Belletristik

Eseje Daniela Pastirčáka sú meditatívne texty so spirituálnym obsahom. Prepájajú myslenie súčasníka s duchovnými odkazmi Biblie. Pastirčák chce v katedrále nájsť miesto nielen pre kanonikov, ale aj pre heretikov. Civilizácia ducha potrebuje jedných i druhých. Strážcovia ortodoxie by bez heretikov nemali z čoho klenúť oblúky ponad čas. Potrebujeme Luthera, Ginsberga či Eliota, rovnako ako potrebujeme Ondruša či Válka. Tieň mŕtveho Boha je varovaním pred pominuteľnou ctižiadostivosťou materialistického chápania sveta. Človek, ktorý prestane veriť v Boha, je schopný uveriť čomukoľvek. Dvadsiate storočie sa stalo dokladom toho, že spoločnosť, ktorá sa zbaví náboženstva, sa sama stane náboženstvom a smeruje k totalite.        

Golden Collection of the Slovak Drama of the 20th Century I (1900–1948) je prezentačná publikácia, ktorá predstavuje v anglickom jazyku hry ôsmich najvýznamnejších slovenských dramatikov prvej polovice 20. storočia: Ivana Stodolu (Čaj u pána senátora); Júliusa Barča-Ivana (Dvaja); Jozefa Gregora Tajovského (Nový život); Vladimíra Hurbana Vladimírova (Zámka škripí); Petra Karvaša (Meteor); Štefana Králika (Hra o slobode) ; Leopolda Laholu (Atentát); Juraja Váha (Ticho). Úvodnú štúdiu a medailóny o autoroch a ich diele napísal prof. Vladimír Štefko, ktorý je zároveň autorom koncepcie prvého dielu. Publikácia má podobu CD nosiča, na ktorom čitatelia nájdu celý text divadelných hier a medailóny dramatikov, s priloženou knižočkou, v ktorej sú vytlačené úvodná štúdia a medailóny o autoroch.

Balada o láske a smrti. Príbeh podľa skutočnej udalosti. Poviedku Rudolfa Slobodu Orestea uverejnenú v literárnom týždenníku Kultúrny život v roku 1967 si všimol režisér Štefan Uher a navrhol Albertovi Marenčinovi napísať literárny scenár. Scenár bol schválený, súhlasil s ním aj Rudolf Sloboda, ale sa nerealizoval a skončil v trezore. Jeho autor v politických previerkach neprešiel a v roku 1972 musel zo Slovenského filmu odísť a dvadsať rokov nesmel publikovať.

Knižný rozhovor, ktorý sa Vám dostáva do rúk, mal byť pôvodne omnoho skromnejším. Mal reflektovať profesorovo životné jubileum, ktoré oslávil 23. januára 2016 a reprezentatívne trojzväzkové súborné vydanie profesorových filozofických štúdií. Rozhovor sme začali plánovať v lete roku 2015, no kvôli práci na "Filozofických štúdiách" sme ho začali až v januári tohto roku a chceli ho publikovať v časopise Ostium. Kvôli operatívnosti sme zvolili formu dopisovania si. Formuloval som otázku a odpoveď viedla k položeniu ďalšej. Virtuálny rozhovor sa však aj vďaka zvolenej forme rozrástol tak, že už v začiatkoch sme opustili možnosť jeho časopiseckého publikovania. Dúfam však, že aj napriek istej sterilnosti, ktorá je často daňou za možnosť precíznejšieho písomného formulovania, si takto zachytený rozhovor uchováva črty osobného zaujatia, výrazu a vášne, ktoré naopak, v akademickom písaní možno vidieť len vzácne. Snáď sa nám do istej miery podarilo zachytiť pohyb myslenia, siločiary a ohniská skúseností, ktoré nie sú dnes docenené a súčasníkom tak často unikajú!

