Geschichte

Svadba v obci Rejdová dodnes predstavuje jednu z najbohatších príležitostí, v rámci ktorých je možné spoznať prejavy tradičnej kultúry v ich premenách a dynamike. Táto hornogemerská obec dodnes poskytuje široký priestor na skúmanie prejavov folklóru a ľudovej kultúry. Ján Kolesár (rodák z Rejdovej a znalec miestnych pomerov) viac, ako desaťročie skúmal a dokumentoval rejdovskú svadbu, a to od najstarších zmienok v 16. storočí až po súčasnosť. Nazhromaždil bohatý materiál vhodný na zverejnenie. Na spoluautorstvo prizval etnomuzikologičku Alžbetu Lukáčovú, ktorá prispela časťami týkajúcimi sa hudobno-folklórnej stránky svadby. Kniha obsahuje 30 kapitol o predsvadobných a svadobných zvykoch, ako i o živote po svadbe, - viac ako 100 notových transkripcií, - cez 300 doteraz nezverejnených historických fotografií, - vyše 50 fotografií zo súčasnosti, - prvý raz zverejnené fotografie Karola Plicku, - viac ako 50 nahrávok tradičného spevu a hudby, - starobylé svadobné reči v rejdovskom nárečí, - unikátne výpovede pamätníkov, - vyše 500 strán bohatých na informácie a obrazový materiál.

Hlavným zámerom knihy Ženy pred súdom je pomocou analýzy zachovaných súdnych materiálov identifikovať ženu – kriminálničku stojacu na okraji spoločnosti. Ako obvinené pred stoličným súdom v Above figurovali predovšetkým ženy z najnižších sociálnych vrstiev, čo je v slovenskej historiografii pomerne zriedkavé a z toho dôvodu aj mimoriadne cenné. Kniha je v mnohých smeroch inovatívna a otvára niekoľko, v našich podmienkach ešte výraznejšie nedotknutých tém. Osobitne sa venuje dvom závažným oblastiam dobovej súdnej praxe, a to sexuálnym vzťahom žien a obvineniu z bosoráctva. Publikácia je v plnej miere autentická, založená v prevažnej miere na náročnom výskume viacjazyčného rukopisného archívneho materiálu a jeho komparácie s výsledkami domácich i zahraničných autorov. Pre obdobie 18. storočia, a predovšetkým pre región Abova, v širšom ponímaní však vôbec pre vidiecke obyvateľstvo, zatiaľ na Slovensku nebola napísaná práca, ktorá by sa venovala kriminalite vo všeobecnosti, a zvlášť kriminalite a kriminalizácii žien, preto je možné pokladať knihu za priekopnícku. Prináša nielen nové poznatky, ale v mnohých ohľadoch búra zakorenené a neobjektívne stereotypné predstavy o súdnictve v minulosti.

Podobne ako predchádzajúce diely tejto edície, venujúce sa Novohradu a Tekovu, sa aj región, prezentovaný v tejto knihe, dá bezpochyby zaradiť k tým, ktoré sa v dielach doterajších slovenských historikov prakticky neskúmali. Ostrihomská stolica, i napriek tomu, že rozlohou patrila medzi najmenšie v celom Uhorsku, pritom hrala dôležitú úlohu nielen v rámci dejín podunajského priestoru, ale s Ostrihomom ako sídlom uhorského prímasa, ostrihomského arcibiskupa, a jedným z trojice miest, ktoré tvorili tzv. medium regni (centrum kráľovstva), aj v dejinách celého dnešného Slovenska.

Kniha tak prináša v slovenčine vôbec po prvýkrát spracované dejiny hradného kopca, kde na mieste starej rímskej pevnosti a – vzhľadom k pomenovaniu Střěhom zrejme aj veľkého slovanského hradiska – vzniklo najprv sídlo najstarších Arpádovcov, kde sa narodil prvý uhorský kráľ Štefan, a neskôr cirkevné centrum s veľkolepou katedrálou, sídlom prvej uhorskej arcidiecézy. Rovnako sú spracované aj dejiny pôvodného sídla na brehu Dunaja, tzv. kráľovského mesta Ostrihom, ohraničeného veľkou vodnou priekopou, tiež „Nového Mesta“, ktoré ako protiváhu dal priamo pod hradom postaviť arcibiskup, a ďalších dedín a mestečiek nielen pred a za spomínanou priekopou, ale aj v širšom okolí Ostrihomu, tak v naddunajskej (územie dnešného Slovenska), ako aj zadunajskej časti územia stolice. Cieľom práce bolo na základe primárnych prameňov a ich edícií zostaviť čo najdetailnejšiu sídliskovú mapu regiónu. Kniha ďalej opisuje cirkevnú organizáciu, hospodársky potenciál skúmaného teritória (baníctvo, mlynárstvo, rybárstvo, trhy a iné) či jeho cestnú sieť. Hlavnú kapitolu tvorí prehľad sídelnej štruktúry, kde sú v stručnej slovníkovej forme zhrnuté dejiny sídelných jednotiek, ktoré ležali na území Ostrihomskej stolice. Samostatné podkapitoly a heslá patria kláštorom a pre tento región špecifickým kolegiátnym kapitulám (v celkovom počte 12), ako aj hradom a hrádkom, ktorých písomné pramene zachytávajú celkovo 5. 

