Belletristik

Anton Baláž sa rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval románoch. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej Doline. Osobné a tvorivé kontakty s generačnými príslušníkmi opisuje v portrétoch (Mitana, Ballek, Buzássy, Strážay, Števček, Turčány, Petrík, Veigl, Blažková). Solženicynov román Súostrovie Gulag ho inšpiroval k napísaniu románu Tábor padlých žien. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou, ako túto autorskú skepsu prekonať.

Monografia predstavuje históriu prvých kukučínovských pamätníkov na svete, ktoré boli vytvorené v zahraničí ešte skôr ako pomníky spisovateľa v jeho domovine. Dokumentuje predovšetkým okolnosti vytvorenia najvýznamnejšej sochy M. Kukučína, ako aj záchrany a komplikovaného presunu jeho odliatkov naprieč dvoma oceánmi a tromi kontinentmi. Autorka sa osobitne venuje životným osudom a kultúrnym aktivitám Slovákov usadených v rôznych štátoch Európy i mimo nej.

Tak vám teda poviem, čo môžete od tejto knižky očakávať: Sex, holokaust a starnutie. Lebo to som ja a témy, ktoré naozaj ľúbim. Možno sa vám zdá divné, keď poviem, že milujem starnutie. Vysvetlím. Starnutie je niečo, v čom som fakt dobrý, zažívam ho denne na vlastnej koži. Čo o holokauste povedať nemôžem. Je možné, že pri niektorých príbehoch sa zastavíte a poviete si: Toto sa určite nestalo, prípadne sa to nemohlo udiať tak, ako autor píše. A preto upozorňujem, že všetko, čo si v knižke prečítate, je pravda. Stand-up komici totiž vždy hovoria pravdu, len majú niekoľko úrovní pravdy.

Michael Szatmary (1974, Bratislava). Typický bratislavský Staromešťan barového a kaviarenského typu, nedocenený muzikant, bývalý hovorca Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, otec a profesionálny Žid, no v prvom rade stand-up komik.

Nedeľa radosti je pravdepodobne najintímnejším textom zo všetkých doterajších próz Rastislava Puchalu. Na relatívne subtílnom príbehu, ktorého veľká časť sa odohráva v psychiatrickej klinike niekde v nemenovanom slovenskom meste, sa vysporadúva s témou utrpenia, jeho zmyslu a jeho miesta v živote človeka.

Hlavný hrdina sa postupne stretáva so skutočnými, ale aj fantazmagorickými postavami, ktoré skrížili jeho životné cesty, alebo sa mu iba zazdali v ťaživých psychotických stavoch, a teraz ho vyzývajú na prehodnotenie jeho doterajšieho pohľadu na túto tému, ale aj na celý vlastný život a nastoľujú otázky viny a trestu, vyššej spravodlivosti a schopnosti človeka pochopiť zmysel toho všetkého v širokom kontexte presahujúcom jeho vlastnú životnú skúsenosť.

Pohyb v uzavretom kruhu je knihou rozhovorov dcéry, spisovateľky Denisy Fulmekovej, s otcom. Ponúka privátny pohľad na obdobie normalizácie, ale aj za pracovný stôl spisovateľa a predkladateľa Jozefa Kota. Svojimi prekladmi z anglickej a americkej literatúry obohatil slovenskú literatúru i divadelnú scénu o diela Williama Shakespeara, Saula Bellowa, Jeroma Davida Salingera, Nicka Cavea, Williama Faulknera, Grahama Greena, Ernesta Hemingwaya, Jamesa Joycea, Johna Updikea a ďalších. Patril k priekopníkom teórie prekladu a výuky. Štvrťstoročie pôsobil ako pedagóg na Štátnej jazykovej škole v Bratislave.

