Bendzákov človek v zbierke mikropoviedok je nepragmatický, nepracuje, premýšľa, hľadí von oknom, pozerá sa na svet, ktorému nechce a nemôže rozumieť. Ale možno je to inak. Prišiel na povahu sveta, a preto s ním chce vybabrať. Jeho čas stojí, hoci dni plynú. Čitateľ textu sa od prvého „príbehu“ (až po posledný) presviedča, že i na ploche niekoľkých riadkov sa dá povedať veľa. Pochopiteľne, ak súčasťou výpovede je ticho, nastupujúce mlčanie alebo aj nepredvídateľná pointa. To všetko s dávkou istej sebairónie a absurdity.
