Belletristik

Ako sa číta báseň je už druhou knihou, tentoraz 22 autorských interpretácií, ktorá by tvorivým čitateľom mala dodať odvahu a tým menej skúseným pomôcť pri vzrušujúcom čítaní básne, na konci ktorého nie je trauma, ale radosť a umelecký zážitok. V stratégii tohto projektu je úsilie odbúrať neadekvátny a niekedy už v školskej praxi získaný rešpekt (či dokonca odpor) k básnickému textu. 22 súčasných slovenských básnikov a poetiek zo všetkých generácií (napr. Robert Bielik, Peter Bilý, Juraj Brikšár, Ján Štrasser, Martin Solotruk, Ivan Štrpka, Katarína Kucbelová, Michal Habaj, Ján Buzássy a ďalší) v nej ponúka zrozumiteľné a dostatočne inštruktívne úvahy nad vlastnou básňou.

Knižka s týmto názvom obsahuje mnoho tém: problém ženskej generácie, ktorá sa vyrovnáva so svojou odmietavosťou voči vážnym vzťahom a hľadá stratenú rovnováhu medzi osobným a partnerským životom, fenomén konca európskeho civilizačného boomu, revolta voči dnešnému zautomatizovanému vnímaniu ľudského života, ubúdanie emocionality u človeka ako biologického druhu, vnútorný svet umelcov a otázka umeleckej pravdivosti, aktuálny ekologický problém zvukového smogu, ireálnosť čisto rozumového vnímania javov vôkol seba, téma nenaplnenej lásky... Autorka v básňach využíva prírodné motívy, motívy smútku, času, zvukové motívy, motívy kozmu, osudovosti ale i obrazy z každodenného života.

Po zbierke básní a pesničkových textov (Odkazovač, Slovart 2009) prichádza Juraj Soviar s novou zbierkou poézie. Soviar píše o čase, v ktorom žijeme, a ten je rýchly, bláznivý, často bezohľadný a často sa nám zdá, že je všetko obrátené dolu hlavou. A Soviar tieto chvíle a pocity zachytáva. Pri čítaní jeho veršov máte pocit, že s ním, s Jožom Urbanom, so skupinou Elán a s Ľubošom Zemanom sedíte niekde v bratislavskej vieche a zhovárate sa – o smútku, stratách, nachádzaní, mužských cieľoch a, pravdaže, o ženách.

..ale aj o Trumpovi a populačnej explózii.

Kniha rozhovorov Iris Kopcsayovej s Pavlom Brankom obsahuje debaty na spoločenské, politické a filozofické témy: o konzumnej spoločnosti, o utečencoch, o slovenskom štáte, o filme, o viere v boha, ateizme, eutanázii či o zmysle života. Odkrýva Brankove postoje k osobnejším otázkam, ako sú vernosť, láska, manželstvo či problematický vzťah k ženám. Sú to všetko originálne názory vzdelaného človeka, ktorý má za sebou životnú skúsenosť z viacerých politických režimov, človeka, ktorý prežil Mauthausen, ale uchoval si duševnú sviežosť a životný optimizmus. Pavel Branko (1921, Terst), žije od roku 1931 v Bratislave. Za protifašistický odboj ho odsúdili na doživotie. Nacisti ho väznili na Slovensku a posledné mesiace vojny v koncentračnom tábore Mauthausen. V rokoch 1945 až 1956 prekladal a písal filmové kritiky. Roku 1949 vystúpil z komunistickej strany. V rokoch 1957 až 1970 bol redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo. Počas normalizácie nesmel publikovať. Vydal výber z publicistiky Straty a nálezy.

Vo svojej najnovšej knihe sa autor, trojnásobný finalista ceny Anasoft litera, presúva zo špecifického východoeurópskeho regiónu a konfrontuje marginálne, prevažne zaostalé časti Slovenska s civilizačne vyspelým, "veľkým" svetom. Prelínajúc rôzne časové roviny, ale tiež (sur)realitu s virtualitou, Krajňak opäť presvedčivo dokazuje, že nikto (ani predstaviteľ cirkvi) a v nijakom čase a priestore nie je bez viny. prozaických kníh Carpathia (2011), Entropia (2012) a Informácia (2013), trojnásobný finalista ceny Anasoft litera.