Knihu O čase i nečase začal autor zostavovať krátko pred smrťou. Obsahuje fejtóny, komentáre a stĺpčeky, ktoré publikoval v denníkoch SME a Pravda v rokoch 2005 až 2014. „Humor, ešte aj ten najdrsnejší, je plachý. Prichádza ticho a zaiskrí až oveľa hlbšie – keď sa dotkne našich predstáv. Ak máte kohosi rozosmiať, dávkujte svoje úsilie striebornou lyžičkou, a nie lopatou.“ (Kornel Földvári)

Počasie v našich zemepisných dĺžkach a šírkach nemalo a nemá lepšieho literárneho meteorológa, ako bol a je Kornel Földvári. My zase máme šťastie, že sa stále znovu môžeme tešiť z jeho presných komentárov. A ešte presnejších predpovedí. (Dušan Dušek)

Hotra, Peter: Druhá zbierka poézie vo forme haiku Petra Hotru nadväzujúca na predchádzajúcu knihu Haiku ocenenú ako Najkrajšia kniha Slovenska. Skorá jeseň je o putovaní básnika miestami, mestami a krajinami počas ročných období v každom počasí zachytávajúc krásne okamihy v prírode a v živote rovnako ako aj tie smutnejšie, melancholickejšie. Kniha obsahuje 191 básní haiku na 109 stranách.

Zostavovateľ knihy Miloš Jesenský, sám lovec záhad a paranormálnych javov, vyspovedal šesticu významných postáv fantasy žánru na Slovensku. Juraj Červenák, Lívia Hlavačková, Alexandra Pavelková, Katarína Soyka, Daniel Šmihula a Ondrej Trepáč vás zavedú do najtajnejších zákutí svojej tvorby, ako aj slovenského a českého fandomu. Všetci respondenti i zostavovateľ sú totiž jeho živou históriou. Kniha je jedinečná aj svojím poznámkovým aparátom a zhrnutím histórie slovenského i svetového fandomu. Je určená nielen „pamätníkom“, ktorí kedysi príbeh vzniku slovenskej fantastiky priamo zažívali, ale aj tým, ktorí ešte len začínajú navštevovať Rokfortskú akadémiu či legendárne cony.

Kniha, v ktorej sa (fanúšikom dobre známy) hlavný hrdina Vincent vracia naspäť z ciest. Voľné a záverečné pokračovanie trilógie Lukáša Cabalu však funguje výborne aj ako samostatné dielo.

Vincent, svojský majiteľ antikvariátu; Laura, jeho verná súputníčka; Oliver, jej syn; Tamara, novinárka zďaleka; a maliar Albert. Stretávajú sa v uliciach Trenčína, objavujú jeho zákutia, ocitajú sa v rôznych časových a myšlienkových dimenziách. Lukáš Cabala stiera hranice medzi včera – dnes – zajtra, či medzi tu a tam. Z drobných príbehových úlomkov, smiešnych aj vážnych, vytvára mapu priestoru i ucelenú mozaiku životných osudov postáv.

Žitava, básnický debut Filipa Németha, viacnásobného finalistu súťaže Básne SK/CZ, je viac než len pôsobivou literárnou topografiou konkrétneho územia. Vo svojom krajinnom zameraní je rovnako intímnym pohľadom dovnútra, ako aj prechádzkou po miestach, ktoré na prvý pohľad môžu pôsobiť všedne, ale optikou autora nadobúdajú nezameniteľný charakter. Némethova sebavedomá a zrelá poetika sa nevyhýba ani subtílnemu humoru, v premyslene koncipovanej básnickej knihe sa zároveň dotýka viacerých bolestivých problémov súčasného sveta a spoločnosti. Žitava tak svoj zdanlivý regionalizmus priamo presahuje a jeho prostredníctvom dokáže byť presvedčivo univerzálna a súčasná.

Vlado vymyslel Triangel, pesničkovú reláciu, ktorá v osemdesiatom druhom bola ako zjavenie a Ďuro, režisér, ktorý vyrobil všetky tie skvelé pesničkové klipy pre Luciu, Tublatanku, Všechno na Mars od Dalibora Jandu alebo Mullerovu pecku Prečo vy, ľudia dvadsiateho storočia, máte vždy zachmúrené obočia... – Do piče, – nadával opitý režisér Ďuro Takáč nad decákom borovičky – si ma zavolajú tí kokoti komunistickí na koberec a hovoria, súdruh režisér, prečo nepoviete súdruhovi Mullerovi, že ľudia u nás v Československej socialistickej republike nie sú vždy zachmurení. Nech zaspieva, že občas majú zachmurené obočia – to je oveľa lepšie, nie? Takáč, jedovitý chlapec z Gemera, s veľmi zlými opicami, tresol do stola, chytil ma pod krk namiesto súdruha, a zreval: – Tak im hovorím, súdruzi, kokot téš neni občas kokot, ale furt kokot! Je tak? – Je, – povedal som uškrteným hlasom. – Tak vidíš, – povedal Ďuro a zahodil ma do prepraviek s vínom, kde som pre istotu zostal ležať. – Nehaj Čecha, do piči, – zastal sa ma vysokánsky chalan v kabáte z medvedej kože, menom Titus. Bol krmič v ZOO, čundrák, a po pätnástich rumoch skvelý spevák českej country. V ten deň, kedy sa riešil Mullerov klip, sa vzadu vo výčape varili medvedie laby, fakt nekecám. Za všetko, čo som nevidel z civilizovaného sveta, ďakujem komunistickej strane a jej úžasnému vynálezu železná opona. 

