Belletristik

Poezia.

Začítajte sa do najlepších poviedok 20. ročníka prestížnej literárnej súťaže POVIEDKA. Sedem autoriek a autorov – sedem rozličných typov zážitkov. Literárnu súťaž Poviedka od roku 1996 vyhlasuje vydavateľ Koloman Kertész Bagal. Do 20. ročníka bolo prijatých 209 súťažných prác. Porota v zložení Matúš Mikšík (predseda), Soňa Uriková a Peter Balko udelila hlavnú cenu Dominike Madro, 2. miesto Ivane Dobrakovovej, 3. miesto Radke Komžíkovej a štyri prémie. Všetky ocenené poviedky sú publikované v tomto zborníku.  

O tri dni začínal školský rok 1965/66, keď večer vystúpil z vlaku na železničnej stanici v Holíči. Bol ešte stále vojak základnej služby v modrej uniforme. Kráčal mestom, kde nikoho nepoznal a nikto nepoznal jeho. Hľadal Milana Celeryho, riaditeľa II. ZDŠ, kde sa mal hlásiť a mal by tu pôsobiť ako učiteľ. Po piatich rokoch nastúpil do redakcie okresných novín Záhorák a o dva roky neskôr sa stal šéfredaktorom. Jediný „cudzí“ v redakcii, ktorý najlepšie poznal celý Senický okres. V tom čase pracoval aj vo Zväze novinárov a zastával množstvo športových funkcií. Pozná ho celé Záhorie a on pozná Záhorákov.

Román v listoch, ktorý umožní načrieť do atmosféry 70. rokov, spoznať 20-ročného Deža a svet, v ktorom žil.

Listy Eve Deža Ursinyho zahrnujú časové obdobie rokov 1971 – 1973. Sú v prvom rade listami milostnej žiadostivosti a túžby. Zapĺňajú prázdny priestor po telesnej neprítomnosti, ktorý zapĺňajú rozhovory a správy o stave mysle Deža Ursinyho a o svete generácie, vstupujúcej do slobodného sveta hudby, filmu, literatúry, divadla, ktorý sa práve menil na zglajchšaltovaný svet reálneho socializmu. Na začiatku sedemdesiatych rokov sa lámali nádeje a očakávania vkladané do roka 1968, charaktery a priateľstvá, čas života si podával ruku s časom smrti. O tom všetkom, o láske, nádejách a túžbach, zápasoch, porážkach a prehrách, sklamaniach a stroskotaniach sú listy Deža Ursinyho Eve Rosenbaumovej, ktoré sa k nám vracajú ako znovunájdené živé stopy strateného času.

Listy Eve tvoria spolu s listami Zdenke Krejčovej Moja milá pani (2007) a otcovsko-synovskými listami medzi Dežom a Jakubom Ursinym Ahoj tato – milý Kubo (2015) trojicu listov, vyznačujúcu v zlomových historických situáciách oblúk od prvej po poslednú veľkú lásku Dežovho života, spojený klenbou erotiky, nehy a pedagogiky ako učenia sa životu a učenia sa životom.

Slovensko - maďarské vzťahy sú občas napäté, občas ostentatívne vrúcne, zazneli aj výzvy ´do tankoch´. Svoju víziu, ako by dunajská vojna mohla vyzerať v skutočnosti ponúka Peter Pečonka: modré prilby v Šamoríne, Zatiaľ je to len Malá dunajská vojna, no ktovie, čo prinesie budúcnosť? Identita Petra Pečonku je neznáma podobne ako identita novinárov zatknutých cigánskou gerilou Čiernych vlkov, údajne sa za pseudonymom skrýva viacnásobný finalista či finalistka súťaže poviedka.  česká rota Spytihněv, Nové Zámky v obkľúčení aj oravskí separatisti.  

Príbeh židovského dievčaťa Vali Reiszovej, ktorá sa počas holokaustu stala matkou dieťaťa františkánskeho mnícha a exponovaného slovenského básnika Rudolfa Dilonga.