The Empire Style Gown is the first publication from the new series entitled Zamerané na predmet (Focused on Object) which strives to present the role of the museum by focusing on specific activities which the staff carries out when researching and preserving items of our cultural heritage. This book presents the oldest dress from the collections of the SNM – Museum of History. This Empire style gown from the historic textile and clothing collection is more than 200 years old and was owned by Maria Zay, a member of the Zay aristocratic family. According to family recollections, she wore this gown at one of the balls during the Congress of Vienna. This publication describes the gown itself, the materials used when making it as well the Empire style fashion. You will also learn about the magazines that Maria Zay bought in order to follow the latest fashion trends. In addition to information about the gown itself, readers will learn about its owner, who due to her education, literary ambitions and charitable activities, is one of the outstanding noblewomen in our history. She lived in Uhrovec, Bučany, Šopron and Vienna and attended and organized literary salons. Her portraits, books from the large family library and her gown which she wore during her stays in Vienna were later donated to different museums in Slovakia.

Béla Petrik bol do roku 2016 úplne neznámy fenomén (česko)slovenskej fotografie i keď bol maďarskej národnosti, a podľa osobných svedectiev neovládal slovenčinu. Bélu Petrika do tajomstiev fotografie zasvätil jeho strýko Albert Petrik, známy maďarský fotograf, žijúci v Budapešti. Jeho kompletne zachovaný fotografický archív čakal na verejnú knižnú a výstavnú prezentáciu takmer 100 rokov. Dá sa symbolicky povedať, že Petrikove fotografické dielo, hlavne jeho poeticko-sociologické portréty z neho robia z pohľadu súčasnej slovenskej fotografie regionálneho "Augusta Sandera", a podľa autora by mal byť Béla Petrik zaradený do histórie slovenskej fotografie.

Kniha obsahuje približne 150 záberov zo 406 sklenených negatívov vyhotovených v rokoch 1906 - 1938. Projekt monografie o živote a diele Béla Petrika má za cieľ analyzovať náhodne objavenú fotografickú tvorbu kňaza z obce Rad na Južnom Zemplíne. Výskum fotografickej tvorby sa opiera o Petrikove zápisy v rozsiahlej kronike, v ktorej spomína bezprostredné mapovanie (dokumentovanie) regiónu multietnického južného Zemplína, obcí, ľudí, častých záplav, prírody, chudoby, práce, ale aj jeho experimentovanie v oblasti žánrov portrétu a autoportrétu. Fotografie predstavujú unikátnu správu o zvykoch, hodnotách a všednom živote regiónu, ktorá dosiaľ nebola sumarizačne-knižne spracovaná. Cieľom bolo vytvoriť reprezentatívnu odbornú publikáciu v troch jazykoch. Cieľové skupiny sú historici umenia, fotografie, etnografi, umenovedná komunita s presahom na Maďarsko, odborná, laická verejnosť, študenti fotografie, Rímskokatolícka Cirkev, teológovia.

Kniha Empírové šaty vychádza ako prvý titul novej edície Slovenského národného múzea s názvom Zamerané na predmet. Cieľom tejto edície je prostredníctvom konkrétnych predmetov priblížiť čitateľovi funkciu múzea a činnosti, ktoré v ňom odborní múzejní pracovníci vykonávajú pri skúmaní a uchovávaní predmetov kultúrneho dedičstva. Kniha Empírové šaty predstavuje najstaršie šaty z fondu SNM – Historického múzea. Prezentované dámske empírové šaty sú staré viac ako 200 rokov a patrili príslušníčke šľachtického rodu Zay – Márii Zayovej. Tá ich podľa rodovej pamäte nosila počas Viedenského kongresu, ktorý sa konal v rokoch 1814 – 1815 vo Viedni. Čitateľ sa dozvie, z čoho sa samotné šaty skladajú, ako a z akých materiálov sú vyrobené, zistí viac o empírovej móde, v štýle ktorej sú ušité, ako aj o módnych časopisoch, prostredníctvom ktorých Mária Zayová sledovala módne novinky vo svete. Autorka Eva Hasalová sa zamerala aj na samotnú majiteľku šiat, ktorá svojím vzdelaním, literárnymi ambíciami, ale aj dobročinnými aktivitami patrí medzi výnimočné šľachtičné v našich dejinách. Zostali po nej portréty, knihy z veľkej rodovej knižnice a v SNM – Historickom múzeu jej šaty, ktoré mala oblečené počas svojich pobytov vo Viedni. Kniha prináša aj zaujímavosti o zbieraní módnych šiat v múzeu a odbornej starostlivosti o ne.