 Súbor esejí, úvah, glos, v ktorých sa autor trefne vyjadruje k závažným spoločenským témam, ktoré zaujali autora aj verejnosť, zasluhovali si pozornosť alebo ho nabádali k zaujatiu stanoviska, či k zamysleniu. Totiž stále verí, tak ako mnoho píšucich autorov, v magickú silu slova, ktorá dokáže niekedy pohnúť listom na strome, ba neprestajne dúfa a čaká, že niekedy pohne aj celým stromom. Tých rôznych jesenných listov, ktorú mu „popadali“ na písací stôl, je viacej. Sú zo sféry literárnej, z histórie, výtvarného umenia i oblasti spravodlivosti. Jeden sýto červený list je o incidente s kauzou Malinová. Jeden hnedý list prislúcha jubilejnému výročiu Norimberského procesu, ktorý sa stal bezprecedentným medzinárodným aktom. Týmito prípadmi sa zaoberá preto, lebo spravodlivosť má toľko tvárí, ako je farieb na pestrej palete jesene. Súčasťou knihy sú aj portréty niektorých známych osobností – spisovateľov, výtvarníkov, vedcov, staviteľov, ale aj vojvodcov... Kniha je ilustrovaná nádhernými farebnými kresbami ôsmich renomovaných slovenských výtvarných umelcov. Niet pochýb, že aj táto publikácia pozoruhodného autora obdareného výnimočnou literárnou dispozíciou osloví širokú čitateľskú verejnosť.

Poézia je dáma, ktorá rada skrýva svoju tvár. Preto ju každý autor pozná trochu inak - a to je dobre. Poézia je dáma, väčšinou navyše aj tajomná a to v prípade Stanislava Hábera platí v plnom rozsahu. Jeho poézia by sa dala dokonca označiť za dámu v závoji. Občas sa môže zdať trochu príliš zložitá, ale to je jej neodňateľné právo. Pri jej čítaní máme pocit, akoby sa nám prihovárala z druhého brehu, ale zrazu si uvedomujeme, že sme tam s ňou. A v tom je jej hlavné čaro i prínos.

Po troch rokoch opäť vychádza zborník najlepších prác 6. ročníka najprestížnejšej básnickej literárnej súťaže Básne 2016. Literárnu súťaž Básne vyhlasuje občianske združenie literarnyklub.sk s podporou Fondu na podporu umenia.

Básnická zbierka Ladislava Šimona Oblúky hned po otvorení vťahuje čitateľa do deja svojou atmosférou, členitosťou a hĺbkou jednoduchostí prameniacou z ľudskej skúseností.

Poezia.

Začítajte sa do najlepších poviedok 20. ročníka prestížnej literárnej súťaže POVIEDKA. Sedem autoriek a autorov – sedem rozličných typov zážitkov. Literárnu súťaž Poviedka od roku 1996 vyhlasuje vydavateľ Koloman Kertész Bagal. Do 20. ročníka bolo prijatých 209 súťažných prác. Porota v zložení Matúš Mikšík (predseda), Soňa Uriková a Peter Balko udelila hlavnú cenu Dominike Madro, 2. miesto Ivane Dobrakovovej, 3. miesto Radke Komžíkovej a štyri prémie. Všetky ocenené poviedky sú publikované v tomto zborníku.  

