Belletristik

Zbierka  vybraných a nových básní.

Michal Kahn vo voľnom čase tancuje argentínske tango, predáva na Červenom Kameni starožitnosti a píše debutový román v podobe denníkových zápiskov. Hoci proti tomu bojuje, v hĺbke duše je latentným rasistom. Jeho život sa však celkom zmení, keď ubytuje v garáži svojho domu manželský utečenecký pár s dvomi malými deťmi... V próze Garážové Libertango sa autor vracia do roku 2015, keď sa v Európe na železničných staniciach objavili státisíce novodobých nomádov. Príbeh vykresľuje tragikomickým štýlom dramatické osudy afganskej rodiny Hosseiniovcov, ktorá sa snaží zrealizovať svoj sen o slobode a harmonickom živote. Román zachytáva v paralelnej línii aj komunitu tanečníkov argentínskeho tanga a ich túžbu nájsť v rozpadajúcom sa svete objatie blízkeho človeka.

Zborník najlepších poviedok 27. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získala Lucia Pálinkáš, 2. miesto Jana Wernerová, 3. miesto Anna Valentová. Prémiami boli ocenení: Tomáš Pažitný, Zuzana Gabrižová, Patrícia Grachová, Karin Kissová, Babu Pribišová, Anita Minárik Schwartzová a A. P. Zacharová. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Nicol Hochholczerovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola.

Román napísaný na základe skutočných udalostí sa odohráva v rokoch 1860 až 1944 v Poluvsí, ktoré je dnes časťou Rajeckých Teplíc. Rozpráva príbeh rodiny naprieč generáciami tak, ako sa skutočne stal: bez prikrášlenia, bez zjemnenia, s drsnosťou dedinského prostredia, ale aj s vľúdnosťou obyčajného človeka. Život bol voči hlavným protagonistom neraz neúprosný, no napriek tomu nás silným príbehom sprevádza odpustenie, odvaha a pokora

Autorka Júlia Marcinová sa profesionálne venuje etnológii a tradičnému odievaniu. Táto výnimočná kniha s výnimočným príbehom mapuje históriu jej rodiny. V románe vystupujú osoby, ktoré svoj život v obci Poluvsie - Rajecké Teplice naozaj prežili a viacerí ho žijú doteraz.

Vincent prichádza na sibírsku výskumnú stanicu Belyj krot. Jeho úlohou je priblížiť vedu bežným ľuďom. V izbe hlboko pod zemou nachádza čas a pokoj na písanie novej knihy, do ktorej sa mu postupne vlievajú miestni vedci, ich objavy z permafrostu, sprievodkyňa Jelena i krajanka, ktorá uviazla na svojich cestách a nedokáže sa vrátiť domov. A kto vie, čo ukrýva starosta neďaleko za mestom...

Druhá kniha Lukáša Cabalu, ktorý bol so svojím debutom Satori v Trenčíne (Artforum, 2020) nominovaný do desiatky ceny Anasoft litera.

Vlado vymyslel Triangel, pesničkovú reláciu, ktorá v osemdesiatom druhom bola ako zjavenie a Ďuro, režisér, ktorý vyrobil všetky tie skvelé pesničkové klipy pre Luciu, Tublatanku, Všechno na Mars od Dalibora Jandu alebo Mullerovu pecku Prečo vy, ľudia dvadsiateho storočia, máte vždy zachmúrené obočia... – Do piče, – nadával opitý režisér Ďuro Takáč nad decákom borovičky – si ma zavolajú tí kokoti komunistickí na koberec a hovoria, súdruh režisér, prečo nepoviete súdruhovi Mullerovi, že ľudia u nás v Československej socialistickej republike nie sú vždy zachmurení. Nech zaspieva, že občas majú zachmurené obočia – to je oveľa lepšie, nie? Takáč, jedovitý chlapec z Gemera, s veľmi zlými opicami, tresol do stola, chytil ma pod krk namiesto súdruha, a zreval: – Tak im hovorím, súdruzi, kokot téš neni občas kokot, ale furt kokot! Je tak? – Je, – povedal som uškrteným hlasom. – Tak vidíš, – povedal Ďuro a zahodil ma do prepraviek s vínom, kde som pre istotu zostal ležať. – Nehaj Čecha, do piči, – zastal sa ma vysokánsky chalan v kabáte z medvedej kože, menom Titus. Bol krmič v ZOO, čundrák, a po pätnástich rumoch skvelý spevák českej country. V ten deň, kedy sa riešil Mullerov klip, sa vzadu vo výčape varili medvedie laby, fakt nekecám. Za všetko, čo som nevidel z civilizovaného sveta, ďakujem komunistickej strane a jej úžasnému vynálezu železná opona. 