Ich vzťah sa začal ešte v medzivojnových Malackách a Valéria sa neskôr vyhla deportácii najmä zásluhou svojho milenca. Po skončení vojny Dilong tajne emigroval do zámoria a šokovaná Valéria ostala s dieťaťom sama. Navyše čelila perzekúciám štátnej moci zato ako bývalá družka prominentného básnika Slovenského štátu. V šesťdesiatych rokoch sa medzi Valériou a Dilongom obnovila korešpondencia a v júli 1969 sa po rokoch stretli vo Viedni. Ich vzťah možno nazvať vzťahom osudovým, i keď určite nie naplneným. Zároveň je to aj rodinný príbeh autorky Denisy Fulmekovej, keďže dcérou oboch protagonistov bola jej mama. V knihe sú publikované úryvky z osobnej korešpondencie Rudolfa Dilonga i jeho doposiaľ nezverejnená báseň, ktorú poslal Valérii z amerického Pittsburghu na jej päťdesiatku.

Román V MENE KRVI je ságou židovskej rodiny Schwarzovcov, ktorá na pozadí historických súvislostí v priebehu niekoľkých storočí zachytáva okamihy, ovplyvňujúce životy jej príslušníkov. Košatý príbeh je plný dramatických zvratov, nádejí a sklamaní, úspechov či pádov, šťastných i tragických osudov jednotlivých protagonistov od druhej polovice 17. storočia do medzivojnového obdobia 20. storočia v rámci stredoeurópskeho priestoru. Pod vplyvom okolností boli Schwarzovci z generácie na generáciu nútení hľadať miesto na pokojný život vždy v nových lokalitách vtedajšej monarchie, no odchody a úteky im riešenie nepriniesli. Rodinné putovanie sa uzavrelo až tam, kde pred dávnymi rokmi začalo: v Palestíne.

Práve o udalostiach a príbehoch, ktoré sa diali pred vyše šesťdesiatimi rokmi, sa dnes veľmi nepíše. Veľká väčšina tvorcov literatúry sú ľudia mladí a mladší a ich pevninou je hlavne súčasnosť, ktorú žijú. Značný časový odstup od látky vybranej pre literatúru však nestráca svoje opodstatnenie a výhody i preto, lebo sa významne zmenil režim a o mnohom sa dá písať otvorene aj vďaka tomu, že autor vie viac o svojom predmete a jeho poučenejší pohľad môže prinášať – ako je to v prípade kolektivizácie začiatkom päťdesiatych rokov na stredoslovenskom vidieku – iný „balík“ faktov a názorov, reakcií, vnútorného prežívania i vonkajších postojov zainteresovaných z jednej aj z druhej strany, ktoré sa podieľali na strácaní roľníckej romance, na fyzickej i duchovnej premene „živiteľov národa“ zo samostatných subjektov na objekty diktatúry proletariátu; tá bola totiž aj diktatúrou nad roľníctvom v štáte nazývanom robotnícko – roľníckym.

Zoltán G. Meško neplánoval emigrovať, no osud to zariadil tak, že strávil takmer polstoročie mimo vlasti a stal sa uznávaným detským kardiochirurgom. V čase „Pražskej jari“ dostal pozvanie na študijný pobyt do USA a získal štipendium A. Humboldta. Leto ešte strávil s rodinou na Jadrane. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 ho zastihla v Belehrade. Domov sa už vrátiť nechcel. Mesiac pracoval na klinike v Belehrade, potom využil ponuku na štipendium v Tübingene, kde strávil rok. V júni 1969 definitívne odchádza s rodinou do Bostonu, kde pracuje so špičkovými odborníkmi na Detskej klinike J. Harwarda. 20 rokov potom strávil v Kardiocentre sv. Františka v New Yorku. Zo zahraničia pomáhal pri budovaní detského kardiocentra v Bratislave, založil nadáciu Srdcom srdcu a pomohol vybaviť viacerým slovenským lekárom štipendijné pobyty na svetových klinikách.

