Belletristik

Novela zo súčasného slovenského vidieka Malé Vianoce je treťou knihou prozaičky Michaely Rosovej. Debutovala románom Hlava nehlava (2009, prémia Román 2006). Jej druhá kniha Dandy (2011) bola vo finále ceny Anasoft litera.

Michaela Rosová (1984) pochádza zo Senice, metropole Záhoria, známej tiež ako Mesto snov. Tu vychodila základnú školu a gymnázium a napísala prvé texty. Štúdium divadelnej dramaturgie začala v Brne, dokončila neskôr v Bristole. V súčasnosti žije v Prahe. Píše ďalší román, rozsiahlu spoločensko-historickú fresku, ktorá vyjde pod názvom Abandonado. Pracuje aj na autorskom divadelnom predstavení o samovraždách.

Literárna kritika i história sa zhodli v tom, že medzi najhodnotnejšie Urbanove prózy patria jeho novely z 20. rokov a román Živý bič. Tento názor rešpektovala aj editorka tohto zväzku a na nich postavila svoj výber. Keď vyšiel román Živý bič (1927), kládla ho literárna kritika vyššie ako Urbanovu novelistiku. Románový žáner mal vtedy spoločenskú váhu, navyše autor siahol po aktuálnej vojnovej téme.

Výber dvadsiatich piatich autorov (abecedne radených v rámci žánru - poézia / próza) a ich textov, ktorý reflektuje naše najlepšie možnosti a schopnosti, a tiež našu "slobodnú" voľbu. Dodávame, že sme si vedomí nedostatkov selekcie a absencie niektorých zásadných mien našej súčasnej literatúry. Bohužiaľ aj po opätovnom oslovení niektorí autori nereagovali na našu výzvu alebo sa z rôznych dôvodov nemohli či nechceli stať súčasťou antológie. Výber obsahuje poéziu/prózu týchto autorov:

Jana Beňová, Ivana Dobrakovová, Generator x 2, Michal Habaj, Mila Haugová, Tomáš Horváth, Zuzana Husárová, Karol Chmel, Zuska Kepplová, Monika Kompaníková, Márius Kopcsay, Ivan Kozma, Katarína Kucbelová, Peter Maczovszky, Mária Modrovich, Agda Bavi Pain, Michal Rehúš, Alexandra Salmela, Anna Snegina, Martin Solotruk, Ondrej Štefánik, Ivan Štrpka, Peter Šulej, Marek Vadas, Svetlana Žuchová.

Po sérii ôsmich kníh klasickej žánrovej i subžánrovej humoristicko-satirickej spisby prichádza Berco Trnavec s najnovšou z cyklu humoristických príbehov s titulom Kaligramy.

Juraj Žembera svojou druhou básnickou zbierkou V rukavičkách z vlastnej kože vstúpil „do deja nech v lyrike sa niečo deje“ a zaradil sa medzi významných predstaviteľov svojej generácie. Ariadninou niťou knihy, ktorá privedie čitateľa k sebe samému, je „láska, nič viac než je v názve... ale keď dávi to je dúha“ a témy tém, „nespoločenskej hry pre dvoch“, kde „zúčastniť sa znamená zvíťaziť“ a kde „fair play je tabu“ sa zmocnil všetkými poetickými chmatmi, po ktorých „vyskakujú stavce ako štuple od šampanského“, ako aj voľným veršom (od krátkych foriem po pásmo) ako viazaným, vrátane sonetov a sonetových cyklov. Tie sú aj emblematickými, stigmatickými básňami knihy. 

Prvý zväzok Súborného diela Juraja Váha (1925 – 1976) obsahuje pätnásť divadelných hier, Jednotlivé diela sú doplnené ďalšími materiálmi z autorovej pozostalosti a z Archívu Divadelného ústavu. Sprístupnenie Váhovho dramatického diela je impulzom k výskumu dejín slovenskej drámy a k diskusii o jej podobách v dobe obmedzení a kompromisov.

