Kniha o počiatkoch ústavnej starostlivosti o osirelé deti v Uhorsku je najmä o dejinách sirotincov, o ich zakladateľoch, výchovno-vzdelávacích a konfesionálnych cieľoch, zamestnancoch a finančnom zabezpečení. Samotným sirotám, chovancom týchto ústavov a ich každodennému životu je venovaný menší priestor, ako by si zaslúžili. Dôvodom je, že chovanci ústavov, úroveň ich zaopatrenia a spôsob zaobchádzania s nimi ostávali vždy na okraji záujmu ich správcov, dobrodincov i štátnej moci. Zachované archívne materiály sa len veľmi okrajovo týkajú samotných detí, ale často detailne pojednávajú o koncepcii školského vzdelávania, o pestovaní moruší a budovaní manufaktúry na spracovanie hodvábu, o problémoch so získaním a udržaním zamestnancov, o kompetenčných sporoch medzi správcami ústavov a štátnou mocou, o finančných ťažkostiach a nevhodných či chýbajúcich budovách.