O tri dni začínal školský rok 1965/66, keď večer vystúpil z vlaku na železničnej stanici v Holíči. Bol ešte stále vojak základnej služby v modrej uniforme. Kráčal mestom, kde nikoho nepoznal a nikto nepoznal jeho. Hľadal Milana Celeryho, riaditeľa II. ZDŠ, kde sa mal hlásiť a mal by tu pôsobiť ako učiteľ. Po piatich rokoch nastúpil do redakcie okresných novín Záhorák a o dva roky neskôr sa stal šéfredaktorom. Jediný „cudzí“ v redakcii, ktorý najlepšie poznal celý Senický okres. V tom čase pracoval aj vo Zväze novinárov a zastával množstvo športových funkcií. Pozná ho celé Záhorie a on pozná Záhorákov.

Román v listoch, ktorý umožní načrieť do atmosféry 70. rokov, spoznať 20-ročného Deža a svet, v ktorom žil.

Listy Eve Deža Ursinyho zahrnujú časové obdobie rokov 1971 – 1973. Sú v prvom rade listami milostnej žiadostivosti a túžby. Zapĺňajú prázdny priestor po telesnej neprítomnosti, ktorý zapĺňajú rozhovory a správy o stave mysle Deža Ursinyho a o svete generácie, vstupujúcej do slobodného sveta hudby, filmu, literatúry, divadla, ktorý sa práve menil na zglajchšaltovaný svet reálneho socializmu. Na začiatku sedemdesiatych rokov sa lámali nádeje a očakávania vkladané do roka 1968, charaktery a priateľstvá, čas života si podával ruku s časom smrti. O tom všetkom, o láske, nádejách a túžbach, zápasoch, porážkach a prehrách, sklamaniach a stroskotaniach sú listy Deža Ursinyho Eve Rosenbaumovej, ktoré sa k nám vracajú ako znovunájdené živé stopy strateného času.

Listy Eve tvoria spolu s listami Zdenke Krejčovej Moja milá pani (2007) a otcovsko-synovskými listami medzi Dežom a Jakubom Ursinym Ahoj tato – milý Kubo (2015) trojicu listov, vyznačujúcu v zlomových historických situáciách oblúk od prvej po poslednú veľkú lásku Dežovho života, spojený klenbou erotiky, nehy a pedagogiky ako učenia sa životu a učenia sa životom.

Slovensko - maďarské vzťahy sú občas napäté, občas ostentatívne vrúcne, zazneli aj výzvy ´do tankoch´. Svoju víziu, ako by dunajská vojna mohla vyzerať v skutočnosti ponúka Peter Pečonka: modré prilby v Šamoríne, Zatiaľ je to len Malá dunajská vojna, no ktovie, čo prinesie budúcnosť? Identita Petra Pečonku je neznáma podobne ako identita novinárov zatknutých cigánskou gerilou Čiernych vlkov, údajne sa za pseudonymom skrýva viacnásobný finalista či finalistka súťaže poviedka.  česká rota Spytihněv, Nové Zámky v obkľúčení aj oravskí separatisti.  

Príbeh židovského dievčaťa Vali Reiszovej, ktorá sa počas holokaustu stala matkou dieťaťa františkánskeho mnícha a exponovaného slovenského básnika Rudolfa Dilonga.

Ich vzťah sa začal ešte v medzivojnových Malackách a Valéria sa neskôr vyhla deportácii najmä zásluhou svojho milenca. Po skončení vojny Dilong tajne emigroval do zámoria a šokovaná Valéria ostala s dieťaťom sama. Navyše čelila perzekúciám štátnej moci zato ako bývalá družka prominentného básnika Slovenského štátu. V šesťdesiatych rokoch sa medzi Valériou a Dilongom obnovila korešpondencia a v júli 1969 sa po rokoch stretli vo Viedni. Ich vzťah možno nazvať vzťahom osudovým, i keď určite nie naplneným. Zároveň je to aj rodinný príbeh autorky Denisy Fulmekovej, keďže dcérou oboch protagonistov bola jej mama. V knihe sú publikované úryvky z osobnej korešpondencie Rudolfa Dilonga i jeho doposiaľ nezverejnená báseň, ktorú poslal Valérii z amerického Pittsburghu na jej päťdesiatku.