Životný príbeh intelektuála v zlomových dejinách spoločenstva, ktorých je živou súčasťou, je vzrušujúcim čítaním. Celkom samozrejme a prirodzene mapuje cestu človeka vyrastajúceho v rodine, stáva sa príbehom troch generácií a naznačuje začiatok štvrtej. V tomto zmysle táto kniha nadväzuje na doterajšiu autorovu spisbu vo vnímaní a reflektovaní intelektuálneho prostredia, v ktorom sa pohybuje jeho vedecká tvorba a spoločenský život.

Rodinná kronika v spätnom zrkadle osvetľuje všetky doterajšie autorove knihy, stáva sa ich chrbtovou kosťou, dokladá prenikavý intelekt vo videní situovanosti súčasného človeka a rozširuje dielo významného aktéra vedy a kultúry.

V intenciách povahy predmetu svojho skúmania nás vťahuje do procesu poznávania, oboznamuje nás s jeho výsledkami a pritom ponecháva priestor pre jeho otvorenosť. – prof. PhDr. Ján Zambor, CSc.

Monografiu V. Rácovej hodnotím ako originálny, metodologicko-koncepčne veľmi solídne zvládnutý a nesporne prínosný literárnovedný interpretačný výkon osobitného významu – totiž ako momentálne najdôkladnejšie a najlepšie komplexné výkladové spracovanie, resp. literárnoteoretickú interpretáciu poézie Ivana Štrpku, t. j. zásadný príspevok k literárno-historiografickej a teoretickej reflexii, systematickému a komplexnému poetologickému i axiologickému hodnoteniu básnického diela jedného z najvýznamnejších a najosobitejších autorov slovenskej poézie posledného polstoročia a čelného príslušníka, „protagonistu“ jednej z kľúčových básnických skupín na domácej literárnej scéne tohto obdobia (osobitne 60. rokov). – doc. PhDr. Zoltán Rédey, PhD.        

Ďalšou publikáciou novej edície Osobnosti Slovenska je po Ľudovítovi Štúrovi kniha František Hečko - život a Červené víno. Život významnej osobnosti slovenskej literatúry v povojnovom období - redaktora, publicistu, básnika a spisovateľa Františka Hečka (1905 - 1960) bol najviac spätý s vinohradníckou obcou Suchá nad Parnou ležiacou v blízkosti Trnavy a práve sem je zasadený aj dej jeho najznámejšieho románu z vinohradníckeho prostredia Červené víno. Život a dielo Františka Hečka približuje zaujímavým spôsobom jeho dcéra Magdaléna Hajnošová, ktorá pritom využila aj bohatý rodinný archív a množstvo vlastných spomienok. Kniha vychádza v roku 2015, kedy si pripomíname 110. výročie narodenia Františka Hečka a 55. výročie jeho úmrtia.

Román Na sútoku, najnovšia knižka Moniky Kompaníkovej, jednej z najvýraznejších autoriek súčasnej slovenskej beletrie, je príbehom dvoch žien a jediného dňa.Jedna z nich zamyká opitého otca v izbe a absolvuje strastiplnú cestu za uznaním, druhá balansuje medzi povinnosťami voči synovi, otcovi, klientom a svojimi vlastnými túžbami. Jedna chodí ešte len na základnú školu, druhá je slobodnou matkou, no obidve sapohybujú po chodníkoch tých najužších a najsubtílnejších vzťahov a emócií. Zdanlivo banálne každodenné situácie privádzajú obidve k sútoku, k miestu, z ktorého odídu natrvalo poznačené a zmenené.

Román o telách a telesnosti v rozličných podobách, rozdelených do piatich T: Ticho, Teplo, Tekutiny, Tíšenie bolesti a Transport. Štyri postavy, ktorých príbehy sa mimovoľne prelínajú v dnešnej Bratislave.

V roku 95. jubilea časopisu Krásy Slovenska vydavateľstvo DAJAMA prináša publikáciu o jednej z najvýznamnejších osobností kultúrnej osvety, vzdelávania a turistiky a zároveň o človeku, ktorý sa najviac zaslúžil o vznik a rozvoj časopisu Krásy Slovenska – učiteľovi, vydavateľovi a publicistovi Milošovi Janoškovi. Kniha Miloš Janoška – život a Krásy Slovenska približuje Janoškovu životnú púť a zastávky spolu so všetkým, čo predchádzalo „počatiu“ časopisu. Autor vychádzal z Janoškových originálnych autobiografických spomienok Po stopách pamäti, ktoré zostali v rukopise a nedokončené. Majú takmer 500 strán a sú nádherným svedectvom doby očami neodmysliteľnej postavy slovenského verejného života v prvej polovici 20. storočia.

