Film, Musik und Theater

Štvrtý zväzok súborného diela významného slovenského hudobného skladateľa Ľudovíta Nováka mapuje tvorbu z rokov 1968 až 1980 – obdobia výrazných spoločenských premien a umeleckého hľadania. Tento diel prináša výber orchestrálnych, komorných a vokálno-inštrumentálnych skladieb, ktoré odrážajú skladateľovu umeleckú zrelosť, filozofickú hĺbku a jeho cit pre experiment v rámci hudobného jazyka. Dielo dopĺňajú odborné komentáre, edičné poznámky a dobové súvislosti, ktoré umožňujú lepšie porozumieť tvorivému vývoju Nováka v danom období. Publikácia je neoceniteľným prameňom pre muzikológov, interpretov i všetkých záujemcov o slovenskú hudbu 20. storočia.

Jozef Bednárik významným spôsobom zasiahol hneď do viacerých divadelných druhov na amatérskej i profesionálnej scéne – činohry, opery a muzikálu, bábkového divadla, a svoju invenciu a novátorstvo prejavil aj v balete a televíznej dramatickej tvorbe. Objemná monografia je dielom renomovaných teatrológov pod vedením odborného garanta knihy, profesora Vladimíra Štefka, ktorý je zároveň autorom Prológu, Epilógu a dvoch štúdií – o Bednárikovom pôsobení v amatérskom divadle, v Divadle v Zelenči a o činoherných inscenáciách.

Eva Krížiková (1934 – 2020) patrí bezpochyby k najvýraznejším zjavom slovenského herectva s širokým záberom, od divadla, cez film, rozhlas i televízie a jej najrôznejšie zábavné formáty. Už na začiatku kariéry na seba poukázala ako na interpretku s ojedinelým komediálnym talentom, a tak sa spočiatku stala predovšetkým predstaviteľkou excentrických malomestských kokiet či temperamentných vidiečaniek. Postupom rokov v nej režiséri na scéne, pred kamerou aj za mikrofónom objavili aj výnimočnú predstaviteľku výsostne dramatických osudov a Krížiková sa prirodzene prehrala od rolí ľudovej živelnosti k veľkým tragickým úlohám klasického repertoáru, ale aj k postavám z pôvodnej drámy herečkou modelovanými cez autentický výraz ženy súčasníčky. Na pozadí umeleckej kariéry Evy Krížikovej tak možno mapovať vývoj aj emancipáciu slovenského divadla, filmu, televízie i rozhlasu od úvodu päťdesiatych rokov minulého storočia až po prvé desaťročie nového milénia.

Zborník Príroda, kultúra, film tvorí súbor príspevkov z 21. ročníka výročnej česko-slovenskej filmologickej konferencie, ktorá sa uskutočnila v dňoch 12. až 15. októbra 2023 v Krpáčove. Hlavná téma konferencie sa dotýkala spojenia prírody, kultúry a širokého spektra ich filmových reprezentácií. Film ako kultúrne médium od svojich začiatkov reflektoval v pohybe obrazu najrôznejšie prírodné fenomény, pokúšal sa približovať nevidené deje, zachytávať objavovanie prírody a kultúry, dokumentovať historické a vedecké výskumy. Na strane druhej film od začiatku fascinoval jednou zo svojich najmocnejších schopností – animizmom. Ako píše Jean Epstein, na plátne už niet mŕtvej prírody, oživená otvára ľudské vnímanie. Zborník obsahuje príspevky 20 autorov – renomovaných filmológov, umenovedcov, filozofov, estetikov z centier humanitných vied v Čechách i na Slovensku.

Divadelný ústav vydáva výnimočnú knihu Teátermacher – memoáre významného slovenského divadelného a televízneho režiséra, prekladateľa, divadelného teoretika a pedagóga Ľubomíra Vajdičku. Prostredníctvom svojich spomienok na detstvo, štúdiá na strednej a vysokej škole, na pôsobenie v amatérskom a profesionálnom divadle mapuje nielen vlastnú históriu, ale aj spoločenské, politické a kultúrne dejiny našej spoločnosti. Pútavo napísaná kniha je nielen pohľadom do zákulisia divadla, ale prináša aj režijno-dramaturgické analýzy hier a inscenácií a odkrýva zaujímavé súvislosti slovenského i svetového divadla a umenia vôbec. Ľubomír Vajdička nenápadne, ale presvedčivo dokazuje, aké potrebné je vzdelanie a vzdelávanie (sa), aké lákavé je dobrodružstvo myslenia, aké dôležité a strhujúce je poznávanie súvislostí.

