleckú slobodu a očakávanie, že Pražská jar prerastie azda do plnohodnotného demokratického leta. Len postupne, krok za krokom, sa začína u Buzássyho prejavovať sila a odhodlanie ducha podľa hesla, že život žiť sa musí. A tak vzniká vzdorovitá Pláň, prírodou predchnutý Rok a vedomý návrat k tancu v Rozprávke, ktorá v básnikovi zažínala nové svetlo k hudobnému Znelcu, mýtickej Bazovej duši až k liečivému Ľubovníku. V básnickom Zlatom reze už máme Buzássyho ako suverénneho básnika, silnejšieho o všetku tú námahu, ktorú musel kvôli nepriazni doby prekonávať. Dnes už vieme, že Buzássy v skúške obstál so cťou. Potvrdil, že skutočný umelec dokáže tvoriť za akýchkoľvek okolností a nepriaznivých podmienok, ak si zvolí metódu, v ktorej je okrem toho dočasného zahrnuté aj to nadčasové.
