Religion

Oficiálny životopis blahoslaveného. Február 1952. Titus stojí pred Krajským súdom v Bratislave, obvinený z velezrady a špionáže. Na svoju obhajobu povie: „Všetko, čo sa mi kladie za vinu, robil som z lásky k Cirkvi a osobitne z lásky k Saleziánskej spoločnosti, ktorej ďakujem za všetko, čím som. Za zvláštne poslanie som pokladal pomáhať saleziánskym bohoslovcom a klerikom odísť študovať do Turína a dokončiť bohoslovecké štúdiá, keď tu po zatvorení rehoľných domov sa nemohli stať kňazmi. Svedomie mi nič nevyčíta.“

Titus Zeman dnes kladie otázky každému z nás a vyzýva nás odpovedať. Čomu chceme venovať svoj život? Až do akej miery sme odhodlaní ponúkať svedectvo života o pravde, dobrote a kráse Krista a jeho evanjelia?

 Nové číslo vedeckej kapucínskej ročenky Studia Capuccinorum Boziniensia IV. Sekciu štúdií otvára text Rastislava Nemca o Petrovi Jánovi Olivim (okolo 1248 – 1292) a jeho diele o ľudskej slobode. Jana Trajtelová píše o fenomenológii hriechu na základe mystickej náuky Juliany z Norwich (1342 – 1416). Jana Maroszová sa vo svojej štúdii venuje homiletickej tvorbe troch bavorských františkánov, Lea Wolffa (1640 – 1708), Mauricia Nattenhusanusa (1652 – 1715) a Marcelliana Dalhovera (okolo 1655 – 1707). Gabriela Mihalková píše o deiktických prostriedkoch v homíliách Jakuba Vojtecha Gazdu (1741 – 1817). 

Katolícke fundácie a ich význam pre rozvoj školstva, ústavou sociálnej starostlivosti a cirkevných inštitúcií v období raného novoveku sú témou, ktorej slovenská historiografia doteraz nevenovala takmer žiadnu pozornosť. Základiny ako majetkové podstaty založené s cieľom materiálne zabezpečiť cirkevné, školské a charitatívne ústavy sa okrajovo spimínajú takmer vo všetkých prácach venovaných dejinám týchto inštitúcií v sledovanom období, väčšina z nich však prináša len základné údaje o ich majetku, zakladateľoch a o cieľoch, ktoré mali plniť. V slovenskej historiografii, ale i v dejepisectve okolitých krajín absentujú práce, ktoré by dôslednejšie analyzovali miesto fundácií v systéme financovania cirkví, školstva a sociálnej starostlivosti, sledovali spôsob spravovania a využívania ich majetku a poukázali na vzájomnú súvislosť medzi podriadením fundácií kontrole štátu a realizáciou niektorých reforiem osvietenských panovníkov. Fundácie boli významným fenoménom v živote ranovovekej spoločnosti, tvorili základ finančného zabezpečenia cirkví, školstva a sociálnej starostlivosti.

V septembri 2016 bola podaná žiadosť o otvorenie procesu blahorečenia Stanislavy Ernstovej (1891–1968). Ide o slovenskú uršulínku, ktorá zomrela na Bílé Vodě (na severnej Morave) v povesti svätosti. Celý život zasvätila túžbam Ježišovho Srdca: jeho veľkňazstvu. Po vyslovení večných sľubov bola vychovávateľkou v učiteľskom ústave v Trnave.

Prechádzala skrze neľahké „pozície“ rehoľných predstavených: novicmajsterka, predstavená konventu, provinciálka.

V roku 1950 ju zastihlo povestné zabratie rehoľníkov. Prešla si tiež niekoľkými internačnými tábormi. Od roku 1956 žila s myšlienkou na založenie duchovného spoločenstva, ktoré by sa usilovalo o väčšiu úctu a lásku ku Kristovi Veľkňazovi a k jeho Srdcu.

Obsahom vedeckej monografie sú stredoveké dejiny rehole augustiniánov so zameraním na územie dnešného Slovenska a s presahom na celouhorské a európske stredoveké dejiny. Kniha prináša nové poznatky o stredovekom historickom vývoji Rehole pustovníkov sv.augustína, ktorá je dnes známa ako Rehoľa sv. Augustína a v súčasnosti pôsobí v Košiciach. Táto rehoľa, ktorú zaraďujeme medzi žobravé vznikla v roku 1256 zlúčením viacerých pustovníckych spoločenstiev medzi ktorými dominovali: viliamiti, jamboniti alebo brettini. Heterogénnosť tohto spoločenstva viedla k mnohým problémom, ktoré sa prejavovali najmä v prvom desaťročí po vzniku rehole. Augustiniáni však už pred svojim oficiálnym vznikom pôsobiť aj v Uhorsku. Išlo najmä o Rehoľu sv. Viliama. Do konca vlády kráľa Belu IV. (†1270) sa augustiniáni rozšírili po celom území Uhorska a výnimkou nebolo ani územie dnešného Slovenska. Približne do konca 14. storočia vznikli u nás štyri prioráty a to: sv. Stanislava vo Veľkom Šariši, sv. Ducha v Hrabkove, sv. Jána Krstiteľa v Bardejova a sv. Alžbety v Spišskom Podhradí. Všetky tieto kláštory boli čímsi výnimočné. Augustiniáni sa venovali pastorácii v mestách, zapájali sa do kristianizácie napríklad Rusínov, prepisovali knihy, zaoberali sa sociálnou prácou v špitály, pôsobili ako hodnoverné miesto (stredoveký notársky úrad) atď.

