Belletristik

Autor, slovenský spisovateľ a publicista Tibor Ferko, predstavuje toto dielo pri príležitosti svojho životného jubilea 90 rokov. Zaujímavosťou tejto publikácie je to, že je zložená z dvoch navzájom prevrátených častí. Do prvej časti diela sa môže čitateľ začítať z prednej strany knihy. Tvoria ju poviedky na motívy prozaických diel K. Čapka, A. P. Čechova, E. Hemingwaya. V hybridnom žánre esejo-poviedky sa inšpiruje výtvarnou mystikou Siedmich hriechov Hieronyma Boscha (1515). Ďalšia je parafráza Majakovského Tragédie. Jej pôvodná inscenácia v Petrohrade (1913) znamenala prvé futuristické predstavenie na svete. V druhej časti diela, začínajúcej zo zadnej strany knihy, nájde čitateľ výber z autorovej tvorby. Kontrastné príbehy v ôsmich odtieňoch literárnych druhov a žánrov reflektujú skúsenosť s minulosťou, ktorá keď neprejde konverziou, môže sa zopakovať v prítomnosti.

Dokonalé zviera(nie) je dielom dokonalým, pre každého milovníka krásnych kníh a poézie hĺbok a výšok života. Opus magnum najvýznamnejšej poetky dnešného Slovenska prináša ojedinelú víziu sveta ako svet rozhovorov s blízkymi. Zhovára sa prostredníctvom imaginácie, ktorá spája okamih tu a teraz so spomienkou, niekedy akoby až na počiatok sveta. Autorkin hlas vedomia hovorí iba to podstatné. Zdieľa s nami radosť i zvieranie úzkosti z videnia Stvorenia, s vnútorným zrakom na pomedzí sveta viditeľného a neviditeľného. Sveta napohľad vonkajšieho, ktorý sa mení na vnútorný, intímny, mágiou poézie. Poézie, ktorá nám vždy dodá silu žiť a prežiť, aj v najtuhšom zovretí života.

Spoločná kniha textov Miroslava Kusého a Milana Šimečku Veľký brat a Veľká sestra je pokusom o priblíženie doby, v ktorej jej autori žili. Vznikla koncom sedemdesiatych rokov 20. storočia a názvom sa odvoláva na rovnomennú metaforickú sociologickú štúdiu Miroslava Kusého, ktorý v nej prirovnáva stalinský socializmus k socializmu Veľkého brata z románu Georgea Orwella 1984 a reálny socializmus k socializmu manipulatívnej Veľkej sestry z prózy Kena Keseyho Prelet nad kukučím hniezdom. Táto zbierka esejí vyšla prvýkrát ako samizdat v roku 1980.

Apatia rozhlodala celý verejný život, absencia skutočných a pochopiteľných spoločenských cieľov zmenila socialistického človeka na obmedzeného súkromníka, ktorý skutočne angažovane kultivuje len svoj záhumienok a zásadne nehasí to, čo ho nepáli.

Osud jednej slovenskej rodiny z okolia Banskej Štiavnice naprieč celým dvadsiatym storočím. Mozaikový príbeh, v ktorom sa stretli autorovi starí rodičia. On, žandár narodený vo Vyhniach, ju chytil pri nelegálnom prechádzaní nových Československých hraníc. Ona, z učiteľskej rodiny, jej otec maďarský básnik. Mali sa radi, rozišli sa, potom sa im darilo, nadobudli penzión Ružová vila, dostali sa do biedy, mali sedem detí, on zachránil mnoho ľudí cez vojnu a stal sa posledným demokratickým primátorom Banskej Štiavnice pred nástupom komunizmu. Kniha osudov, príbehov a postáv bojujúcich o svoje miesto na slnku.

Jana Bodnárová patrí už tri desaťročia k najosobitejším hlasom slovenskej literatúry. Publikovala 40 kníh pre dospelých a deti, Patchwork v bielej je štvrtou prózou, ktorá vychádza v Knižnej edícii ASPEKT. Aj tu je jej hlas jemne poetický a drsne krutý zároveň. Autorka zošíva útržky príbehov ľudí, ktorí sa napriek (či vďaka) svojej rôznorodosti stretávajú v blízkych vzťahoch vsadených do spoločného života v Československu druhej polovice 20. storočia. Dotýkame sa ich v spomienkach Oty, bohémky, lekárky, milenky, matky... a jej manžela Andreja. Text sprevádzajú ukážky z tvorby Evy Moflárovej.