Výtvarník Vladimír Kordoš a jeho brat Boris Kordoš spomínajú na svojich rodičov - Mimi Vasilevu, známu primabalerínu Slovenského národného divadla a kriminalistu Ernesta Kordoša, ktorému sa počas vojny podarilo zachrániť viacero rodín pred zatknutím alebo deportáciou. Kniha je pútavým rozprávaním aj o rokoch detstva a mladosti, plná spomienok na povojnovú Bratislavu a letné pobyty na horárni v Tatranských Matliaroch. Obsahuje rodinné fotografie, rané práce Vladimíra Kordoša a biografické medailóny.

Etela Farkašová, ktorá patrí medzi prominentné slovenské autorky, nadväzuje v Priestoroch na staršie texty a zo životnými skúsenosťami ovplyvnenej novej perspektívy rozvíja svoje charakteristické témy ako žitý ľudský čas, jeho kontinuita a diskontinuita, pamäť a rozpamätúvanie, proces osobného seba utváraniam stávania sebou (kľúčový pojem), takisto téma domova ako priestoru, ktorý bol spätý najmä s ranými rokmi autorkinho života. Farkašová literárnou tvorbou spravidla reaguje na aktuálne dobové problémy, v širšom historicko-sociálnom kontexte fragmentárnym spôsobom reflektuje čas svojho detstva.

V knize se autoři vracejí k tomu, co je provázelo po celé roky práce na dříve vydaných knihách společných rozhovorů: zda se ke všem těm právním, historickým a etickým tématům váže ještě cosi obecnějšího, hledání samotného smyslu existence člověka i společnosti. Hledání smyslu znamená schopnost určit rozdíl mezi tím, co nás přesahuje a zůstává nám nepřístupné, tedy transcendencí, a tím, jak si tento přesah převádíme do imanentního světa naší kultury, umění nebo společenských pravidel. A protože právě o tom s gustem a zalíbením oba autoři diskutují, zůstává jejich kniha, navzdory svým velkým ambicím, především čtenářsky atraktivní.

Táto kniha nie je len pozoruhodnou kronikou prvých desaťročí 21. storočia, je to možno aj návod na čítanie budúcnosti. Eugen Gindl totiž nepísal o svete, ktorý je dôverne známy a ohmataný, ale o svete, ktorý treba neustále objavovať a učiť sa v ňom žiť. Azda aj preto sú dnes jeho texty čoraz aktuálnejšie. Filmový scenárista, reportér, publicista, autor divadelných hier, aktivista, nesmierne rozhľadený, otvorený a citlivý človek. Taký bol Eugen Gindl (1944 – 2021). Jeho publicistické texty boli prorocké a zároveň nadčasové. Slovensko mu často bolo primalé – vždy skúmal vzťahy a napätia v globálnom meradle a v širších kontextoch. Upozorňoval na činy a dosah neokolonializmu, nespravodlivé rozdelenie síl i bohatstva vo svete, na neúnosne roztvorené nožnice nerovnosti. Vždy sa pritom zastával tých najslabších a najzraniteľnejších. Názov Proti srsti je v tomto prípade veľmi presný. Jeho stĺpčeky, fejtóny a glosy neboli veľmi pohodlné. Naopak, dráždili a omínali. Ukazovali nám totiž, že aj my sa podieľame na krivde vo svete – ak nie inak, tak tým, že si pred ňou pre vlastné pohodlie a pokoj zatvárame oči. A keďže bol aj dobrodruh a zároveň výnimočne sčítaný a vzdelaný človek, do každého svojho textu dokázal primiešať svoje jedinečné životné či čitateľské zážitky a vytvoriť štylisticky vybrúsený tvar, hotovú krátku prózu. 

