Belletristik

Autorka o svojej knihe hovorí: „Chcela som do nej, podobne ako to býva, ale nemusí byť, v hudbe, prevteliť svoju lásku k stále sa obnovujúcej prírode, v ktorej je ľudský, ale aj zvierací či rastlinný tvor iba dočasnou, hoci dosť podstatnou súčasťou. Pri jej písaní som cítila radosť, a tak by jej jednotlivé árie či prehovory či poviedky mohli zaujať hravosťou, vtipom, divokosťou, zamilovanosťou, smútkom, čiže životom...“

Laco Kerata je známy ako bývalý herec legendárnej Stoky, autor divadelných hier, prozaik a rozhlasový autor. Jeho dramatickej tvorbe sa v predslove venuje Patrik Oriešek s keratovsky charakteristickým nadhľadom a groteskným prístupom. A úvodné slovo patrí aj Lacovi Keratovi, ktorý sa nám prihovára „zo svojho zápisníka”. Súčasťou knižky je aj súpis inscenácií a jeho názov Laco Kerata –autor, spoluautor, herec a textár napovedá, aký široký je register tvorby Laca Keratu. CHROBÁCI V KRABICI 1996 KVAPKY 2004 VEČERA NAD MESTOM 1997 CESTA NA SVADBU TETY ANNY 2008 NA HLADINE 1995 FANTÁZIA 2010 NEDEĽA 2011 DOBRO 2017 POSLEDNÝ DEŇ V ROKU 2016 ÚZKA IZBA 2017 VELVET 2019

Jedenásť Keratových hier v zborníku DOBRO podľa kritika Patrika Orieška dokumentuje autorovu cestu od abstraktných domén absurdnosti existencie k širšej spoločenskej perspektíve, historicky ukotvenej, k reflektovaniu kultúrnych zmien, raz pri tom využívajúc tradičnejšie symetrické estetické formy, inokedy komplikovanejšie, meniace rytmus, modernejšie, subverzívnejšie. Ich spoločnou črtou pritom ostáva groteskný až absurdný humor divadla Stoka a jeho nástupníckych súborov.

Kniha V ženskom rode je výberom najlepších rozhovorov rovnomenného podcastu, ktoré od roku 2018 doteraz nahrávala Katarína Strýčková pre Denník N. Čitateľom prináša výnimočné ženské príbehy a predovšetkým inšpiratívnu, obohacujúcu ženskú životnú skúsenosť. Dozviete sa, ako pracuje historička Daniela Dvořáková, o čom sníva rómska omama Alexandra Giňová, čo hnevá speváčku Katarziu aj ako prezidentka Zuzana Čaputová uvažuje nad tým, komu má udeliť milosť.

„Keď mi povedia, že mám sklapnúť, to je presne ten moment, keď sa naštvem a just nebudem ticho,“ hovorí nigérijská spisovateľka Chimamanda Ngozi Adichie. Podľa nej sa to deje ženám vždy, keď začnú hovoriť o sebe, o ženských veciach. „Povedia nám, aby sme boli ticho. Že to, čo hovoríme, nikoho nezaujíma. Snaha umlčať ženy je veľká,“ vysvetľuje v rozhovore, ktorý je súčasťou tejto knihy. Ženy v nej rozhodne nemlčia. Hovoria o svojej bezmocnosti a frustrácii, ale aj o hneve, odhodlanosti a sile.

Kniha ponúka priestor vnímať a prijímať ženský pohľad na svet, učiť sa akceptovať rôznorodosť a tiež nebáť sa postaviť za hodnoty ľudskosti, slušnosti a čestnosti v slovenskej spoločnosti.

Monodrámy.

Obsahom zbierky básní Sonety sú celky Medzi dvoma ohňami, Nasvietiť do tiem a Z preletu vtákov napísaných po slovensky a báseň Pesma zaradená do časti Inorečovo, teda vznikla po srbsky a Hronec ju uverejnil pod pseudonymom Branislav Hristić v časopise Preobraženja roku 1991. Táto zbierka obsahuje dokopy 19 básní v sonetovom znení, z 21 koľko ich Hronec doteraz uverejnil. Tie, najmä napísané po roku 1974, vznikli pod vplyvom nemeckého filozofa Edmunda Husserla a jeho fenomenologickej metódy. Druhú časť publikácie tvoria tri edičné poznámky z pera autora a týkajú sa samotných sonetov, ako aj výtvarných príloh a celkom na záver je aj biografická poznámka o samotnom autorovi.

Autorkin debut prinášajúci jej odmeňované prózy a eseje.

