Geschichte

 Obyčajný farár! Čím už len môže byť zaujímavý jeho život? Tento sprofanizovaný postoj sa v našom (post)komunistickom prostredí akoby udomácnil natrvalo. No na druhej strane je tu nemalá skupina veriacich, ktorí v kňazoch vidia absolútnu autoritu a uchovávaju ešte zostatok doby, v ktorej bol kňaz jednou z najváženejších osobností v spoločnosti. Kniha ukazuje, že plejáda (ne)obyčajných slovenských kňazov nekončí pri menách Hlinka, Tiso, Hurban, či Hodža. Autori pripravili deväť zaujímavých kapitol o živote kňazov zastupujúcich takmer celé pestré konfesionálne prostredie územia Slovenska. V ich príbehoch odohrávajúcich sa v 19. a 20. storočí môže čitateľ sledovať nielen jednotlivé životné osudy, ale aj vývoj doby a jej každodennosť.

a umelecká bohéma.

V 19. storočí populárnou zábavou v slovenských dedinách, tiež v hornonitrianskej obci Brodzany, boli dožinky. V Brodzanoch sa zúčastňovala na nich celá obec aj majitelia panstva, príslušníci šľachtických rodín Friesenhofovcov a Oldenburgovcov a ich hostia. Majiteľka brodzianskeho kaštieľa kňažná Natália Oldenburgová, pri tejto príležitosti s deťmi aj hosťami v ľudovom kroji, dostávala pri speve slovenských ľudových piesní a tanca od svojich Slovákov bohatý dožinkový veniec. Dožinkové vence, ktoré si kňažná odkladala na hrade Babylon, strávil čas. Zostal však veniec osobnosti vtedajšej umeleckej bohémy, miestnej inteligencie a iných význačných ľudí, ktorých Oldenburgovci a Friesenhofovci okolo seba sústreďovali a všemožne podporovali. A toto ich úsilie a veľkodušnosť, ako aj umelecká činnosť všetkých spolu, pretvorili Brodzany na centrum kultúry Ponitria. Odstráňme závoj zabudnutia a zoznámme sa s ľuďmi, ktorým ležalo na duši aj blaho okolia. Tiež s dianím v samotných Brodzanoch a udalosťami v Podunajskej monarchii v toku storočí.

V knižnej edícii Denníka N vychádza kniha venovaná potratom a ich úlohe v slovenských kultúrnych vojnách. O téme interrupcií sa v parlamente od vzniku Slovenskej republiky hlasovalo celkovo 11-krát.

Zaoberajú sa ňou konzervatívci aj liberáli, mečiarovci aj kotlebovci a najnovšie kolo rokovaní sa rozbehne teraz v lete. Kam až siahajú korene kultúrnych vojen dneška a prečo sa vedú predovšetkým o prípustnosť umelého prerušenia tehotenstva? Čo hovorili o potratoch ľudáci, čo chudobné robotníčky a čo komunistický režim? Zmenili sa za sto rokov argumenty v prospech práv žien? O potratoch a antikoncepcii sa v minulosti diskutovalo v rozdielnych súvislostiach, počnúc rodinnou politikou, nacionalistickými fantáziami o populačnom raste a národnom zdraví a sexuálnou revolúciou, ľudskými právami a genocídou končiac. 

Kniha Kremnica v ranom novoveku od kremnického historika Daniela Haasa Kianičku je venovaná, ako napovedá aj jej podtitul Štúdie k dejinám kultúry a každodenného života v 16. 18. storočí, zaujímavej a pútavej téme dejín všedného dňa. Kniha je rozdelená do štyroch základných častí. V úvode autor píše o tom, čo to vlastne sú dejiny každodenného života a aj o tom, ako sa chronologicky vymedzuje obdobie raného novoveku. Prvá časť knihy je venovaná politickým, hospodárskym a vojenským dejinám Kremnice v 16. 18. storočí. Druhá časť je zameraná na témy z dejín každodenného života, tretia časť zvlášť na tematiku kriminality v dejinách a štvrtá časť na biografický výskum. V úvode každej tematickej časti je kapitola venovaná teórii a dejinám výskumu v danej bádateľskej oblasti. Nasledujú kapitoly s témami z konkrétnej historiografickej praxe hry, testamenty, odievanie, hygiena, katastrofy, formy komunikácie, zberateľstvo, strelecký spolok, zbojníctvo, falšovanie mincí, spory o česť a biografické medailóny banského správcu Juraja Freiseisena (16. storočie) a richtára Antona Körmendiho (18. storočie). Texty dopĺňa zaujímavá obrazová príloha, ktorú tvoria dobové písomné a obrazové dokumenty.