Komiks Kira je o osudoch hrdinov Ukrajiny, ktorí čelia a vzdorujú ruskej agresii už deväť rokov. Komiksový príbeh dáva prostredníctvom netradičného "rozprávača", plyšovej hračky do súvislosti viacero kľúčových udalostí tohto konfliktu. Začína sa v roku 2014, kedy bolo lietadlo s takmer 300 osobami na palube smerujúce z Amsterdamu do Kuala Lumpur zostrelené ruskými separatistami na Ukrajine. Hlavná hrdinka, ukrajinské dievča Kira, po príchode ruských separatistov príde o svoju mamu, domov a spolu s otcom ujdú do bezpečia do Kyjeva. Po rokoch štúdia, v deň 18-tych narodenín, sa Kira zobúdza do rána začiatku ruskej invázie na Ukrajinu a zisťuje, že bezpečne už nie je ani v Kyjeve. Dôležitou súčasťou príbehu sú bežní ľudia, ktorí pomáhajú bojovať za slobodu svojej vlasti."

Osud jednej slovenskej rodiny z okolia Banskej Štiavnice naprieč celým dvadsiatym storočím. Mozaikový príbeh, v ktorom sa stretli autorovi starí rodičia. On, žandár narodený vo Vyhniach, ju chytil pri nelegálnom prechádzaní nových Československých hraníc. Ona, z učiteľskej rodiny, jej otec maďarský básnik. Mali sa radi, rozišli sa, potom sa im darilo, nadobudli penzión Ružová vila, dostali sa do biedy, mali sedem detí, on zachránil mnoho ľudí cez vojnu a stal sa posledným demokratickým primátorom Banskej Štiavnice pred nástupom komunizmu. Kniha osudov, príbehov a postáv bojujúcich o svoje miesto na slnku.

Jana Bodnárová patrí už tri desaťročia k najosobitejším hlasom slovenskej literatúry. Publikovala 40 kníh pre dospelých a deti, Patchwork v bielej je štvrtou prózou, ktorá vychádza v Knižnej edícii ASPEKT. Aj tu je jej hlas jemne poetický a drsne krutý zároveň. Autorka zošíva útržky príbehov ľudí, ktorí sa napriek (či vďaka) svojej rôznorodosti stretávajú v blízkych vzťahoch vsadených do spoločného života v Československu druhej polovice 20. storočia. Dotýkame sa ich v spomienkach Oty, bohémky, lekárky, milenky, matky... a jej manžela Andreja. Text sprevádzajú ukážky z tvorby Evy Moflárovej.

V zápisníku z pozostalosti Alberta Marenčina sú denné záznamy datované od roku 1973 do roku 1996. Dominujú v nich úvahy o tvorbe, slobode, fantázii. „... dielo nie je jediným, ani hlavným zmyslom tvorby tak ako testament či pozostalosť nie sú hlavným zmyslom života...“ Často sa v textoch vyskytujú najbližší priatelia a ľudia s podobným osudom – Juraj Špitzer, Dominik Tatarka, Marian Váross, Alexander Matuška, Juraj Mojžiš a ďalší, s ktorými vedie dialóg, polemizuje s nimi, s ich názormi. Texty zachytávajú obdobie normalizácie, kedy bol Marenčin vylúčený zo strany a vyhodený zo Slovenského filmu. Píše o svojich umeleckých názoroch, vracia do rodiska, k vzťahu s matkou a opakovane si kladie otázku „kto som?“. „... Bol som ďaleko od domova u strýka, kde ma nik nepoznal. Spýtali sa ma. Kto si? Odkiaľ si? – a ja som musel vysvetľovať, kto som a odkiaľ som a vysvetľujúc to iným vysvetľoval som to aj sebe samému. Predstavoval som sa, niečo zavše zamlčal, niečo prikrášlil… Za niečo sa hanbil, na niečo bol hrdý. Čo všetko som zakrýval, zatajoval! Svoju lásku k mame, svoju nostalgiu – zatajoval som, že sa mi strašne cnie za domovom, že plačem za mamou, že peniaze, ktoré mi dala na utrácanie, som si schovával ako vzácnu pamiatku, že doma hovoríme iným dialektom a niekedy aj po maďarsky…“

Nová zbierka básní, v ktorej autor prehlbuje svoju imagináciu a spolu s výrazným výtvarným sprievodom vytvára kompaktný textovo-vizuálny celok. Daniel Hevier po 10 rokoch vydáva novú básnickú zbierku. Je to segmentovaná skladba, v ktorej text rozpráva príbehy obrázkov a obrazová vrstva dopovedúva to, čo načrtáva text. Žeravá súčasnosť sa prelína s obrazmi z mytológie a raných dejín ľudstva, aby vzápätí prešla do vízií a možných alternatív našej existencie.