Najevidentnejším posunom v poézii, ktorá sa konfrontovala nielen s vývojom osobnostného zrenia autora, so skúsenosťami vo vzťahu so svetom, ale aj s literárnou tradíciou, resp. fascináciou možnými interpretáciami sveta, je v novej Chmelovej zbierke istý odklon od poetiky paradoxu, koincidencie; dá sa povedať, že akoby „na jej úkor“ narástla nostalgia, došlo k prehĺbeniu emocionálnych polôh, aké sa – podistým – usiluje vybalansovať v „objektivizovaných“ konceptuálne ladených textoch či správach z aktuálneho sociálneho zázemia súčasníkov, pričom charakteristickou črtou v kontexte tvorby zostáva intertextualita, dialogické odvolávanie sa na tvorivé iniciatívy domácich i cudzích autorov.
