Tzv. Veľká vojna, ako sa zvykne označovať prvá svetová vojna, znamenala v riešení otázky českej a slovenskej identity nepochybne zásadný obrat. Na troskách Rakúsko-Uhorska, ktorého boli oba národy súčasťou, sa ako optimálne riešenie javilo vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Hoc pri jeho budovaní a napokon vzniku zohral hlavnú úlohu zahraničný odboj, v politickom zmysle jasný program slovenskej budúcnosti predstavila politická elita na Slovensku už v máji 1918, keď na dôvernej porade vedenia Slovenskej národnej strany jednoznačne odmietla spájanie budúcnosti Slovákov s Uhorskom a vyslovila sa za politické spojenie s Čechmi. Znamenalo to definitívny rozchod s rakúsko-uhorskou monarchiou a na základe samourčovacieho práva deklarovaného prezidentom Woodrowom Wilsonom programové prihlásenie sa slovenskej politiky k účasti na utvorení samostatného československého štátu. Uvedenému rozhodnutiu predchádzali výrazné aktivity slovenských a českých krajanov v USA, organizovanie legionárov, koordinovanie zahraničného odboja, vytvorenie Československej národnej rady a osobitne intenzívne aktivity najmä T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a E. Beneša.
Maximálna rezonancia témy vzniku našej spoločnej republiky v roku 1918 podnietila záujem aj kolektívu právnych historikov z viacerých právnických fakúlt bývalého Československa. V spolupráci s historikmi z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici sa podujali na spracovanie vybraných problémov spojených so vznikom ČSR a s postavením a fungovaním Slovenska v spoločnom štáte v priebehu prakticky siedmych dekád jeho existencie.
