Geschichte

Usporiadanosť spoločnosti v stredoveku zabezpečoval panovník (vladyka, knieža, kráľ) s pomocou svojich prívržencov, pôvodne družiny bojovníkov, z ktorých sa vyvinula privilegovaná šľachtická vrstva podieľajúca sa na moci. Veľká Morava ešte nebola plne vyvinutým stredovekým štátom, disponovala však už jeho základnými atribútmi. Úplnú monarchickú moc podľa nemeckého vzoru dobudoval s pomocou dôsledne koncipovanej cirkevnej organizácie a kristianizácie zakladateľ Uhorského kráľovstva Štefan I. Peripetie vývoja a praktického uplatňovania panovníckej moci možno sledovať na niekoľkých charakteristických parametroch: vlastníctvo hradov, organizácia armády a kráľovské majetky a príjmy. Od 13. st. sa začal patrimoniálny uhorský štát postupne premieňať na volenú stavovskú monarchiu. Panovník sa rozsiahlymi donáciami a udeľovaním úradov snažil zabezpečiť si podporu veľmožov, ktorí preňho predstavovali čoraz väčšie ohrozenie. Súčasne sa zmenšoval jeho majetok. Schopnosť lavírovania medzi rôznorodými záujmami si vyžadovalo talentovanú, charizmatickú a súčasne pragmaticky mysliacu osobnosť. Schopní panovníci dokázali tento vývoj dočasne zvrátiť, hľadali oporu v reprezentantoch z radov nezainteresovaných cudzincov alebo povýšených nižších šľachticov, budovali profesionálny úradnícky aparát a v záujme zvyšovania príjmu podporovali rast miest. K oslabeniam ústrednej moci dochádzalo obvykle po vymretí dynastie alebo pri absencii silného legitímneho následníka.

Kniha Empírové šaty vychádza ako prvý titul novej edície Slovenského národného múzea s názvom Zamerané na predmet. Cieľom tejto edície je prostredníctvom konkrétnych predmetov priblížiť čitateľovi funkciu múzea a činnosti, ktoré v ňom odborní múzejní pracovníci vykonávajú pri skúmaní a uchovávaní predmetov kultúrneho dedičstva. Kniha Empírové šaty predstavuje najstaršie šaty z fondu SNM – Historického múzea. Prezentované dámske empírové šaty sú staré viac ako 200 rokov a patrili príslušníčke šľachtického rodu Zay – Márii Zayovej. Tá ich podľa rodovej pamäte nosila počas Viedenského kongresu, ktorý sa konal v rokoch 1814 – 1815 vo Viedni. Čitateľ sa dozvie, z čoho sa samotné šaty skladajú, ako a z akých materiálov sú vyrobené, zistí viac o empírovej móde, v štýle ktorej sú ušité, ako aj o módnych časopisoch, prostredníctvom ktorých Mária Zayová sledovala módne novinky vo svete. Autorka Eva Hasalová sa zamerala aj na samotnú majiteľku šiat, ktorá svojím vzdelaním, literárnymi ambíciami, ale aj dobročinnými aktivitami patrí medzi výnimočné šľachtičné v našich dejinách. Zostali po nej portréty, knihy z veľkej rodovej knižnice a v SNM – Historickom múzeu jej šaty, ktoré mala oblečené počas svojich pobytov vo Viedni. Kniha prináša aj zaujímavosti o zbieraní módnych šiat v múzeu a odbornej starostlivosti o ne.

Sprievodca k rovnomennej výstave Roľník a jeho svet. Agrárna kultúra Slovenska ako predmet etnografického záujmu, ktorá je výsledkom dlhoročnej spolupráce Slovenského národného múzea v Martine a Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied.