V zápisníku z pozostalosti Alberta Marenčina sú denné záznamy datované od roku 1973 do roku 1996. Dominujú v nich úvahy o tvorbe, slobode, fantázii. „... dielo nie je jediným, ani hlavným zmyslom tvorby tak ako testament či pozostalosť nie sú hlavným zmyslom života...“ Často sa v textoch vyskytujú najbližší priatelia a ľudia s podobným osudom – Juraj Špitzer, Dominik Tatarka, Marian Váross, Alexander Matuška, Juraj Mojžiš a ďalší, s ktorými vedie dialóg, polemizuje s nimi, s ich názormi. Texty zachytávajú obdobie normalizácie, kedy bol Marenčin vylúčený zo strany a vyhodený zo Slovenského filmu. Píše o svojich umeleckých názoroch, vracia do rodiska, k vzťahu s matkou a opakovane si kladie otázku „kto som?“. „... Bol som ďaleko od domova u strýka, kde ma nik nepoznal. Spýtali sa ma. Kto si? Odkiaľ si? – a ja som musel vysvetľovať, kto som a odkiaľ som a vysvetľujúc to iným vysvetľoval som to aj sebe samému. Predstavoval som sa, niečo zavše zamlčal, niečo prikrášlil… Za niečo sa hanbil, na niečo bol hrdý. Čo všetko som zakrýval, zatajoval! Svoju lásku k mame, svoju nostalgiu – zatajoval som, že sa mi strašne cnie za domovom, že plačem za mamou, že peniaze, ktoré mi dala na utrácanie, som si schovával ako vzácnu pamiatku, že doma hovoríme iným dialektom a niekedy aj po maďarsky…“

Nová zbierka básní, v ktorej autor prehlbuje svoju imagináciu a spolu s výrazným výtvarným sprievodom vytvára kompaktný textovo-vizuálny celok. Daniel Hevier po 10 rokoch vydáva novú básnickú zbierku. Je to segmentovaná skladba, v ktorej text rozpráva príbehy obrázkov a obrazová vrstva dopovedúva to, čo načrtáva text. Žeravá súčasnosť sa prelína s obrazmi z mytológie a raných dejín ľudstva, aby vzápätí prešla do vízií a možných alternatív našej existencie.  

Vydanie vzájomnej korešpondencie medzi akademickou ma- liarkou Máriou Medveckou, rusistom Júliusom Rybákom a le- károm Pavlom Straussom z posledných štyroch rokov jej živo- ta, ktoré rozrušuje jej ideologický deformovaný obraz, ktorý, žiaľ, pretrváva vo verejnosti až dodnes. Z recenzného posudku prof. Róberta Letza: „Korešpondencia má vysokú literárnu, historickú a estetickú úroveň… citli- vý dialóg, toto hlboko ľudské zdieľanie sa je výrazom túžby po osobnej a tvorivej slobode v čase totalitného režimu. Jed- ným z významov tohto dialógu je práve to, že tvorí nezávi- slú zónu, ktorá uniká oficiálnym požiadavkám kladeným na umenie a umelcov a vymyká sa oficiálnemu klišé. Ume- nie sa ukazuje v daných pomeroch ako spôsob komunikácie, ako azyl v normalizácii, útecha, hľadanie, nachádzanie… Pod vonkajším pancierom, pod náhrobkom, ktorým bola priva- lená a zaživa pochovaná ľudská osoba, predsa pulzuje život, plný očakávaní a nádeje.“

Až aké komplikácie a zúfalstvo doženú človeka k posadnutosti dostať sa silou-mocou na vyšetrenie k profesorovi na Klinike. Napínavá nová kniha majstra otvorených koncov Pavla Rankova, ktorá sa nedá prestať čítať odzadu aj spredu. Pavol Rankov je autorom zbierok fantastických poviedok S odstupom času (1995), My a oni / Oni a my (2001), V tesnej blízkosti (2004) a Na druhej strane (2013). V románoch Stalo sa prvého septembra alebo inokedy (2008), Matky (2011) a Legenda o jazyku (2018) sa zaoberá jednotlivcom v spoločensko-dejinných súvislostiach 20. storočia. Protikladom sú distopia Svätý mäsiar zo Šamorína (2016) a fantazmagorický román Miesta, čo nie sú na mape (2017). V knihe Princezné a princovia (2020) vzdáva parodický hold žánru klasickej rozprávky. Pavol Rankov získal za svoju tvorbu množstvo ocenení na Slovensku a v zahraničí, napr. European Union Prize for Literature (2009), Nagroda Angelus (2010), Prix du livre Européen (2020).