Tématem publikace je reformovaná církev jako živoucí organismus v kontextu své doby. Její nejvyšší představitel na Moravě se v sedmi kapitolách stává průvodcem při budování nových evangelických komunit. Ve svém úřadu zaštiťuje úsilí o nejen deklarovanou, ale i prožitou svobodu svědomí, která neměla být omezena na bohoslužbu a kostel. Měla patřit též chalupám, salonům, čtenářským společnostem i zednářským lóžím. Církev ve vztazích reprezentují příbuzenské sítě, evangelické umění nebo tajná korespondence iluminátů. Příběhy společnosti, seskupené okolo protestantských církví, přecházejí přes hranice náboženské, sociální i hranice zemí. Evangelíci, vyvedení na začátku osmdesátých let 18. století Tolerančním patentem císaře Josefa II. z ilegality, se přes četné překážky podíleli na hospodářském a kulturním vzestupu českých zemí.

Význam činnosti misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave bol mnohokrát opísaný a hodnotený. Rovnako boli hodnotení vládcovia Veľkej Moravy a Panónie. Nesporný prínos práce bratov zo Solúna nie je možné spochybňovať. Naopak, ich práca na Veľkej Morave znamená počiatok nielen kresťanstva reálne žitého, ale aj počiatok kultúry nášho národa. Je len škoda, že mnohí byzantológovia vo svojich prácach sa sústredili na kultúrny prínos, ale duchovný prínos ponechali bokom. Lenže práve duchovný prínos tejto misie je hlavný a dôležitejší, pretože duchovné povznesenie človeka lepšie chápe potrebu kultúry života. Toto veľmi dobre chápali kniežatá Rastislav a Koceľ.

Obidvaja bratia mohli urobiť veľkú kariéru v Byzantskej ríši, ale rozhodli sa pre prácu na Božom dvore, a nie cisárskom. Toto rozhodnutie a spôsob života plný utrpenia ich natrvalo zapísalo do zoznamu nebeských šľachticov, ktorí používajú večnú slávu Pána a Kráľa celého sveta a vesmíru. Patrí im úprimná nehynúca večná vďaka za všetko čo pre Slovákov a Slovenov urobili.

Kniha rozhovorov Anton Srholec - Bezdomovec z povolania je kniha o láske, odpúšťaní, viere, nezlomnosti, slobode a radosti. Vznikala vyše dvoch rokov. Autorom rozhovorov s charizmatickým kňazom, ktorý sa stará o bezdomovcov je spisovateľ, hudobník a publicista Pišta Vandal Chrappa. Autorom fotografií je fenomenálny Matúš Zajac.
Kniha má dvadsaťjeden kapitol. Pišta Vandal sa s Antonom Srholcom rozprával o pokušeniach, ktoré dáva moc, o duchovnom povolaní a úskaliach kňazstva, o živote v lágri, o besoch komunizmu, o strachu, o nádeji i beznádeji, o pravde, slobode, o živote i smrti. 

Úvody k dielam Apoštolských Otcov a spisom zo života prvotnej cirkvi.

Benediktínske opátstvo v Hronskom Svätom Beňadiku patrilo už od svojho založenia k najvýznamnejším a najbohatším cirkevným inštitúciám v Uhorskom kráľovstve. Dôležitú úlohu zohrával tento kláštor aj v rámci benediktínskej rehole, a to najmä v 14. storočí, ktoré bolo obdobím jeho najväčšieho rozmachu. Jeho významu zodpovedalo aj postavenie jeho opátov, ktorí boli poverovaní rôznymi diplomatickými úlohami, či už zo strany uhorských panovníkov alebo pápežov. Napriek uvedenému v slovenskej historiografii dosiaľ chýba ucelené spracovanie jeho dejín. Cieľom tejto práce bude napraviť aspoň čiastočne tento stav a opísať jeho dejiny z rôznych hľadísk, nakoľko nám to umožňujú dostupné pramene a literatúra. Chronologicky je práca vymedzená rokmi 1075, teda založením kláštora, a 1565, keď došlo k faktickému zániku benediktínskeho opátstva.