Geschichte

Pútavé portréty vyše 50 osobností, ktoré žili na našom území od 9. storočia až po súčasnosť. Nechýbajú medzi mená ako sv. Gorazd, sv. Ivan, sv. Bystrík, ale aj Ján Transcius-Tranovský, Anna Kolesárová, František Munk či Titus Zeman. Zoznam uzatvára osobnosť 20. a 21. storočia Ján Chryzostom Korec, ktorého autor nazýva „svedkom, vyznávačom a mysliteľom“.

Každá z predstavovaných osobností je hviezdou na „slovenskom duchovnom nebi“, hodná obdivu a nasledovania. Ich život sa vyznačuje pevným hodnotovým systémom zakoreneným v láske k Bohu, ktorý usmerňoval celý ich život, v mnohých prípadoch končiaci rozhodnutím obetovať sa za spoznanú pravdu.

Unikátná dvojjazyčná publikácia pre všetkých záujemcov histórie a archeológie. Jej témou je Spiš v premenách času v dobách praveku, staroveku a stredoveku. Kolektív odborníkov z oblasti archeológie a histórie tu prezentuje prostredníctvom významných archeologických nálezísk a kultúrno-historických pamiatok z územia regiónu Spiša jednotlivé obdobia ľudských dejín - od staršej doby kamennej až po stredovek.

Hlavným cieľom publikácie je priblížiť čitateľom vybrané aspekty života dávnych obyvateľov Spiša, ako aj vzbudiť záujem o históriu a archeológiu ako o vedné disciplíny, ktoré majú aj v dnešnej dobe a spoločnosti svoje miesto.

Rabín Chatam Sofer (vlastným menom Moše Schreiber) je dnes súčasťou multikultúrneho panteónu osobností Bratislavy. Patrí k najväčším duchovným autoritám tradičného judaizmu. Za jeho pôsobenia bola Prešporská ješiva jednou z najprominentnejších vzdelávacích inštitúcií v židovskom svete. Po rokoch zabudnutia sa dočkal poštovej známky, pamätnej mince, uličky Soferove schody a v roku 2002 bol slávnostne otvorený Pamätník Chatama Sofera. Bratislavská verejnosť, židovskí veriaci a turisti z celého sveta môžu obdivovať moderný objekt, ktorý rešpektuje prísne náboženské tradície judaizmu.

Kniha, ktorú zostavil Peter Salner, prináša autentické pohľady na osobnosť slávneho rabína, ale tiež na zničenie a zložitú záchranu cintorína, na ktorom je pochovaný. Judaista Maroš Borský píše o živote a diele Chatama Sofera, diplomat Martin Bútora prispel k obnove Pamätníka z pozície slovenského veľvyslanca v USA, architekt Martin Kvasnica je autorom projektu pamätníka, etnológ Peter Salner koordinoval komunikáciu bratislavskej komunity, miestnych úradov a veriacich židov z USA a Izraela, pracovníci firmy RAFT Vladimír Mühl, Roman Koprda a Michal Čulen sa podieľali na stavbe Pamätníka. Nechýbajú ani postrehy Jozefa Staška a Otta Macháča, ktorí sprevádzajú návštevníkov a spomienky Martina Mózera na tvorbu filmového dokumentu o soferovskej dynastii.

Toto dvojzväzkové dielo k trnavským novovekým meštianskym závetom vykazuje znaky jasne vyprofilovanej právnohistorickej analýzy a syntézy, ktoré sú prezentované v monografickej časti.Edícia prameňov bude môcť byť využitá v ďalšom vedeckom výskume aj vo výuke dejín práva, event. vo všeobecno-historických disciplínach/pomocných vedách historických ect. Celá historická/právnohistorická obec na Slovensku tak bude mať pre budúcnosť k dispozícii obsiahlu edíciu právnych prameňov, hoci len rozsahu regionálneho, tzn.trnavského mestského právneho okruhu.Autorka obsiahla základné dedičskoprávne zásady a majetkoprávne a dedičskoprávne vzťahy uhorského meštianskeho práva, ktoré bolo  zdrojom príprav budúcich kodifikácií, a preto v predloženom diele ide de facto o jeden, ale nie jediný z predobrazov moderného dedičského práva na Slovensku.

