Miloš Mistrík a Andrej Maťašík v úvodnej kapitole zachytávajú vývin súčasného slovenského divadla cez optiku kontinuitných a diskontinuitných procesov, ktoré v ňom prebiehali od konca 70. rokov 20. storočia. Elena Knopová nadviazala kapitolou venovanou činohernej dramaturgii a inscenáciám v kamenných divadlách po roku 2000. Charakterizuje zmenené funkcie divadelnej dramaturgie, vzťah dramaturgie k prekladu, slovenskej dráme, divákom. Podobne Michaela Mojžišová zachytáva v tretej kapitole vývin operného divadla na Slovensku po roku 2000. Nadežda Lindovská sa vo svojej kapitole venuje viacerým prejavom v súčasnom slovenskom divadle, ktoré smerujú k uplatňovaniu plurality a následne divadlu rôznych identít či diskurzov. Kapitola Miroslava Ballaya dopĺňa pohľad na nové tendencie uplatňujúce sa v slovenskom divadle, o činnosti kultúrnych centier ako platforiem pre nezávislé divadlo a tvorbu. Jednotlivé kapitoly monografie vznikali na základe niekoľkoročného výskumu ich autorov.