Hudákova poézia je o videní šialenej hudby, o nepokojných, mučivých nociach, o zúfalom nočnom telefonovaní s neznámym hlasom, o hľadaní vody v dobách najväčšieho smädu i o spíjaní sa do temnôt, aby ničota pociťovaná na vlastnej koži vytrhla človeka z letargie, aby sa možno takto spoznalo šťastie. Básnik ako pozorovateľ obracia všetko naruby, a ak aj ochromí čitateľove očakávania, odvádza ho ku katarzii, tak ako Kahlovej obrazy, v ktorých modifikácie predovšetkým nevľúdneho pozadia vyplavujú nevinnosť podobizne, nemožnosť mať suverénne pod kontrolou vlastné vnútro - i takto vzniká poézia par excellence.

V malomeste plynie život podľa svojich vlastnych pravidiel - čo sa však stane, keď naložíš tomu nesprávnemu náckovi? Vlado Valas, mladý skrachovaný filozof, uteká zo svojho rodného mesta a vydáva sa na podivuhodnú cestu do Bratislavy, plnú pochybných existencií a stroskotancov, kráčajúc po stopách svojej spackanej mladosti, aby zistil, že každé dno sa dá nakoniec preraziť. Rauš je temná paródia na motivačné romány o pozitívnom myslení, a zároveň psychedelický výlet do slovenského podzemia, kde aj náckovia môžu byť obete a pankáči pekní hajzli...

... -mesto s neuveritel´nou históriou, pamiatkami a pamätihnostˇami. Dvadsať príbehov o pamiatkach a pamätihodnostiach Prešporka-Bratislavy. Sú medzi nimi zaujímavosti o kráľovskej pokladnici či o zasadaní uhorského snemu v budove Kráľovskej uhorskej komory na Michalskej ulici, o oslave víťazstva nad Turkami, o Kalvárii, o protinapoleonských valoch neďaleko nákupného centra v Petržalke, o kaplnke sv. Rozálie v Lamači, ktorou sa poďakovali obyvatelia mesta za ochranu pred morom, o Balassovom paláci bez krídel na Panskej ulici, o cintoríne v záhrade kláštora milosrdných bratov, o prepriahacích staniciach a zájazdných hostincoch, zaujímavosti z Podhradia – o ľadovni, prístave či Arsenáli, o kúpeľoch Grossling, o Dynamitke a pomníkoch na Kamzíku, príbeh hotela Carlton, o predmestí Blumentál v 18. storočí, kde sídlil gróf Sedlitz, o rozlúčkovej kaplnke a fabrike na súkno, niečo z histórie cintorína v Slávičom údolí, kde na počiatku boli drevené kríže... Autorka sa venuje pamiatkám a histórii Bratislavy. Jednotlivé príbehy dokumentuje množstvom unikátnych archívnych dokumentov, fotografií, plánov, ktoré sa jej podarilo nájsť pri bádaní v archívoch.

Hra o svätej Dorote je inováciou motívov viacerých krajových variácií slovenského ľudového divadla i jeho poetiky. Hrávala sa do polovice minulého storočia pravidelným sezónnym cyklickým predvádzaním, vždy na konci januára do začiatku februára. (Sviatok má 6. 2.) Dnes ožíva vo folklórnych skupinách a v podaní divadelných súborov aj mimo tohto času. Ostáva i dokladom uchovania stôp európskeho stredovekého divadla. V slovenských podmienkach sa aktualizovala na „domáci spôsob“ kontaktného predstavenia. Nie iba na Horehroní, ako sa dlho tvrdilo, bez poznania rozsahu výskytu, ale takmer v celom priestore stredného a západného Slovenska, v istých lokalitách aj na východe. Jej nositelia sa usilovali o osobitný rozpútano-viazaný veršový prejav, lež i o vyjadrenie sociálnych duchovných zápasov. Preto ju komunistická totalita vytláčala z verejných vystúpení pokračovateľov pôvodnej ľudovej kultúry, uchovávajúcich nielen spev a tanec, ale aj divadlo.