Obsah: Vývoj vedeckého záujmu o svet roľníka/Growth in Academic Interest in the Farmer´s World.Od fyziokratizmu k romantizmu (18. – 19. storočie)/From Physiocratism to Romantism (18th – 19th century).Od romantizmu k historickému materializmu (19. – 20. storočie)/From Romanticism to Historical Materialism (19th – 20th century).Urbánne prostredie/The Urban Enviroment.Roľník – živiteľ krajiny/Farmer – the Country´s Breadwinner.Roľník a jeho práca/The Farmer and His Work.Roľník a jeho obydlie/The Farmer and His House.

Kniha mapuje malé aj veľké dejiny 800-ročnej sakrálnej stavby - Kostola Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Štiavnici. Jeden z jeho fenoménov je fakt, že stavba kontinuálne slúži svojmu účelu. Hoci súčasný klasicistický „plášť“ fasády kostola je nenápadný, „oblieka“ pôvodné murivá ešte stredovekej románskej 3-loďovej baziliky (okolo polovice 13. storočia).

Fascinujúci príbeh premien starobylého kostola (pôvodne kláštorného) je prezentovaný na pôdoryse výsledkov odborných výskumov, vďaka ktorým sa postupne a medziodborovo, formuje čoraz komplexnejší obraz o hodnotách kostola.

Premeny, vývojové etapy kostola autorky reflektujú v kontexte dejín mesta, regiónu, krajiny a kultúrneho dedičstva stredoeurópskeho priestoru. V knihe je publikovaný aj rozsiahly obrazový materiál, historická ikonografia, fotografie zo špecializovaných výskumov, kolekcia fotografií súčasného stavu. Na príprave a spracovaní monografickej publikácie participoval široký tím odborníkov (historici, archeológovia, reštaurátori, umeleckí historici). Zámerom publikácie bolo celistvo prezentovať individuálne hodnoty a zaujímavosti kostola nielen odbernej, ale aj širokej verejnosti.  

Žofia Bosniaková (1609 – 1644), osobnosť opradená legendami o strečnianskej hradnej panej, dobročinnej, spravodlivej a zbožnej žene. Aký bol jej pôvod? Odkiaľ pochádzal jej rod a ako si získal miesto v radoch uhorskej aristokracie? Kde vyrastala a akú dostala výchovu? Ako sa k nej zachovala rodina jej prvého manžela? Kde sa zrodil jej záujem o dobročinnosť a pomoc chudobným a núdznym? Kto bol jej druhý manžel, František Vešeléni? Aké aktivity podnikala ako pani Strečnianskeho panstva a vlastníčka majetkovej držby? Ako prispela k rekatolizácii Tepličky nad Váhom? A napokon – za akých okolností sa po jej smrti zrodila úcta k nej a ako ju ovplyvnilo nájdenie jej smrťou neporušeného tela? Aké prejavy úcty sa podarilo zachytiť? Bola úcta k nej len regionálna, alebo mala širší geografický a spoločenský rozmer? Tieto otázky sa pokúša zodpovedať monografia Žofia Bosniaková – život, dielo a úcta v 17. – 19. storočí. Na základe štúdia historických prameňov, mnohých dosiaľ neznámych alebo nepresne interpretovaných, prináša novú kritickú biografiu osobnosti Žofie Bosniakovej.

Zákonom č. 375/1919 Sb. z. a n. bola zriadená Československá štátna univerzita v Bratislave, ktorú tvorili štyri fakulty, medzi nimi aj právnická. V pondelok 24. októbra 1921 o 9. hodine sa začalo vyučovanie na tejto fakulte otváracím prejavom rektora Augustína Rátha. Do histórie fakulty sa raz a navždy zapísali ako jej zakladatelia šiesti profesori: Karel Laštovka (správne právo), Augustín Ráth (občianske právo), Otakar Sommer (rímske právo), Emil Svoboda (občianske právo), Bohuš Tomsa (právna filozofia) a Jan Vážný (rímske právo). Zakladatelia Právnickej fakulty Univerzity Komenského položili pevný kameň vzdelávania a rozvoja právnej vedy na Slovensku. Pri príležitosti nedávneho stého výročia založenia tejto fakulty monografia vyzdvihuje zásadné pedagogické, vedecké a organizačné zásluhy tohto profesorského zboru, ako aj dielo a hodnotový odkaz jednotlivých zakladateľov.