Hajko do svojej knihy vybral autorov teoretických prác, literárnych vedcov, kritikov, kultúrnych činiteľov, editorov kníh, autorov cestopisov, prekladateľov a spisovateľov. Dalimír Hajko vyberá spomedzi autorov teoretických prác (Víťazoslav Hronec, Samuel Boldocký), prekladateľov (Ján Labáth) či tvorcov cestopisov (Miroslav Demák). Ďalej Hajko analyzuje dielo už nežijúceho básnika a kultúrneho činiteľa Ondreja Štefanka z rumunskej časti Dolnej zeme či slovenského teoretika literatúry a historika kultúry Patrika Šenkára (slovesné umenie Slovákov v rumunskom Banáte). Hajko v kratších textoch uvádza tvorbu Daniela Pixiadesa, Ladislava Čániho, Miroslavy Dudkovej, Kataríny Mosnákovej Bagľašovej, Michala Ďugu, ale aj srbských spisovateľov Radomira Andrića, Jeremiju Lazarevića či dramatika Dušana Kovačevića. Súčasťou knihy sú aj rozhovory autora so spisovateľkami Vierou Benkovou a Etelou Farkašovou (napríklad o slovenskej literatúre a prvých slovenských filozofoch Daxnerovi a Štúrovi, o svetových filozofoch a náboženstvách, o dolnozemskej literatúre a o literárnej kritike).

Zostavovatelia prvého zväzku (Tatran, 1990, ISBN  80-222-0237-1 )mali v úmysle vydať druhý zväzok v čo najkratšom čase po prvom, a tak upravili aj štvrtú, piatu a šiestu stránku. Štvrtú stránku O opaternosti zdravej aj o viléčeňú nezdravej rožnej lichvi vydal pôvodne v roku 1800 tiež Václav Jelínek vo svojej tlačiarni. Piata stránka O koňoch a šiesta stránka O ovciach zostali v rukopise. Upravený text aj s úvodnou štúdiou Slovenčina Juraja Fándlyho od Milana Majtána, Slovníčkom a Botanickým názvoslovím, ktoré pripravila Marie Majtánová, bol v roku 1990 odovzdaný do vydavateľstva Tatran. Búrlivé zmeny po roku 1989 zasiahli však aj vydavateľstvo Tatran a po zmene edičného plánu bolo rozhodnuté druhý zväzok nevydať. Až po viac ako 30 rokoch padlo v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV rozhodnutie opätovne upraviť a vydať druhý zväzok Fándlyho diela Piľní domajší a poľní hospodár. Keďže štvrtá stránka O opaternosti zdravej aj o viléčeňú nezdravej rožnej lichvi už vyšla predtým tlačou, teda Fándlyho text bol upravovaný podľa bernolákovskej kodifikácie korektormi a vydavateľom v Jelínkovej tlačiarni (pozri úvodnú štúdiu), piata a šiesta stránka ostali v rukopise bez akýchkoľvek úprav. 1. Ausgabe 1792.

Zbierka Popamäti má bilančný charakter. Marián Reisel (nar. 1951) sa ňou pripomína po dvoch zbierkach: Odpoveď (1986) a Po pýtaní (1995) v kontexte životného jubilea. Venovanie deťom určuje základný tón sumuje prežité, vnútorne vybojované a hodnotovo vyčírené s nádejou, že stopa ľudskej bytosti z konkrétneho historického času zostane, jej hlas bude rezonovať aj v čase individuálneho nebytia. Zbierka je členená do šiestich oddielov s náznakom motivických hniezd (predkovia, dejiny, žena, ja, poézia, symbióza života a smrti). Cesta v čase je zároveň záznamom o meniacom sa jazyku tvorby. Autor osciluje medzi viazaným veršom s vysokými významovými polohami a tendenciou k vecnosti, ironickému odľahčeniu. Odkazmi na kontext tvorby dobovo významných básnikov (L. Novomeský, M. Válek, J. Ondruš, M. Rúfus, K. Chmel) sa Marián Reisel pripomína aj ako dôležitá postava kultúrneho života bývalý redaktor časopisov Dotyky, Kultúrny život, Tvorba T, Fragment K.

Páter Vojtěch Kodet, jeden z načítanejších a najpočúvanejších duchovných autorov na Slovensku, dovoľuje v knižnom rozhovore nazrieť „za brány“ svojho života: do svojho detstva, rozhodnutia pre kňazstvo, autorských a vydavateľských začiatkov či ďalších dôležitých životných okamihov. Zároveň kniha otvára duchovné témy, o ktorých páter často píše a hovorí: modlitbu, hriech, Eucharistiu, Sväté písmo, manželstvo a iné – s presahom do jeho osobného života.

