Vnútorný vesmír Jána Zoričáka je rovnako nekonečný ako ten vonkajší a svojím spôsobom sú nekonečné aj jeho diela. Dá sa na ne dívať a ustavične v nich objavovať niečo nové, neprestávajú fascinovať svojou mnohotvárnosťou. Túžba ľudí poodhrnúť závoj oddeľujúci viditeľný svet pred neviditeľným sa oddávna objavuje u šamanov, umelcov, filozofov, serióznych vedcov, ale aj podivínov (netvrdím pritom, že umelec, filozof či seriózny vedec nemôže byť zároveň aj podivín), proste u nemnohých ľudí obdarených, a v niektorých prípadoch prekliatych, neustálym nepokojom z nepoznania nepoznaného. Z tejto túžby pramení aj dlhé desaťročia trvajúci záujem Jána Zoričáka o vesmír, ktorý pretavil v množstve svojich diel v rôznych cykloch, ako Priestory, Signály, Vesmírne signály, Poslovia vesmíru, Nebeské kvety, Nebeské záhrady, Konštelácie, Veľký tresk, Nebeské kytice, Hviezdy a ďalšie. V novších dielach vytvorených zo skla pochádzajúceho zo švajčiarskeho Cernu dostal príležitosť transformovať materiál s odlišnými technickými vlastnosťami, materiál, ktorý už má v sebe zakódovanú históriu skúmania nových častíc, materiál nesúci v sebe odkaz prelomových fyzikálnych objavov v skúmaní počiatkov nášho vesmíru.