Publikácia Kapušansko v zrkadle času ponúka niekoľko pohľadov do tejto minulosti. Samotný termín „Kapušansko“ nie je pojmom čisto geografickým, ale ide o osobitý historicko-geografický región v medzibrání, teda medzi dvoma krajinských bránami – bardejovskou a kapušianskou, so špecifickou funkciou, ktorá utvárala tunajšie sídliskové, národnostné, cirkevné, spoločenské a správne pomery, odlišné od okolitých regiónov. Aj po zániku tejto funkcie územia, staršej ako samotný vznik uhorského štátu, ktorý len prevzal tento dávnejší štatút a organizáciu územia a začlenil ho do svojej správnej sféry, pričom ponechal jeho osobitný strážny a hospodársky režim, ktorý bol ešte posilnený. Po zániku osobitnej administratívy tohto územia sa na jeho základe vytvorilo v priebehu 13. a 14. storočia osobitné panstvo, ktoré už na feudálnej báze pokračovalo v dotváraní vyššie uvedených osobitostí regiónu.

Vizitácia je jednou z foriem kontroly farskej, resp. duchovnej správy, uskutočňovaná spravidla biskupom. Rímskokatolícka cirkev ju začala robiť po Tridentskom koncile, ktorý sa konal v rokoch 1545 – 1563, a jej cieľom bolo sledovať stav a život vo farnostiach, aby zistila, do akej miery jednotlivé farnosti podľahli reformácii, resp. do akej miery jej odolávali. Zaujímalo ju, koľko bolo farníkov, kto bol v zbore kňazom, učiteľom, aký mala farnosť majetok, kostol, ale aj koľko veriacich ostalo mimo rímskokatolíckeho cirkevného zboru. Vďaka premyslenému súboru otázok, na ktoré museli miestni farári dať podrobnú odpoveď, sa zachovali vzácne zápisnice – protokoly, z ktorých sa dozvedáme množstvo informácií nielen o samotnom cirkevnom zbore, ale aj o živote celej dediny. Po prijatí Tolerančného patentu v roku 1781, ktorý po dlhom období protireformácie a prenasledovania protestantov otváral priestor pre zrovnoprávnenie evanjelickej cirkvi s katolíckou, sa začal proces obnovy, resp. oživenia evanjelických zborov v celom Uhorsku, vrátane cirkevných zborov v hornom Liptove. Navonok sa to prejavilo nielen rastom početnosti veriacich, ale aj stavbou nových, tolerančných chrámov, nadobúdaním majetku a posilňovaním pozícií evanjelickej cirkvi.

Vedecká monografia zachytáva výnimočný fenomén štúrovcov, ktorý zasiahol do všetkých sfér duchovného života pri zániku feudalizmu v polovici 19. storočia. Išlo o moderné zásahy v oblasti jazyka, vedy, osvety, vzdelania, sociálnych reforiem, umeleckej tvorby a politiky, čo vyvrcholilo Slovenským povstaním v rokoch 1848 a 1849 ako špecifickou národnou revolúciou na Slovensku v kontexte európskych revolučných pohybov a myšlienkovom prúdení hegelizmu. Na jeho ideovom základe boli činy Ľudovíta Štúra a štúrovskej generácie vrcholné a zakladateľské.

Kniha, sa mala pôvodne volať Národná svätyňa, resp. Národný panteón. Znelo to však príliš pateticky. Tým, čo Prvé slovenské ev. a. v. gymnázium roku 1862 založili, nešlo pritom o pátos, o vznešené slovíčka. Šlo im o školu. A že ju ich neprajníci nazvali krpčiarskou či mendíckou, to ich už netrápilo. Naopak, hrdili sa tým. Veď mohli vzdať väčšiu poctu svojim materiam a otcom, než že ich reč po prvý raz v našich dejinách povýšili na „naukozdelnú“? A pritom nešlo iba o samotnú reč. Podstatné bolo, že revúcki učbári, už nie vyslúžení vojaci či negramotní remeselníci, ale všetko absolventi slávnych európskych univerzít, učili svojich žiakov suverénne ovládať jazyk svojej uhorskej vlasti. A ctiť si ho. A nielen jazyk. Učili ich poznať kultúru a mravné hodnoty všetkých uhorských národov a národností.