Usporiadanosť spoločnosti v stredoveku zabezpečoval panovník (vladyka, knieža, kráľ) s pomocou svojich prívržencov, pôvodne družiny bojovníkov, z ktorých sa vyvinula privilegovaná šľachtická vrstva podieľajúca sa na moci. Veľká Morava ešte nebola plne vyvinutým stredovekým štátom, disponovala však už jeho základnými atribútmi. Úplnú monarchickú moc podľa nemeckého vzoru dobudoval s pomocou dôsledne koncipovanej cirkevnej organizácie a kristianizácie zakladateľ Uhorského kráľovstva Štefan I. Peripetie vývoja a praktického uplatňovania panovníckej moci možno sledovať na niekoľkých charakteristických parametroch: vlastníctvo hradov, organizácia armády a kráľovské majetky a príjmy. Od 13. st. sa začal patrimoniálny uhorský štát postupne premieňať na volenú stavovskú monarchiu. Panovník sa rozsiahlymi donáciami a udeľovaním úradov snažil zabezpečiť si podporu veľmožov, ktorí preňho predstavovali čoraz väčšie ohrozenie. Súčasne sa zmenšoval jeho majetok. Schopnosť lavírovania medzi rôznorodými záujmami si vyžadovalo talentovanú, charizmatickú a súčasne pragmaticky mysliacu osobnosť. Schopní panovníci dokázali tento vývoj dočasne zvrátiť, hľadali oporu v reprezentantoch z radov nezainteresovaných cudzincov alebo povýšených nižších šľachticov, budovali profesionálny úradnícky aparát a v záujme zvyšovania príjmu podporovali rast miest. K oslabeniam ústrednej moci dochádzalo obvykle po vymretí dynastie alebo pri absencii silného legitímneho následníka.

Toto dvojzväzkové dielo k trnavským novovekým meštianskym závetom vykazuje znaky jasne vyprofilovanej právnohistorickej analýzy a syntézy, ktoré sú prezentované v monografickej časti.Edícia prameňov bude môcť byť využitá v ďalšom vedeckom výskume aj vo výuke dejín práva, event. vo všeobecno-historických disciplínach/pomocných vedách historických ect. Celá historická/právnohistorická obec na Slovensku tak bude mať pre budúcnosť k dispozícii obsiahlu edíciu právnych prameňov, hoci len rozsahu regionálneho, tzn.trnavského mestského právneho okruhu.Autorka obsiahla základné dedičskoprávne zásady a majetkoprávne a dedičskoprávne vzťahy uhorského meštianskeho práva, ktoré bolo  zdrojom príprav budúcich kodifikácií, a preto v predloženom diele ide de facto o jeden, ale nie jediný z predobrazov moderného dedičského práva na Slovensku.

Vizitácia je jednou z foriem kontroly farskej, resp. duchovnej správy, uskutočňovaná spravidla biskupom. Rímskokatolícka cirkev ju začala robiť po Tridentskom koncile, ktorý sa konal v rokoch 1545 – 1563, a jej cieľom bolo sledovať stav a život vo farnostiach, aby zistila, do akej miery jednotlivé farnosti podľahli reformácii, resp. do akej miery jej odolávali. Zaujímalo ju, koľko bolo farníkov, kto bol v zbore kňazom, učiteľom, aký mala farnosť majetok, kostol, ale aj koľko veriacich ostalo mimo rímskokatolíckeho cirkevného zboru. Vďaka premyslenému súboru otázok, na ktoré museli miestni farári dať podrobnú odpoveď, sa zachovali vzácne zápisnice – protokoly, z ktorých sa dozvedáme množstvo informácií nielen o samotnom cirkevnom zbore, ale aj o živote celej dediny. Po prijatí Tolerančného patentu v roku 1781, ktorý po dlhom období protireformácie a prenasledovania protestantov otváral priestor pre zrovnoprávnenie evanjelickej cirkvi s katolíckou, sa začal proces obnovy, resp. oživenia evanjelických zborov v celom Uhorsku, vrátane cirkevných zborov v hornom Liptove. Navonok sa to prejavilo nielen rastom početnosti veriacich, ale aj stavbou nových, tolerančných chrámov, nadobúdaním majetku a posilňovaním pozícií evanjelickej cirkvi.