Sečovce boli v minulosti považované za židovské mesto. Dôvodom ľf bola skutočnosť, že napriek tomu, že židovská komunita tvorila len jednu tretinu obyvateľov, bola výrazne viditeľná. Takmer všetky obchody na námestí a na hlavnej ulici patrili židovským podnikateľom. Židia stáli na čele bánk, boli právnikmi, lekármi a lekárnikmi. V meste stáli dve modlitebne, dve synagógy a tri židovské cintoríny. Židia sa obliekali, stravovali, rozprávali, a aj žili inak, ako ostatní obyvatelia. Mali podivné písmo a tajuplné sviatky. Toto boli dôvody, prečo boli viditeľní a nápadní. A preto získali Sečovce prívlastok židovské mesto. Oprášme spoločne spomienky na tento zvláštny a tajomný svet. Môže sa však stať, že niektorí čitatelia tomu ani nebudú veriť, že židovské Sečovce vôbec existovali a budú si myslieť, že je to všetko vymyslené. Sečovce was considered a Jewish town, in the past. The reason was, despite the fact that the Jewish community constituted only one-third of the population, it was significantly visible. Almost all shops in the square and on the main Street belonged to Jewish entrepreneurs. Jews held importatnt positions in banks, worked as lawyers, doctors, and pharmacists. The town had two prayer houses, two synagogues, and three Jewish cemeteries. Jews dressed, ate, spoke, and lived differently from the other inhabitants

Predkladaná práca je pokusom o rekonštrukciu sídelných pomerov v stredovekej Komárňanskej stolici, ktorá – podobne ako predchádzajúce spracované stolice Novohrad, Tekov a Ostrihom – patrí k tým historickým regiónom, ktoré doposiaľ nemajú spracovaný podrobný prehľad stredovekého osídlenia v celom časovom rozsahu, a to nielen v slovenčine, ale ani v maďarčine či inom jazyku. Kapitola o cirkevnej organizácii v stručnosti rozoberá jej základnú štruktúru z pohľadu geografie. Ďalej obsahuje chronologicky radený zoznam prvých zmienok o jednotlivých kostoloch, ktorého súčasťou je aj detailný prehľad záznamov v súpise pápežských desiatkov z obdobia 1332 – 1337. Nasleduje kapitola o hospodárstve, rekapitulujúca zmienky o baníctve, lesníctve, mlynárstve, rybárstve, trhoch a vinárstve. Samostatná podkapitola je následne venovaná infraštruktúre, a to konkrétne cestám a k nim patriacim mostom, mýtnym miestam a prievozom či prístavom. Hlavnú kapitolu predstavuje prehľad sídelnej štruktúry, kde sú v stručnosti zhrnuté dejiny jednotlivých sídiel, ktoré sa nachádzali na v úvode definovanom území. Samostatné podkapitoly patria kláštorom (5 lokalít), ako aj hradom a hrádkom, ktoré sú v písomných prameňoch zachytené v počte 3. Najrozsiahlejšou časťou práce je prehľad histórie jednotlivých sídiel, pričom ich počet sa nakoniec zastavil na 245 základných a ďalších 34 sporných lokalitách. Celkovo 9 z týchto lokalít sa aspoň raz spomína ako mestečko, ale ani jedna nemala dlhodobejší mestský charakter. Predposledná kapitola ponúka stručný prehľad rodokmeňov strednej a nižšej miestnej šľachty v celkovom počte 106 šľachtických rodov, za ktorým nasledujú mapové prílohy, ilustrujúce jednotlivé zachované a analyzované metácie a reambulácie. Záver tvorí dvojjazyčné zhrnutie, bibliografia a indexy latinských názvov komárňanských sídiel, ako aj geografických názvov mimo Komárňanskej stolice.

Béla Petrik bol do roku 2016 úplne neznámy fenomén (česko)slovenskej fotografie i keď bol maďarskej národnosti, a podľa osobných svedectiev neovládal slovenčinu. Bélu Petrika do tajomstiev fotografie zasvätil jeho strýko Albert Petrik, známy maďarský fotograf, žijúci v Budapešti. Jeho kompletne zachovaný fotografický archív čakal na verejnú knižnú a výstavnú prezentáciu takmer 100 rokov. Dá sa symbolicky povedať, že Petrikove fotografické dielo, hlavne jeho poeticko-sociologické portréty z neho robia z pohľadu súčasnej slovenskej fotografie regionálneho "Augusta Sandera", a podľa autora by mal byť Béla Petrik zaradený do histórie slovenskej fotografie.