„Festivaly patria medzi najefektívnejšie spoločenské centrá moderného života. Sú spojením medzi umelcami a publikom, integrátormi spoločenských skupín, v ktorých ľudia medzi sebou komunikujú a zdieľajú názory. Festivaly sú akcelerátormi procesov a javov v komunite,“ uvádza na svojej stránke renomovaná Asociácia európskych festivalov. Festival Nová dráma/New Drama sa od svojho založenia v roku 2005 snaží napĺňať tieto posolstvá a prinášať do slovenského divadelného priestoru nové impulzy, emancipujúce zážitky a zároveň poukázať na vnútornú silu divadla. Už dvadsať rokov prepája slovenskú divadelnú komunitu so zahraničnými umelcami, festivalovými riaditeľmi a dramaturgmi, promotérmi a šíri tak dobré meno slovenskej drámy a divadla. Zároveň pripravuje divákov prijať nové postupy aj v každodennej divadelnej praxi. Kniha mapuje rast festivalu Nová dráma/New Drama, jeho programové línie, pracovné podujatia, návštevy renomovaných dramatikov a expertov.

Martin Porubjak písal veľa, veľmi dobre a o širokom okruhu tém. Z jeho textov by sa dala zostaviť kniha politických komentárov a glos, kniha osobných spomienok na zaujímavých ľudí, s ktorými sa priatelil a spolupracoval, kniha cestopisných čŕt – a samozrejme kniha, a nie jedna, o divadle. Tomu sa, azda okrem relatívne krátkeho obdobia, keď ho naplno pohltil svet praktickej politiky, venoval neprestajne po celý svoj neobyčajne produktívny profesijný život – ako dramaturg, režisér, prekladateľ, pedagóg, ale aj ako teoretik a divadelný kritik.

Divadelné predstavenie vnímal najmä ako fenomén, ktorý odzrkadľuje, komentuje, kritizuje stav spoločnosti, ktorá ho zrodila, stav konkrétnej doby a sveta, ktorý ho obklopuje. Jednoducho, aj vo vzťahu k divadlu bol plnokrvný homo politicus.

Štruktúra knihy vyrastá z tém, ktoré sa prirodzene vynárali, keď sme sa preberali mimoriadne rozsiahlym archívom autorových textov (pripojený bibliografický zoznam obsahuje viac ako 1500 položiek a napriek úsiliu zostavovateľky aj bibliografky pravdepodobne stále nie je úplný). Pritom sme dávali prednosť takým štúdiám a článkom, ktoré divadlo vnímajú v spojitosti so spoločenským a politickým dianím. V knihe sa tak vedľa seba objavujú rôzne žánre, od anekdotickej glosy cez fejtón, reportáž až po obsiahlu teatrologickú analýzu.

Zborník zo seminára venovaného vedeckej práci Jeleny Paštékovej, laureátky Ceny Petra Mihálika za rok 2021, sa zameriava predovšetkým na vybrané témy a črty jej bádania v oblasti literatúry a kinematografie. Dialogické kontakty slovenského filmu a literatúry v 20. storočí sleduje vždy na pozadí detailne načrtnutej panorámy dejín spoločnosti, zlomov a turbulencií v politike, premien vo vývoji kultúry a umenia. Publikácia zahŕňa texty kolegov Jeleny Paštékovej, ktorí reprezentujú obidva jej domovské inštitúcie, Ústav slovenskej literatúry SAV a Katedru audiovizuálnych štúdií na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.

Päť úvah o súčasnej dokumentárnej tvorbe z pera piatich absolventov Ateliéru réžie dokumentárneho filmu Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Výber textov reprezentuje rôznorodé uvažovanie mladých dokumentaristov o angažovanosti, vnútornej slobode, hraniciach manipulácie a autorskej jedinečnosti. Prvý sa zamýšľa nad mantinelmi manipulácie a autentickosti, ktoré sú zásadné pri realizácii filmového dokumentu (Eduard Cicha). Druhý sa pýta sám seba a analyzuje podstatu angažovanosti v autorskom dokumentárnom filme (Daniel Svoreň). Tretie zamyslenie je osobným pohľadom na opakujúcu sa tému (filmové zobrazenie Rómov), ku ktorej sa vracajú slovenskí dokumentaristi (Štefan Straka). A napokon sú tu dva biografické texty – jeden o svojskej českej režisérke dokumentárnych filmov Jane Ševčíkovej (Katarína Jonisová) a druhý o už nežijúcom autorovi Dežovi Ursinym (Denisa Parobeková).

Zborník je výstupom z rovnomenného seminára realizovaného v roku 2022 v rámci Týždňa slovenského filmu. Jeho editormi sú Václav Macek a Zuzana Goleinová a jednotlivé štúdie ponúkajú rôzne uhly pohľadov na filmové diela tejto výraznej osobnosti slovenskej literatúry. Vďaka nim dnes môžeme sumarizovať Pišťánkov prínos pre slovenskú kinematografiu. V zborníku sú publikované príspevky autorov a autoriek: Marian Jaslovský, Peter Darovec, Peter Karpinský, Matej Ambroš, Peter Michalovič, Adam Gazdič, Martin Šmatlák, Zuzana Goleinová, Václav Macek a Peter Ulman.