Milana Rastislava Štefánika pozná na Slovensku každý. Na druhej strane je francúzsky generál Maurice Janin na Slovensku osobou neznámou. Keď sledujeme pozorne Štefánikove životné osudy v čase prvej svetovej vojny, zistíme, že bez poznania, čo všetko tento francúzsky generál znamenal pre Štefánika, pre jeho vojenskú i diplomatickú kariéru, ostáva aj naše poznanie Štefánika neúplné a často aj veľmi nepresné. Štefánik a Janin boli veľmi rozdielni ako ľudia. Štefánik nepokojné klbko nervov, neustále kmitajúci od jednej ťažkej úlohy k druhej. Janin pokojný, o generáciu starší, rozvážny a skôr pomalý. A predsa medzi týmito rozdielnymi mužmi vzniklo blízke a hlboké priateľstvo. Priateľstvo, akých v dejinách veľa nepoznáme. Priateľstvo, ktoré pokračovalo aj po Štefánikovej smrti. Janin, ktorý Štefánika poznal dôverne, bránil jeho pamiatku proti pokusom vykresľovať jeho charakter v negatívnom zmysle a znižovať jeho zásluhy. 

Kniha o počiatkoch ústavnej starostlivosti o osirelé deti v Uhorsku je najmä o dejinách sirotincov, o ich zakladateľoch, výchovno-vzdelávacích a konfesionálnych cieľoch, zamestnancoch a finančnom zabezpečení. Samotným sirotám, chovancom týchto ústavov a ich každodennému životu je venovaný menší priestor, ako by si zaslúžili. Dôvodom je, že chovanci ústavov, úroveň ich zaopatrenia a spôsob zaobchádzania s nimi ostávali vždy na okraji záujmu ich správcov, dobrodincov i štátnej moci. Zachované archívne materiály sa len veľmi okrajovo týkajú samotných detí, ale často detailne pojednávajú o koncepcii školského vzdelávania, o pestovaní moruší a budovaní manufaktúry na spracovanie hodvábu, o problémoch so získaním a udržaním zamestnancov, o kompetenčných sporoch medzi správcami ústavov a štátnou mocou, o finančných ťažkostiach a nevhodných či chýbajúcich budovách.

V rámci série Bibliotheca historica Tyrnaviensis, vydávanej Katedrou histórie Filozofickej fakulty TU v Trnave, vychádza ďalší vedecký recenzovaný zborník s názvom Otázky zemepanského hospodárenia a správy v novoveku. Zborník, ktorého editorkou je Zuzana Lopatková, prezentuje výskum hospodárskych dejín vybraných panstiev, hospodárskych celkov, či čiastkových problémov z oblasti hospodárskeho vývoja a správy panstiev v minulosti, a je hlavným publikačným výstupom z vedeckej konferencie, ktorá sa v rámci projektu VEGA č. 1/0645/17 Panstvo. Podnik zemepanského hospodárenia uskutočnila dňa 29. apríla 2019 na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Viaceré príspevky sa venujú vývoju centrálnej správy, diferenciácii riadenia panstva, či jednotlivým sídlam panstiev, ktoré boli pre majiteľov ako príslušníkov šľachtického stavu aj reprezentačnou záležitosťou.

=Gestures, symbols, ceremonies and rituals in the middle ages.