Kniha obsahuje približne 150 záberov zo 406 sklenených negatívov vyhotovených v rokoch 1906 - 1938. Projekt monografie o živote a diele Béla Petrika má za cieľ analyzovať náhodne objavenú fotografickú tvorbu kňaza z obce Rad na Južnom Zemplíne. Výskum fotografickej tvorby sa opiera o Petrikove zápisy v rozsiahlej kronike, v ktorej spomína bezprostredné mapovanie (dokumentovanie) regiónu multietnického južného Zemplína, obcí, ľudí, častých záplav, prírody, chudoby, práce, ale aj jeho experimentovanie v oblasti žánrov portrétu a autoportrétu. Fotografie predstavujú unikátnu správu o zvykoch, hodnotách a všednom živote regiónu, ktorá dosiaľ nebola sumarizačne-knižne spracovaná. Cieľom bolo vytvoriť reprezentatívnu odbornú publikáciu v troch jazykoch. Cieľové skupiny sú historici umenia, fotografie, etnografi, umenovedná komunita s presahom na Maďarsko, odborná, laická verejnosť, študenti fotografie, Rímskokatolícka Cirkev, teológovia.

Kniha je prvým dielom v slovenskej odbornej historiografii, ktoré prináša čitateľom kompletný a štruktúrovaný súbor dokumentov z Parížskej mierovej konferencie 1919 – 1920 zaoberajúcich sa problematikou južných hraníc Slovenska. Ďalšou prioritou práce je, že obsahuje reprodukciu prejavov vedúceho maďarskej delegácie v Paríži v slovenskom preklade.

Oblúk historického vývoja zastrešuje zákon o Trianone, ktorý prijal maďarský parlament pri príležitosti 100. výročia podpísania mierovej zmluvy. Dielo má ambíciu stať sa hodnotným príspevkom k problematike maďarsko-slovenských vzťahov. Môže sa stať aj podnetom pre preskúmanie tejto problematiky v súčasnosti, keď tieto vzťahy zažívajú určité napätie či komplikácie.38,9

Cielom monografie bolo zachytit´a spracovat´informácie o vývoji učitel´ského vzdelávania v Banskej Bystrici v kontexte historicko-spoločenských zmien.

Usporiadanosť spoločnosti v stredoveku zabezpečoval panovník (vladyka, knieža, kráľ) s pomocou svojich prívržencov, pôvodne družiny bojovníkov, z ktorých sa vyvinula privilegovaná šľachtická vrstva podieľajúca sa na moci. Veľká Morava ešte nebola plne vyvinutým stredovekým štátom, disponovala však už jeho základnými atribútmi. Úplnú monarchickú moc podľa nemeckého vzoru dobudoval s pomocou dôsledne koncipovanej cirkevnej organizácie a kristianizácie zakladateľ Uhorského kráľovstva Štefan I. Peripetie vývoja a praktického uplatňovania panovníckej moci možno sledovať na niekoľkých charakteristických parametroch: vlastníctvo hradov, organizácia armády a kráľovské majetky a príjmy. Od 13. st. sa začal patrimoniálny uhorský štát postupne premieňať na volenú stavovskú monarchiu. Panovník sa rozsiahlymi donáciami a udeľovaním úradov snažil zabezpečiť si podporu veľmožov, ktorí preňho predstavovali čoraz väčšie ohrozenie. Súčasne sa zmenšoval jeho majetok. Schopnosť lavírovania medzi rôznorodými záujmami si vyžadovalo talentovanú, charizmatickú a súčasne pragmaticky mysliacu osobnosť. Schopní panovníci dokázali tento vývoj dočasne zvrátiť, hľadali oporu v reprezentantoch z radov nezainteresovaných cudzincov alebo povýšených nižších šľachticov, budovali profesionálny úradnícky aparát a v záujme zvyšovania príjmu podporovali rast miest. K oslabeniam ústrednej moci dochádzalo obvykle po vymretí dynastie alebo pri absencii silného legitímneho následníka.

