Literaturwissenschaft

Není třeba psát, co v knize čtenář najde. Zajímavější je, že její hlavní hrdina, který zažívá doslova vnitřní hrůzu, když má veřejně vystupovat, což dělá velmi zřídka, se takto odvážně otevřel. Vážím si toho, že se otevřel mně, troufám si opovážlivě tvrdit, své dlouholeté kamarádce.

Historický kontext Kratochvilova životního příběhu (komunistická represe vůči Kratochvilově rodině po emigraci otce, Jiřího disidentství, strýcovo křivé obvinění ze spolupráce s StB) tvoří jakýsi dobový rám. Nebyly to situace jednoduché, ale se všemi se Jiří Kratochvil vypořádal se ctí. Psaní mu bylo a je oporou, jeho samotným smyslem bytí.

Ostatně výrok Milana Kundery „Kratochvilova tvorba je největší událostí české literatury po roce 1989“ mluví za vše.   Monika Rychlíková

Katalog doplná titul Kultuúrne dedičstvo inkunábul: Fond inkunábul Slovenskej národnej knižnice.

Zborník sa zaoberá zmenami poetiky v novodobej slovenskej literatúre od klasicizmu po súčasnosť. Metodologicky nadväzuje na predchádzajúci výskum poetiky slovenskej literatúry po roku 1945. Vychádza z tých istých princípov. Sleduje konštitutívne pravidlá, gramatiky a algoritmy utvárania textov, scén písania a udalostí. Má existenciálnu povahu. Zaoberá sa nielen poetikou literárnych textov, ale aj textov vedenia, svedectiev, dokumentov, protokolov a ďalších typov textov a mediálnych foriem. Reflektuje najrozmanitejšie typy udalostí a osobitné priestory scén písania na pomedzí poetiky textov a udalostí. V tomto zmysle, nadväzujúc na pojem novej estetiky Theodora W. Adorna, hovoria autori projektu o novej poetike. V jej rámci hrajú kľúčovú rolu fenomény manifestovanosti a latentnosti a vzťahy medzi poetikou literárnych a umeleckých textov, textov vedenia a persuazívnych textov najrozličnejšej proveniencie. To všetko sú javy, ktoré si vynucujú formulovanie novej poetiky textu a udalosti a tvoria základný predpoklad jej formulovania.

Piata, záverečná časť súborného diela Ľ. Nováka obsahuje syntetický výklad vlastnej koncepcie etnogenézy Slovanov (Vznik Slovanov a ich jazyka), komplexnú genetickú a typologickú charakteristiku slovenčiny (Aký jazyk je slovenčina), ďalšie rozpracovanie už dávnejšie publikovanej tézy o príznakových a nepríznakových nulových morfémach (Špecifickosť morfologických nulovostí v slovanských jazykoch) alebo pozoruhodné úvahy o vysokoškolskej výučbe historickej gramatiky (Tak trochu esejisticky o vyučovaní historických gramatík). Ľ. Novák sa zaoberal aj témami z dejín slovenského jazyka, princípmi výstavby fonologických štruktúr a ďalšími teoretickými otázkami. Obdivuhodná bola v tomto období jeho prednášková činnosť prakticky vo všetkých pobočkách Slovenskej jazykovednej spoločnosti: tézy jeho prednášok sú publikované v bulletine Zápisník slovenského jazykovedca.