Rituály, rituálne konanie a symboly boli súčasťou verejného ako aj súkromného, slávnostného i každodenného života človeka v stredoveku, pričom sa týkali všetkých spoločenských vrstiev. Všetky mali vtedy svoj význam, zmysel a účel, každý úkon mal svojho adresáta a niesol svoje posolstvo. Rozumeli im všetci bez ohľadu na svoj pôvod, jazyk, majetok, postavenie a vzdelanie. Dnes sú pre nás úchvatným svedectvom dobového myslenia, chápania sveta a usporiadania stredovekej spoločnosti. Autori publikácie sa zaoberajú opisom viacerých stredovekých rituálov, ktoré sprevádzali život stredovekého človeka.

Československo zrušilo šľachtické tituly už v roku 1918, jedným z úplne prvých (a dodnes stále platných) zákonov prijatých po vzniku štátu – zákonom č. 61/1918 Zb. z. a n. To však novej republike paradoxne nebránilo, aby vzápätí v rámci svojich štátnych vyznamenaní zaviedla aj hodnostný stupeň „rytier“. Dodnes pritom na území bývalého Československa prežívajú rôznorodé šľachtické spolky a rytierske rády – a dokonca zažívajú rozkvet. V médiách sa stretávame s označovaním republikánskych politikov titulom „kníže“ a medzi právnikmi sa diskutuje o aktuálnosti a právnom statuse storočného zákona o zrušení šľachtictva. V Maďarsku sa zas otvorene zdôrazňuje kontinuita s tisícročným kráľovstvom a v názve štátu sa upúšťa od označenia „republika“. Otázka právneho statusu šľachty, šľachtických titulov a rytierskych rádov sa tak aj dnes javí byť legitímnou a zároveň aktuálnou, a to aj v súčasnej Slovenskej a Českej republike – osobitne s poukazom na sté výročie prijatia zákona č. 61/1918 Zb. z. a n. (prijatý 10. decembra 1918). Publikácia má za cieľ zodpovedať túto otázku v porovnaní s obdobnými právnymi úpravami a aktuálnym stavom v najbližšom zahraničí, vrátane analýzy národnej a medzinárodnej súdnej praxe minulosti aj súčasnosti.

Reprezentativní knižní fotopublikace Československý svět v Karpatech/ Československý svet v Karpatoch vychází u příležitosti 100. výročí vzniku ČSR a připojení Podkarpatské Rusi k ní. Vzdává hold práci tisícům Čechům a Slovákům, kteří přišli v meziválečném období zvelebovat rusínský kraj. Je koncipová na jako „muzeum v knize“. Obrazově (přes 500 fotek a artefaktů) a dokumentárně autenticky přibližuje Podkarpatskou Rus z první poloviny minulého století z její československé éry.

Autor Vladimír Kuštek, rodák z Hodonína, vydoloval z archivů, starých kronik, matrik, periodik a oslabené kolektivní paměti jména a příběhy jednotlivců, rodin, podnikatelů, řemeslníků, živnostníků , učitele, duchovních, vojáků, "četníků", nositele i udržovatele fungující občanské společnosti v krátkém období mezi dvěma světovými válkami.

Publikace symbolicky obsahuje texty jak v českém (36 kapitol), tak slovenském (2 kapitoly) a rusínském jazyce (3 kapitoly). Připomíná tím, že společný stát, Československá republika, vznikl jako dílo tří státotvorných národů, Čechů, Slováků a Rusínů…

(Vzájemnost-nevzájemnost, vstřícnost-rezistence,ústup-expanze).