Keď som sa v septembri 2014 pustil do písania tohto príbehu, netušil som, že keď ho v polovici decembra toho istého roku dokončím, onedlho budú veľkou spoločenskou témou hranice. A nielen tie fyzické, ale aj tie mentálne. A tak mi na napadá, že hľadanie a nachádzanie hraníc vypĺňa veľkú časť nášho života. Musíme nájsť hranice svojich schopností, hranice svojej odvahy, chceme vedieť, kam môžeme zájsť vo vzťahoch s rôznymi ľuďmi, kde je hranica medzi mnou a tebou, priateľu, medzi mnou a tebou, láska moja, kde je hranica, za ktorú nehodno ísť, aby sa človek nemusel za svoje činy hanbiť... A ešte, ktoré hranice treba zbúrať a ktoré ešte zvýšiť.

Miloš Ruppeldt sa narodil slovensko-anglickým rodičom. V tých rokoch boli manželstvá s partnermi zo Západu naozaj ojedinelé, a ak aj nie práve spoločensky neprijateľné, tak určite vzbudzovali podozrenie aj neprimeranú zvedavosť. Veď iba rok pred Ruppeldtovým narodením popravili V. Clementisa, väznili G. Husáka, L. Novomeského a ďalšie osobnosti. Otec Miloša Ruppeldta teda veľmi riskoval, keď sa ako československý diplomat oženil s Angličankou. Nepridalo mu ani to, že bol zasnúbený so ženou, ktorú otec, takisto československý diplomat, zdrogovanú tajne uniesol po Februári 1948 z krajiny. Vtedy mal Ruppeldt starší šťastie – z podozrení ho vytiahol minister zahraničných vecí V. Clementis. Aby Ruppeldtovi pomohol stratiť sa z očí a zároveň si zahojiť srdce, poslal mladého diplomata na ambasádu do Indie. Ani jeden z mužov však netušil, že hneď po prílete, v rikši, cestou na pôsobisko sa osud veľvyslanca zamotá ešte väčšmi... Sága rodiny Ruppeldtovcov sa číta na jeden dych. Príbeh veľkej lásky je zároveň obrazom rozporuplného sveta. V anglickej viktoriánskej rodine mladučká Jean pomáha zakladať Novú komunistickú stranu, v povojnovom Československu komunisti popravujú vlastných... To všetko bolo, ale svet sa posúva dopredu. A Ruppeldt tento posun často s humorom zachytáva. Nikoho neodsudzuje, pozerá na život zhovievavými očami a s vierou, že nijaké zóny už svet deliť nebudú.

Autor nadväzuje na svoje predchádzajúce dva rovnomenné medailóny. Pripomína čitateľom významné osobnosti, ktoré zakladali a rozvíjali slovenské profesionálne divadlo, hercov, režisérov a ďalších svojich súputníkov, ktorí sa výrazným spôsobom zaslúžili o rozkvet kultúry ako takej. Ľudí, s ktorými mal možnosť spolupracovať, učiť sa od nich, ktorí mu aj veľa dali. Jednotlivé medailóny zahŕňajú osobnostný profil, plody práce, ale aj autorovu osobnú skúsenosť a vzťahy s nimi. Za všetkých možno spomenúť aspoň hercov, akými boli Jozef Króner, Július Satinský, Michal Dočolomanský, Jozef Adamovič, Elo Romančík, František Zvarík či Viera Strnisková, a takisto osobnosti z prostredia divadla, televízie a filmu – Jozef Bednárik, Štefan Babjak či Adela Gáborová. Čitateľsky zaujímavou je aj prezentácia vzájomných väzieb a minisondy do súkromia.