Táto kniha vznikla ako pokus odpovedať na otázku, ktorú som si položila asi pred desiatimi rokmi: čo z poézie, ktorú som ako literárna kritička poznala, existuje aj mimo Slovenska, v medzinárodnom anglofónnom priestore? Zaujímalo ma tiež, ako tento svet vníma slovenskú poéziu, keď sa s ňou stretáva v preklade. V priebehu práce na projekte som na korpus aplikovala rôzne metodológie: sociologické prístupy inšpirované Pierrom Bourdieuom a Brunom Latourom, lacanovskú psychoanalýzu či autoteoretické prístupy. Skúmala som tiež, ako súčasná translatológia pristupuje k prekladu poézie. Metodologické podnety som inkorporovala do svojho výskumu, aby som sa tak dopracovala k lepšiemu chápaniu komplexných vzťahov spojených s prekladom slovenskej poézie do angličtiny a k porozumeniu toho, ako sú tieto procesy formované kultúrnymi a teoretickými rámcami. Počas práce na téme som komunikovala a spolupracovala s mnohými aktérmi a aktérkami, ktorí umožňujú prenikanie slovenskej literatúry do anglickej infosféry, ako aj s translatológmi a translatologičkami, ktorí ma počas výskumu inšpirovali. Patria k nim Fiona Sampson, Michael Cronin, Júlia Sherwood, James Sutherland-Smith, Lawrence Venuti, Jean Boase-Beier, Peter Milčák, John Minahane a mnohí ďalší...

(Slovenská národná retrospektívna bibliografia, séria E-špeciálne tlačoviny, Bibliografia tlačí 18. a 19. storočia vydaných a vytlačených na území Slovenska)

Publikácia pozostáva z úvodnej štúdie venovanej súčasnému stavu umeleckej kritiky (Daniel Grúň) a následne zo samostatných esejí. Súčasťou knihy sú tiež anglické resumé ku každej eseji, šesť až sedem reprodukcií. V každej zo zaradených esejí sú sledované pojmy – kritika, hodnota a kríza – definované a kontextualizované odlišne. Názvy a tematické zameranie jednotlivých esejí sú nasledovné: Hľadanie hodnôt v tekutej dobe. Nautické motívy v súčasnom vizuálnom umení na Slovensku (Peter Megyeši), Ženy ako agentky ekokriticizmu: európska a slovenská perspektíva (Jana Dudková), Vrstvy času. Dialógy príbehov v súčasnom vizuálnom umení na Slovensku (Ivan Gerát), Starosť o archív a situovaná prax súčasného umenia (Daniel Grúň), Prelínanie reality a fikcie (Miloš Mistrík), Koniec veľkých príbehov a dramaturgia tém v súčasnom slovenskom divadle ako nevyhnutnosť novej epistémy (Elena Knopová), Rekonštrukcia tvorivých postupov v maľbe a hodnotové preferencie (Marian Zervan).

Kniha sa zaoberá významom cirkevnej slovančiny v historickom a kultúrnom kontexte slovenského národa. Autori rozoberajú vývoj cirkevnej slovančiny, jej rolu v duchovnom a náboženskom živote, a zároveň jej vplyv na formovanie slovenského jazyka, literatúry a národnej identity. Kniha sa sústreďuje na historické okolnosti, ktoré viedli k rozšíreniu slovančiny v slovenskom priestore, a analyzuje jej význam v období stredoveku a novoveku.

V rámci tejto publikácie sú zahrnuté aj diskusie o vzťahu medzi cirkevnou slovančinou a národným jazykom, otázky jazykovej kultúry, ako aj interpretácie kultúrnych a liturgických textov, ktoré zanechali dôležitý odkaz pre slovenský jazyk a kultúru. Kniha prináša hlboký pohľad na vývoj cirkevnej slovančiny v slovenských dejinách, jej poslanie v náboženskom živote a význam pre formovanie literárneho a jazykového dedičstva Slovákov.

Tento titul je neoceniteľným príspevkom k štúdiu slovenskej kultúry, histórie a jazykovedy a predstavuje cenný zdroj pre odborníkov, študentov i širokú verejnosť, ktorá sa zaujíma o kultúrne a historické súvislosti slovenského národa a jeho jazykovej tradície.

Tlače 16. storočia v Univerzitnej knižnici v Bratislave.