Ján Michal Landerer (1726–1795), jeden z najvýznamnejších tlačiarov a nakladateľov 18. storočia, pôsobil v Bratislave, kde ako člen kníhtlačiarskej rodiny získal občianstvo. Bol ambiciózny, vytrvalý a kvalita jeho tlače bola priam bezkonkurenčná, na základe čoho sa z neho stal popredný tlačiar strednej Európy. Cesta ku každému veľkému úspechu je ale dláždená mnohými bojmi a úskaliami, ktorým sa nevyhol ani on sám. Nahliadnutie do práce tohto vydavateľa, podnikateľa a člena mestskej rady, ponúka viaceré pohľady na dobu, v ktorej nebolo jednoduché sa presadiť, zápasiť s cenzúrou, médiami a vtedajšou tlačiarenskou konkurenciou. Keď sa však ako čitatelia vydáme po jeho stopách, zistíme, že dejiny kníhtlačiarstva nie sú iba spleťou mien, dátumov a dôležitých sobášov vdov po tlačiaroch. Potvrdí nám, že čas je relatívny a kultúrne premeny spred vyše dvoch storočí, majú ešte stále veľké presahy do našej súčasnosti.

Publikácia predstavuje šiesty diel série, ktorej ambíciou je postupne spracovať kaštiele a kúrie na celom území Slovenska. V každej knihe nájde čitateľ nielen pamiatky zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, ale aj tie, ktoré do neho neboli zaradené. Predchádzajúce diely sa zaoberali Liptovskou, Oravskou, Spišskou, Turčianskou a Zvolenskou stolicou. Kniha o Hontianskej stolici približuje 59 šľachtických sídiel, konkrétne 16 kaštieľov a 43 kúrií. Do zoznamu štátom chránených pamiatok sa dostalo iba päť kaštieľov a tri kúrie. Autori rozdelili heslá podľa aktuálneho administratívneho členenia obcí. Kapitoly o jednotlivých rezidenciách, v závislosti od stavu poznania, obsahujú dlhšie alebo kratšie texty o ich majiteľoch, stavebno-historickom vývoji a pri časti objektov aj o priľahlých záhradách alebo parkoch. Pri celkovom zhodnotení Hontianskej stolice možno konštatovať, že tu v dôsledku zániku Uhorska v roku 1918 došlo k obrovským stratám v oblasti záhradnej architektúry. Jednoznačne najznámejší kaštieľ stelesňuje niekdajšie reprezentatívne obydlie rodov Koháry a Sachsen-Coburg-Gotha vo Svätom Antone s vysokou architektonickou i historickou hodnotou celoslovenského významu. V jeho tieni stojí ale kaštieľ Palásthyovcov (s. č. 634) v Plášťovciach, ktorý nie je vôbec vyhlásený za pamiatku napriek svojej autenticite a v rámci Slovenska unikátne zachovaným terasám niekdajšej barokovej záhrady.

The presence of the Jewish community in the city of Košice left significant traces in the cultural and social, economic and everyday aspects of life. The coexistence of Jews and the local population in the city of Košice is relatively short. It has been around since the middle of the 19th century. There are several important Jewish monuments in the city, many important personalities of Jewish origin worked in Košice. The peaceful coexistence was disturbed by the tragic period of the Holocaust during the Second World War. In the post-war period, there was an effort to rebuild the community life of Jews in Košice. However, it was not easy. The aim of this publication is to bring the reader closer to the importance and contribution of the Jewish community to the city of Košice and to connect the past with the present. Despite the tragic events of more than 75 years ago, the Jewish community still has its presence in the city of Košice.