Mikuláš Moyzes sa narodil 6. decembra 1872 vo Zvolenskej Slatine. V tom čase Moyzes externe navštevoval prednášky na Hudobnej akadémii v Budapešti, aby zložil štátnu skúšku z hudby a spevu.vynikol ako tvorivý umelec, organizátor, účinkoval na koncertoch i so svojou manželkou, koncertnou speváčkou.

Rozvinul bohatú pedagogickú činnosť. Roku 1909 sa zúčastnil na založení maďarského hudobného spolku, z ktorého sa zrodila aj prešovská hudobná škola. Intenzita Moyzesovej skladateľskej, organizátorskej a pedagogickej činnosti neobyčajne vzrástla po roku 1918, keď sa do verejného života, do služieb československého štátu zapojil ako uvedomelý Slovák. Žil plným slovenským národným životom a svoju lásku k slovenskému ľudu najmarkantnejšie prejavil cez svoju pedagogickú činnosť. Vznik slobodného štátu Čechov a Slovákov mu bol impulzom i nádejou pre plné uplatnenie umeleckých cieľov, ktoré vo svojej tvorbe dosiahol na základe hlbokého poznania života východoslovenského ľudu a jeho piesní. Spoluzakladateľ slovenskej národnej hudby – skladateľ, organista a pedagóg Mikuláš Moyzes zomrel 2. apríla 1944 v Prešove. Zapísal sa do dejín slovenskej národnej kultúry svojím významným podielom na formovaní národného realistického smeru v slovenskej hudbe. Pričinil sa o to svojou tvorbou, ktorá síce nadväzovala na snahy národoobrodeneckej generácie staroromantikov a folkloristov, ale vymaniac sa spod týchto vplyvov stala sa vývojovým článkom pre nástup mladej skladateľskej generácie v období medzi dvoma vojnami.

Ladislav Čavojský (1932 – 2014) patril ku generácii prvých vysokoškolsky vyštudovaných slovenských divadelných vedcov. Jednou z konštantne prítomných línií v jeho výskume boli analýzy uvádzania inonárodnej drámy do nášho kultúrneho kontextu.

Čavojského pohľad na túto oblasť bol literárny aj divadelný, teda komplexný a poučný nielen pre historikov, dejiny literatúry a divadla, ale aj pre prax, pre režisérov, hercov i dramaturgov. Kniha prináša výber štúdií týkajúcich sa udomácňovania dramatickej spisby Shakespeara, Moliera, Goldoniho, Goetheho, Gogoľa, Ostrovského a Ibsena na Slovensku a rozbory jej súdobého inscenovania. Túto obsahovú os určil sám autor. Aktualizovať, dopísať po súčasnosť svoje staršie texty, žiaľ, už nestihol. Napriek tomu sú cennými zdrojmi pre štúdium dejín slovenského divadla.

Abecedár tvorí súbor 25 krátkych esejí, ktoré sa venujú abecedne pomenovaným fenoménom našej filmovej kultúry. Pokúša sa zachytiť najvýraznejšie témy nášho myslenia o filme, fenomény a črty filmovej práce, naratívne a vizuálne motívy. Abecedár je najmä pokusom o hravejší prieskum a menej zaväzujúce nahliadnutie do viac či menej známych dejín slovenskej kinematografie.

Monografia Ivety Škripkovej Feministické divadlo a jeho slovenská cesta je vôbec prvou odbornou publikáciou, ktorá sa venuje prieniku feministického umenia a filozofie do slovenskej divadelnej praxe. Vzácnym prínosom textu významnej slovenskej divadelníčky – autorky, režisérky, divadelnej manažérky a v neposlednom rade teoretičky – Ivety Škripkovej je práve zameranie sa na dokumentáciu a hĺbkovú analýzu feministického divadla na Slovensku od deväťdesiatych rokov.

Skladateľ Giuseppe Verdi bol celoživotnou láskou teatrológa Ladislava Čavojského (1932 – 2014), ale úctu mal aj k tvorbe Richarda Wagnera. Z jeho vzťahu k týmto dvom velikánom sa zrodila kniha o ich tak odlišnom opuse, a zároveň aj kniha o ich operách na slovenských javiskách. Autor v nej porovnáva život i dielo talianskeho a nemeckého skladateľa a vychádzajúc z cudzích i vlastných kritík inscenácií ich diel načrtáva obraz vývoja operného umenia na Slovensku v uplynulom storočí.