Monografia Jany Juhásovej Miesta nedourčenosti prináša súbor literárnokritických a literárnovedných statí o súčasnej slovenskej a svetovej poézii, ktorá vznikla alebo bola vydaná za posledných dvanástich rokov. Autorka sa v štúdiách a recenziách ocitá v pozícii prvolezca, pred ktorým sa otvára často neznáme literárne teritórium s početnými „miestami nedourčenosti“. Tie vypĺňa a dotvára sústredeným čítaním a analýzou založenou na poznaní literárnych, filozofických, teologických či iných kontextov, ako aj na empatii a so zmyslom pre zvláštnu spravodlivosť umenia. Dlhoročná syntéza tejto mienkotvornej kritičky a literárnej vedkyne vytvára knihou dôležitý referenčný bod, ktorý bude nevyhnutnou súčasťou každého ďalšieho vedeckého bádania básnickej tvorby druhej dekády 21. storočia.

Témou monografie je literárna tvorba slovenského spisovateľa Petra Suchanského (1897 – 1979), pochádzajúceho z Dolnej zeme, z dvadsiatych až štyridsiatych rokov 20. storočia. Sústreďuje sa predovšetkým na prózy inšpirované spisovateľovým šesťročným vysťahovaleckým pobytom v Brazílii. Spisovatel' varioval spracovanie brazílskej témy v rozpätí medzi žánrami cestopisu, cestopisného dobrodružného románu a exotického dobrodružného románu. V Suchanského dobrodružných románoch sa objavuje aj projekcia fantaziem pochádzajúcich z lektúr dobrodružných románov o Indiánoch (J. F. Coopera a Karla Maya), ktoré však ako cestovateľ v reálnej krajine hľadal márne. Dobrodružný román je pre Suchanského vlastne fantazmatickým rozvinutím, predĺžením jeho cestopisov. Do slovenskej literatúry Suchanský importoval žánrový typ románu o stratených civilizáciách, ale napr. aj žáner westernu. Záberom na vydavateľskú a prekladateľskú činnosť Petra Suchanského v štyridsiatych rokoch 20. storočia, keď vydával zošitovú edíciu dobrodružných románov Nové romány, ponúka monografia aj fragment z dejín slovenskej populárnej literatúry dvadsiatych až štyridsiatych rokov 20. storočia. A v pozadí celej práce stojí literárnoteoretická otázka reprezentácie.

Slovník diel slovenskej literatúry po roku 1989 je prvou vedeckou encyklopédiou zameranou na poéziu a prózu, ktorou sa zachytáva prehľad najvýznamnejších literárnych v poslednej literárnohistorickej etape slovenskej literatúry. Obsahuje 178 hesiel, ktoré pripravili tri desiatky odborníkov pod vedením skúsenej zostavovateľskej dvojice Marty Součkovej a Jána Gavuru. Súčasťou komplexných hesiel sú bibliografické údaje, stručné informácie o autoroch, charakteristika diel, analýza a interpretácia ich významových a výrazových aspektov či ich miesto v kontexte slovenskej literatúry. Chronologicky radené heslá alternujú dejiny literatúry a po prvý raz zahrnujú do jednoliateho celku literatúru slovenských enkláv vo Vojvodine a zahraničí. Ku každému dielu je vybratá výstižná ukážka, čím slovník napĺňa charakter literárnej antológie a sprostredkúva dôležitú reálnu skúsenosť s textom. Publikácia vychádza v plnofarebnej úprave a s podrobnými registrami sieťujúcimi jednotlivé údaje. Určená je pre oblasť literárnej vedy, humanitné odbory a pedagogickú prax.

Titul kompozične nadväzuje na Rakúsovej knihu Fiktívne rozhovory z roku 2018. Autorka tu svojsky reflektuje tvorbu autorov ako Pavel Vilikovský, Dušan Mitana či Oleg Pastier a okrem toho sa zameriava na dva základné tematické okruhy – preklad a rozprávku. Zachytáva teoretické koncepcie Františka Mika, Jána Zambora a Mariána Andričíka. Teoretické texty sú obohatené recenziami na diela uvádzaných autorov a neraz aj autentickou korešpondenciou s nimi.