Autobiografická výpoveď o živote v emigrácii s autenitickým vstupom mnohých krajanov, ktorí odišli za iným životom.

Jozef Ivaška spevák, ktorého poznajú lepšie v zahraničí ako na Slovensku, hoci zo Slovenska nikdy neodišiel. Zapustil tu pevne korene. Tu vybojoval boj s tvrdým osudom, hľadal svoje miesto v spoločnosti. Dnes využíva cenné profesionálne skúsenosti, ktoré získal nielen štúdiom operného a muzikálového spevu, ale hlavne účinkovaním na domácich a neskôr zahraničných pódiách. Skutočnosť, že to nebolo vždy jednoduché, dokazujú jednotlivé kapitoly jeho života.

Známa, skúsená autorka Viera Švenková, ktorá má na konte už sedemnásť kníh s prekladmi do jedenástich jazykov, pripravila pre čitateľov novú zbierku poviedok Hra o perly, ktorá sa tentoraz týka jesene života, vyprchávajúcich síl. Jej hlavné postavy musia zvládať aj situácie, kedy do života zasahuje zhoršujúci sa zdravotný stav – vlastný, či partnerov.

Jana Bodnárová (1950), jedna z našich najpozoruhodnejších prozaičiek, prichádza s novým románom vo fragmentoch Náhrdelník/Obojok. Dej románu rámcujú roky druhej svetovej vojny v mestečku na severe Slovenska (obyvatelia Liptovského Mikuláša sa v ňom zrejme „nájdu“) a súčasnosť.

Najnovšia kniha filozofa, politológa a publicistu Romana Michelka Eseje o kríze (vydal Politologický odbor Matice slovenskej, 2016) ) priamo nadväzuje na jeho predchádzajúcu, veľmi úspešnú knihu Eseje o globalizácii. Vo svojej analýze sa autor venuje celému komplexu príčin, ktoré viedli ku globálnej kríze.  Vo svojich esejach sa zaoberá mondragónskymi družstvami, modelom riešenia krízy na Islande, sofistikovaným progresívnym zdanením, severským modelom spoločnosti či rôznymi ekologickými konceptmi. Neobchádza ani témy ako problém vyberania renty vybranými, zväčša oligarchickými skupinami, daňové raje, či poukazuje na nebezpečné praktiky investičného bankovníctva, ktoré boli v konečnom dôsledku spúšťačom súčasnej ekonomickej krízy.

Untertitel: Balada o živote a smrti šachového génia Richarda Rétiho.

Tragické panoptikum skrivodlivo krátkeho života pezinského rodáka a prvého československého medzinárodného šachového veľmajstra Richarda Rétiho, nie je štúdiou o genialite tohto originálneho šachového novátora, nie sú to analýzy jeho majstrovských partií.Nič také. Autor rozpráva bolestný príbeh jedného nenaplneného životného sna i toho bizarného, ani nie trojročného Rétiho manželstva s krásnou o dvadsať rokov mladšou Rognedou Sergejevnou Gorodeckou, moskovskou poetkou a herečkou.

Osudy piesne Nad Tatrou sa blýska sú podobne pohnuté ako osudy Slovenska od čias štúrovcov. Jej prvý dochovaný zápis pochádza z roku 1844. Kto je vlastne jej autorom? A ako sa stala slovenskou hymnou? Oravský historik Peter Huba v bohato ilustrovanej monografii o inom Oravcovi – štúrovskom básnikovi Jankovi Matúškovi – podrobne vykresľuje príbeh výnimočného tvorcu, ku ktorému bol osud oveľa menej prívetivý než k jeho jednej piesni. Zachytáva chvíle zrodu a mnohých premien hymnickej piesne, desaťročia diskusií a pochybností o osobe jej autora, správnom znení druhej strofyi jej cestu na piedestál štátnej hymny – najprv v spojení s českou Kde domov můj, teraz už samostatne...   V ďalšej časti knihy nájde čitateľ súborné dielo Janka Matúšku.