Zborník najlepších poviedok jubilejného 25. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získala Jana Turzáková, druhé miesto Jana Šturdíková a tretie Miroslava Kuľková. Prémiami boli ocenení: Michaela Macejková, Kristián Lazarčík, A. Rasin, Daša Krištofovičová, Timea K. Beck a Viliam Nádaskay. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedu poroty Petra Balka, štatistické údaje a zoznam súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Texty zaslané do tohto ročníka najčastejšie reflektovali pohnuté duševné stavy protagonistov a protagonistiek, komplikované partnerské a medzigeneračné vzťahy, či hľadanie vlastnej identity v turbulentne sa meniacej spoločnosti v novom tisícročí. Autori a autorky sa štylizovali do realistického alebo prudko subjektívneho opisu skutočnosti, ale častokrát pracovali aj s komediálnou optikou, využívajúc metódy persifláže, irónie a frašky.

Vo svojom oficiálnom debute Mŕtva kaviareň sa Martin Melicherčík predstavuje ako vyzretý autor s nápaditou a ľahko rozpoznateľnou poetikou. Básne zahŕňajú mnohé aktuálne aj staršie popkultúrne vplyvy, prirodzene prepájajú jazyk dnešného mestského života s poetickým videním a cítením. Kniha je špecificky vtipná a nebojí sa súčasné spoločenské dianie a život jednotlivca v urbanizovanom svete komentovať hravou ľahkosťou, z ktorej však pri hlbokom ponore preniká na povrch hĺbavá melanchólia. Mŕtva kaviareň je napokon práve taká, ako napovedá jej názov: retro a živá zároveň, tichá a predsa plná ruchov; miesto živelných stretnutí, ale aj nepovšimnutého osamenia uprostred davu.

V bratislavskej Astórii na jeseň roku 1942 napísal Ján Kostra slávnu skladbu Ave Eva, Milo Urban svoj román Živý bič, U Michala Rudo Sloboda rozdával svoj Rozum, Mitana tam dostal riadne po papuli. Básnici, spisovatelia, novinári, mladé redaktorky miestnych vydavateľstiev a ďalší spolustolovníci bohémy sa presúvali medzi Metropolkou, Luxorkou a Grandkou, Astorkou či Štefánkou, od rána vysedávali v Daxe, vo Fajke, v Perličke, vo Vagóne, v Tulipáne či v Kryme. Celé generácie sa stretávali a polemizovali na Korze U Michala. Nielen Bratislava, ale aj Bystrica, Štiavnica, Ružomberok, Košice, Čierny Balog a ďalšie mestá mali svoju bohému, svoje „krčmy“ kde pulzoval život... Tie miesta už neexistujú, aj ľudia poodchádzali. Všetky tie mená a názvy už dnes znejú cudzo a predsa krásne ako spomienka na staré zlaté časy.

Stanislav Rakús v tomto súbore próz uplatňuje na rozdiel od svojej doterajšej tvorby nový typ poetiky. Ide zväčša o príbehy, v ktorých prostredníctvom motívov choroby, ohrozenia, osamelosti, smrti, ale i konfrontáciou staroby s mladosťou a detstvom vznikajú vypäté obrazy zo života obyčajných ľudí. Cez postavu protagonistu, jeho spomienky a prežívanie sa tu v rodinných väzbách tematizuje aj teritoriálna vzdialenosť medzi západným a východným Slovenskom. Závery príbehov sa vyznačujú tým, že do nich prenikajú neurčité a transcendentné prvky, ktoré dodávajú prózam nádych modelovosti. V knihe nechýba ani komická tonalita, charakteristická pre autorovu predchádzajúcu tvorbu.

Kniha poviedok prináša burleskné majstrovské rozprávačstvo autora. Magické obrazy, vybuchujúci ohňostroj fantázie, filozofické a morálne otázky, neočakávané briskné pointy poviedok. A opäť skúma, čo všetko prekáža človeku, aby bol naozaj šťastný ... dobro aj zlo, lásku aj nenávisť. Spisovateľ, čerstvý osemdesiatnik, autor ikonických diel Tisícročná včela, Pacho, hybský zbojník a mnohých ďalších próz, filmových, televíznych a rozhlasových scenárov dal knihe veľavravný podtitul: “Neskorý zber“. Prináša zvláštnu zmes dojatia, sentimentálností, nostalgie a živelného magmatického rozprávačstva. Ale aj napätia ,miestami až detektívneho, pri odklínaní ľudských osudov formou poviedky . Jaroš sa pozerá na ľudské príbehy a osudy nielen s veľkorysou empatiou a žičlivosťou, ale najmä so zdravou skepsou. Lebo skepsa je poznaním, že ľudský svet je v neustálej často až provokujúcej zmene hodnôt. Takéto poznanie je často parodické ale zároveň aj poetické a ozdravujúce...