Kniha soustřeďuje soubor analýz, které se týkají klíčových, často delikátních témat česko-slovenského vztahu. To, co je hybnou silou této kolektivní monografie, je snaha prohloubit zkoumání česko-slovenského vztahového paradigmatu v různých oblastech, zejména však na poli kultury a literatury. K tomu směřovaly všechny tyto texty brněnských slovakistických bádání, jež od samého počátku nahlížely česko-slovenské relace jako nikoli idylické, ale naopak často kontroverzní, plné napětí a protikladných akcentů vzájemnosti, nevzájemnosti, sbližování, integrace i rezistence. Z tematiky upozorňujeme na kapitoly o české a slovenské rezistenci proti tzv. konsolidačnímu procesu, o slovenských krajanských spolcích v České republice, o literatuře biedermeieru, o knize Alberta Pražáka o Hviezdoslavovi, o česko-slovenském vztahu očima ruského emigranta, o vztazích českých a slovenských historiků, z dávnějších dějin o postavě Jana Kollára a o českých a slovenských humanistech 16. století.

Dúbravka leží na východnom úpätí Devínskej Kobyly. Pôvodná obec existovala už v 14. storočí a patrila hradu Devín. Jej história je ale oveľa staršia. Výhodná geografická poloha ju predurčovala na osídlenie už v pravekom období. Dôkazom sú archeologické nálezy z doby kamennej. Zachovali sa unikátne pamiatky aj z rímskeho obdobia. Následne sa tu usídlili Kelti a oblasť bola obývaná v čase Veľkomoravskej ríše. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1574. Je spojená s osídlením Chorvátov, ktorí utekali pred tureckým nebezpečenstvom z Balkánskeho polostrova a usadili sa v Dúbravke a v neďalekom Lamači. Dúbravku neobišli napoleonské vojny a bola zničená aj počas Prusko-rakúskej vojny v roku 1866. Obec bola pripojená k Bratislave v roku 1946.

Publikácia Budatínsky hrad prináša výsledky systematického archeologického výskumu významnej fortifikácie na sútoku Váhu a Kysuce a podrobne mapuje dejiny hradu od jeho vzniku v 13.storoči až po súčasnosť. Kniha vychádza k 75. výročiu vzniku Považského múzea v Žiline. Odborný text doplnený množstvom fotografií, pôdorysov, rezov a plánov v mimoriadne kvalitnom vizuálnom prevedení je dôkazom, že aj odborná kniha môže byť moderná, vhodná pre širokú verejnosť a milým darom pre všetkých milovníkov histórie.

Lučenca už neni viac! Týmto lakonickým konštatovaním sa začínal jeden z dobových článkov v Slovenských novinách v auguste 1849. Len niekoľko dní predtým zažili obyvatelia Lučenca tretí požiar vo svojej histórii, pri ktorom mesto ľahlo popolom. Nebol to požiar zapríčinený nešťastnou náhodou. Bol to brutálny koniec, fatálny následok krutých činov. Násilie plodilo násilie, kým 8. augusta 1849 nevyvrcholilo tragédiou. Pri príležitosti 170. výročia čierneho dňa pre Lučenec predkladá autorka (bývalá riaditeľka Okresného archívu v Lučenci a súčasná kronikárka mesta) publikáciu, ktorá osvetľuje príčiny nešťastia, jeho priebeh i následky. Širokej verejnosti tým sprístupňuje doteraz roztrúsené a spravidla len v maďarskom jazyku dostupné originálne opisy a dobové dokumenty. Mesto toto nemá ani podobu mesta.

Zborník z kolokvia. Osobnosť sv. Gorazda, jeho život a dielo je predmetom dlhodobého skúmania našich a zahraničných bádateľov. V jeho najpravdepodobnejšom rodisku Gorazdove (farnosť Močenok) sa každý rok konajú púte ako duchovné vyvrcholenie festivalu Gorazdov Močenok. Púte sa uskutočňujú aj v záhorskej obci Kúty. Nosným poslaním novodobej duchovno-kultúrnej, národno-vlasteneckej tradície je približovanie života, osobnosti a diela Gorazda, prvého po mene známeho vzdelanca, polyhistora a svätca slovanského pôvodu a najmä myšlienkový presah odkazu jeho diela do našej národnej, kresťanskej a kultúrnej prítomnosti, smerujúce aj k pestovaniu úcty a kultu nášho prvosvätca.