Kolektívna monografia prináša sondy do vývoja spoločnosti na Slovensku v pomerne dlhom období: od konca 19. storočia až po koniec druhej svetovej vojny. Otvára viaceré nové témy a nové pohľady na témy už predtým spracované. Pomerne dlhé časové obdobie, ktoré autori spracovávajú, je potrebné na to, aby sledovali vývoj spoločnosti ako postupný evolučný proces a nie iba v krátkych, dynamických obdobiach tzv. historických míľnikov: revolúcií, prevratov, povstaní. Všetky tieto míľniky sú v historiografii pomerne dobre spracované a stali sa súčasťou slovenského národného „master“ naratívu. Je nepochybné, že tieto udalosti mali pre vývin spoločnosti na Slovensku zásadný význam. Neprejavili sa však okamžite. Napríklad vznik Československej republiky v roku 1918 mal zásadný význam pre doformovanie sa Slovákov ako moderného národa, ale tento proces sa zavŕšil až v 30. rokoch. Podobne prebiehala v slovenských podmienkach aj postupná modernizácia, industrializácia a urbanizácia. V spoločnosti, a nielen v slovenskej, pôsobia spravidla retardačné, konzervatívne sily, ktoré spôsobujú, že aj revolučné udalosti po svojom „výbuchu“ obvykle majú tendenciu po čase vracať spoločnosť spať do starého koryta. Na prechod spoločnosti od totalitných či autoritatívnych režimov k demokracii, ktorý prebiehal v niektorých juhoeurópskych a juhoamerických krajinách, sa v svetovej politológii a historiografii od 60. rokov minulého storočia zaužíval termín „tranzícia“. Tento termín je však možne použiť aj na podobne, postupne prebiehajúce procesy v ďalších krajinách a rôznych historických obdobiach. Takouto tranzíciou prešla aj spoločnosť na Slovensku.

Historička Daniela Dvořáková hovorí, že by nechcela žiť v stredoveku, možno práve preto, že vie o tomto období tak veľa. Rozhovory, ktoré s ňou viedli Denisa Gura Doričová a Tomáš Gális, sa zameriavajú na obdobie neskorého stredoveku na našom území - v Uhorsku -, teda na záver 14. storočia a 15. storočie, a viac než dejinami udalostí a vojen sa zaoberajú dejinami každodennosti a ľudských príbehov.

Kniha Stopy stredoveku čitateľovi sprístupňuje život vtedajších ľudí z rozličných spoločenských vrstiev. Vystupujú v nej panovníci, duchovenstvo, mešťania, šľachta, vzdelanci, lekári, roľníci i poddaní. Muži, ženy i deti. Rozpráva o ich každodenných zvykoch a činnostiach, o zvieratách, ktoré im robili spoločnosť, o krajine, v ktorej plynuli ich dni, o hraniciach a mapách, o cestovaní, jedle, zdraví, výchove či o počasí.

Vysvetľuje, prečo niektoré mýty o stredoveku nie sú pravdivé, pripomína jeho prínos, pomenúva nedostatky, ale aj porovnáva možnosti vtedajšej spoločnosti s dneškom. Prameňov z tohto obdobia je oproti predchádzajúcim storočiam viac a historička bádala v okolitých krajinách aj vo vatikánskych archívoch. Z fragmentov ľudských osudov poskladala sčasti verný obraz, sčasti jeho interpretáciu a napokon porozprávala aj o sebe a o tom, ako stredovek prirodzene i zázračne ovplyvňuje jej život a svetonázor.

Šestý svazek ediční řady Libri civitatis navazuje na předcházející svazek pátý a zpřístupňuje knihy měšťanských práv na Novém Městě pražském, tentokrát z dlouhého rozmezí mezi lety 1582-1657. Opět se jedná o edici rukopisů, které jsopu uloženy v Archivu hlavního města Prahy. Editorka PhDr. Jaroslava Mendelová stejně jako v předcházejícím svazku připravila i úvodní studii a doprovodný aparát. Badatelům se do rukou dostávají cenné informace o pohybu a proměnách obyvatel významné součásti pražské aglomerace ve vzrušené době první poloviny 17. století.

So stredovekým benediktínskym mníšstvom sa v súčasnosti spája predovšetkým predstava komunít rehoľníkov, ktoré sa uzatvárali pred vonkajším svetom za múrmi kláštorov a ktorých duchovným spojivom bola Regula sv. Benedikta. Benediktínske kláštory zároveň vnímame ako významné centrá duchovnej kultúry raného a vrcholného stredoveku. Benediktíni však boli tiež neoddeliteľnou súčasťou stredovekej spoločnosti laikov. Prevažne panovníci alebo fundátori z radov stredovekej šľachty kláštory nielen zakladali, ale za nádej na dosiahnutie spásy ich aj bohato obdarovávali. Významné opátstva mali povinnosť hostiť početné sprievody kráľov, kniežat či biskupov a kláštorné kostoly slúžili ako miesta posledného odpočinku zakladateľov a patrónov. Opáti súčasne vstupovali do politických, diplomatických a nezriedka aj vojenských služieb panovníckych dvorov. Kniha Benediktínske kláštory a ich donátori v arpádovskom Uhorsku ponúka podrobný pohľad na koexistenciu a interakciu benediktínskych kláštorov a ich zakladateľov, patrónov či ďalších donátorov v Uhorsku za vlády arpádovských kráľov v 11. až 13. storočí.