Zborník najlepších poviedok 26. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získal Kristián Lazarčík. Prémiami boli ocenení: Terézia Fabianová, Mária Figurová, Marek Grajciar, Dorota Hinštová, Peter Hoferica, Pavol Kuspan, Kristína Lenart, Zuzana Vasičáková Očenášová a Pavol Weiss. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Ivany Gibovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Porotkyne, ktoré posudzovali 367 súťažných prác a aj príspevky v predchádzajúcich ročníkoch sa zhodli, že kvalita textov má stúpajúci trend, o čom svedčí fakt, že do druhého kola postúpil dvojnásobný počet poviedok ako vlani.

Rastislav Puchala svojím zrelým debutom Archa zmluvy (2020) prekvapil a oslovil čitateľskú verejnosť natoľko, že v krátkom čase po prvom vydaní si vyžiadala druhé. Po debute pokračoval nemenej závažným románom Veža zo slonovej kosti (2021), v ktorom reflektuje málo známu a ešte menej prehodnotenú špecifickú skúsenosť života cirkvi a spoločnosti v minulom režime, ktorou rodina hlavného hrdinu a jej blízki príbuzní a priatelia prechádzajú. Puchala vo svojom najnovšom diele, v zbierke poviedok Priestupný rok, žánrovo vybočuje zo svojej doterajšej tvorby, keďže nejde o ucelený román, ale o súbor vzájomne nesúvisiacich poviedok a noviel, ktorých jediným spojivom je plynutie času v priebehu výnimočného roka. Priaznivci tohto obľúbeného autora nájdu na stránkach knihy to, čím si ich získal v predchádzajúcich dielach: obsahovú hutnosť, štylistickú vycibrenosť a bohaté intelektuálne a duchovné podhubie, obohatené o mysteriózne prvky aj prekvapivú pointu.

Táto kniha vznikla ako prepis audio nahrávok spomienok Vladimíra Strmeňa v rokoch 2021 - 2022

Desiaty zväzok edície DIELO MILANA RÚFUSA obsahuje úvahy, eseje, príhovory, nekrológy, recenzie a články M. Rúfusa z rokov 1953 – 1979, publikované v knihách Človek, čas a tvorba (1968), Štyri epištoly k ľuďom (1969), O literatúre (1974) a v príležitostných tlačiach. Autor básnických kníh Až dozrieme, Zvony, Stôl chudobných a kníh pre deti Kniha rozprávok, Sobotné večery sa tu v polemických i filozoficky ladených textoch prejavil tiež ako významný esejista, ktorý vnášal do celospoločenského diskurzu závažné témy mravnosti, humanizmu a kresťanského postoja k rozporuplnému vývinu slovenskej spoločnosti, najmä v oblasti kultúry a tvorby ľudských hodnôt.

Jedenásty zväzok edície DIELO MILANA RÚFUSA obsahuje úvahy, eseje, príhovory, nekrológy, recenzie a články M. Rúfusa z rokov 1981 – 2008, publikované v knihách Epištoly staré a nové (1996), Život básne a báseň života (2002) a v priležitostnych tlačiach. Básnik „veľkého mravného i umeleckého výtlaku“, v tom čase najväčšia osobnosť v slovenskej literatúre, sa tu zamýšľa nad tvorbou svojich generačných druhov (výtvarníkov, spisovateľov, literárnych vedcov), dáva priestor spomienkam na detstvo, mladosť a priateľstvo s básnikmi a maliarmi, lúči sa s inými, najmä staršími kolegami, dvíha varovný prst v období gorbačovovskej perestrojky a v čase po „nežnej revolúcii“, nadväzuje na diaľku kontakt s básnikmi celého sveta.

Mladá autorka nevarila z vody, neplietla bič z-viete-čoho. Najprv niečo zažila, potom s obdivuhodným talentom písala. Tá izba sa nedala zjesť, táto kniha sa dá zhltnúť, hoci nie je určená na prvoplánovú zábavu pod plážovým slnečníkom a nechutí ako melónový pelendrek. Ide v nej však o život, pretože tie spočiatku drobné, nenápadné udalosti, vyrozprávané poetickými, osviežujúco originálnymi až surreálnymi vetami, postupne vytvárajú príbeh vzťahu dospievajúceho dievčaťa k staršiemu mužovi a všetkého, čo s tým súvisí a čo navždy zmenilo minimálne jeden osud a jeden pohľad na svet. (Balla)