So stredovekým benediktínskym mníšstvom sa v súčasnosti spája predovšetkým predstava komunít rehoľníkov, ktoré sa uzatvárali pred vonkajším svetom za múrmi kláštorov a ktorých duchovným spojivom bola Regula sv. Benedikta. Benediktínske kláštory zároveň vnímame ako významné centrá duchovnej kultúry raného a vrcholného stredoveku. Benediktíni však boli tiež neoddeliteľnou súčasťou stredovekej spoločnosti laikov. Prevažne panovníci alebo fundátori z radov stredovekej šľachty kláštory nielen zakladali, ale za nádej na dosiahnutie spásy ich aj bohato obdarovávali. Významné opátstva mali povinnosť hostiť početné sprievody kráľov, kniežat či biskupov a kláštorné kostoly slúžili ako miesta posledného odpočinku zakladateľov a patrónov. Opáti súčasne vstupovali do politických, diplomatických a nezriedka aj vojenských služieb panovníckych dvorov. Kniha Benediktínske kláštory a ich donátori v arpádovskom Uhorsku ponúka podrobný pohľad na koexistenciu a interakciu benediktínskych kláštorov a ich zakladateľov, patrónov či ďalších donátorov v Uhorsku za vlády arpádovských kráľov v 11. až 13. storočí.

Súčasná etnológia a kultúrna antropológia považuje tradičnú kuchyňu spoločenstiev ľudí za jeden z ich najvýznamnejších identifikačných znakov a zasadzuje sa za jej zdokumentovanie a zachovanie pre budúce generácie. S potešením som si preto prečítala túto knihu venovanú Liptovu, ktorá spĺňa tieto kritéria a dopĺňa pestrú mozaiku kulinárskych tradícii Slovenska. Autorka nás v texte sprevádza celou genézou podmienok, ktoré vplývali na charakter stravy ľudí na Liptove. Zaujímavým prvkom knihy sú viaceré historické dokumenty súvisiace so stravovaním na Liptove. Osviežujúce sú pasáže osobnej reflexie autorky, ktorá ukazuje, že záujem o tradičnú kuchyňu Liptova si pestovala už od detstva v rámci svojej rodiny a rozšírila ju ako etnografka aj do profesionálneho bádania. V rámci tejto časti knihy prezentuje aj ňou vyskúšané recepty regionálnych jedál. Prof. PhDr. Rastislava Stoličná, DrSc.

Žofia Bosniaková (1609 – 1644), osobnosť opradená legendami o strečnianskej hradnej panej, dobročinnej, spravodlivej a zbožnej žene. Aký bol jej pôvod? Odkiaľ pochádzal jej rod a ako si získal miesto v radoch uhorskej aristokracie? Kde vyrastala a akú dostala výchovu? Ako sa k nej zachovala rodina jej prvého manžela? Kde sa zrodil jej záujem o dobročinnosť a pomoc chudobným a núdznym? Kto bol jej druhý manžel, František Vešeléni? Aké aktivity podnikala ako pani Strečnianskeho panstva a vlastníčka majetkovej držby? Ako prispela k rekatolizácii Tepličky nad Váhom? A napokon – za akých okolností sa po jej smrti zrodila úcta k nej a ako ju ovplyvnilo nájdenie jej smrťou neporušeného tela? Aké prejavy úcty sa podarilo zachytiť? Bola úcta k nej len regionálna, alebo mala širší geografický a spoločenský rozmer? Tieto otázky sa pokúša zodpovedať monografia Žofia Bosniaková – život, dielo a úcta v 17. – 19. storočí. Na základe štúdia historických prameňov, mnohých dosiaľ neznámych alebo nepresne interpretovaných, prináša novú kritickú biografiu osobnosti Žofie Bosniakovej.

Dejiny židovskej komunity v Banskej Bystrici a vo Zvolene.

Pivnica je povodne srbská dedina so slovenskou evanjelickou väčšinovou zložkou, srbskou menšinou a do druhej svetovej vojny tu žilo aj nemecké obyvatelstvo.