Výtvarník Vladimír Kordoš a jeho brat Boris Kordoš spomínajú na svojich rodičov - Mimi Vasilevu, známu primabalerínu Slovenského národného divadla a kriminalistu Ernesta Kordoša, ktorému sa počas vojny podarilo zachrániť viacero rodín pred zatknutím alebo deportáciou. Kniha je pútavým rozprávaním aj o rokoch detstva a mladosti, plná spomienok na povojnovú Bratislavu a letné pobyty na horárni v Tatranských Matliaroch. Obsahuje rodinné fotografie, rané práce Vladimíra Kordoša a biografické medailóny.

Etela Farkašová, ktorá patrí medzi prominentné slovenské autorky, nadväzuje v Priestoroch na staršie texty a zo životnými skúsenosťami ovplyvnenej novej perspektívy rozvíja svoje charakteristické témy ako žitý ľudský čas, jeho kontinuita a diskontinuita, pamäť a rozpamätúvanie, proces osobného seba utváraniam stávania sebou (kľúčový pojem), takisto téma domova ako priestoru, ktorý bol spätý najmä s ranými rokmi autorkinho života. Farkašová literárnou tvorbou spravidla reaguje na aktuálne dobové problémy, v širšom historicko-sociálnom kontexte fragmentárnym spôsobom reflektuje čas svojho detstva.

V knize se autoři vracejí k tomu, co je provázelo po celé roky práce na dříve vydaných knihách společných rozhovorů: zda se ke všem těm právním, historickým a etickým tématům váže ještě cosi obecnějšího, hledání samotného smyslu existence člověka i společnosti. Hledání smyslu znamená schopnost určit rozdíl mezi tím, co nás přesahuje a zůstává nám nepřístupné, tedy transcendencí, a tím, jak si tento přesah převádíme do imanentního světa naší kultury, umění nebo společenských pravidel. A protože právě o tom s gustem a zalíbením oba autoři diskutují, zůstává jejich kniha, navzdory svým velkým ambicím, především čtenářsky atraktivní.

Táto kniha nie je len pozoruhodnou kronikou prvých desaťročí 21. storočia, je to možno aj návod na čítanie budúcnosti. Eugen Gindl totiž nepísal o svete, ktorý je dôverne známy a ohmataný, ale o svete, ktorý treba neustále objavovať a učiť sa v ňom žiť. Azda aj preto sú dnes jeho texty čoraz aktuálnejšie. Filmový scenárista, reportér, publicista, autor divadelných hier, aktivista, nesmierne rozhľadený, otvorený a citlivý človek. Taký bol Eugen Gindl (1944 – 2021). Jeho publicistické texty boli prorocké a zároveň nadčasové. Slovensko mu často bolo primalé – vždy skúmal vzťahy a napätia v globálnom meradle a v širších kontextoch. Upozorňoval na činy a dosah neokolonializmu, nespravodlivé rozdelenie síl i bohatstva vo svete, na neúnosne roztvorené nožnice nerovnosti. Vždy sa pritom zastával tých najslabších a najzraniteľnejších. Názov Proti srsti je v tomto prípade veľmi presný. Jeho stĺpčeky, fejtóny a glosy neboli veľmi pohodlné. Naopak, dráždili a omínali. Ukazovali nám totiž, že aj my sa podieľame na krivde vo svete – ak nie inak, tak tým, že si pred ňou pre vlastné pohodlie a pokoj zatvárame oči. A keďže bol aj dobrodruh a zároveň výnimočne sčítaný a vzdelaný človek, do každého svojho textu dokázal primiešať svoje jedinečné životné či čitateľské zážitky a vytvoriť štylisticky vybrúsený tvar, hotovú krátku prózu.