Spojením dvoch častí POIESIS a PRAXIS do jedného celku sa autorke podarilo preukázať celý rozsah témy od najjemnejších aspektov artikulácie vlastných (pohyblivých, zložených) identít v reči človeka až po spoločensko-politický a historický dosah fenoménu, ktorý možno zahrnúť pod slovné spojenie: krajina bohatých barbarov. Alebo skôr jej zneužívaných obyvateľov? chudobných materiálne i duchom? To všetko sú legitímne otázky, ktoré s kultúrou, literatúrou a jej postavením v spoločnosti úzko súvisia. Aj napriek tomu, že neoliberálne nasmerovanie krajiny s narastajúcim podielom prekérnej práce medzi ľuďmi sa ich usiluje dostať pod kontrolu a urobiť neviditeľnými.
