Belletristik

Zborník najlepších poviedok 26. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získal Kristián Lazarčík. Prémiami boli ocenení: Terézia Fabianová, Mária Figurová, Marek Grajciar, Dorota Hinštová, Peter Hoferica, Pavol Kuspan, Kristína Lenart, Zuzana Vasičáková Očenášová a Pavol Weiss. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Ivany Gibovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Porotkyne, ktoré posudzovali 367 súťažných prác a aj príspevky v predchádzajúcich ročníkoch sa zhodli, že kvalita textov má stúpajúci trend, o čom svedčí fakt, že do druhého kola postúpil dvojnásobný počet poviedok ako vlani.

Kniha sa nad fenoménom čítania na Slovensku v dlhom 19. storočí. Analyzuje čitateľov, preferovanú i zakazovanú literatúru, spôsoby, miesta i funkcie čítania a nakoniec i dôvody, ktoré viedli ľudí, že siahali po knihe. V storočí nacionalizmu mala kniha významné národnopolitické poslanie a nebolo preto vôbec jedno, čo deti, mládež, ženy, ale i obyčajní ľudia čítali. Beletria a jej autori boli v službách vopred zadefinovaných ideovo-politických cieľov a často vstupovali do politických zápasov. Preto dobrodružná, detektívna a ľúbostná literatúra, ako aj ďalšie ľahšie žánre, boli zakazované a marginalizované, rovnako „protislovenské“ alebo mravy ohrozujúce a rôzne tzv. dekadentné zahraničné publikácie. České knihy tvorili prekladmi a bohatou vydavateľskou činnosťou cestu k viac i menej kvalitnej svetovej literatúre, diela ruských autorov mali zase slovenských čitateľov povzbudzovať a posilňovať v slovanskom povedomí. S vydávaním, písaním a čítaním kníh úzko súviseli i obrazové prílohy, ktoré sprístupňovali text, rozvíjali fantáziu a dokázali literatúru i „predávať“. Kniha otvára všetky tieto otázky v celej ich zložitosti a protirečivosti a pokúša sa hľadať na ne odpovede.

V súčasnej slovenskej poézii sotva nájdeme takú vážnu, až obradnú dikciu, ako u Dany Podrackej. Charakteristický kultivovaný pátos dodáva autorkinej tvorbe konzistenciu a kompaktnosť. Podracká verí v mystické prepájanie vecí, dejov a javov: V každej udalosti, v jej vnútri, je ukryté čosi, / čo je tam nepretržite a je to sväté. Vie, že Smrť nie je navždy. Jej básne sú svojím spôsobom malými esejami o niekom alebo o niečom, čo v nej rozochvieva vedomie, myšlienky aj spomienky. Posuvné dvere neboli napísané rýchlo ani ľahko a ak chceme za ne nazrieť, aj ich čítanie si vyžaduje spomalenie. Rovnako ako dve predošlé autorkine zbierky Kubus (2014) a Paternoster (2018), aj aktuálna je vystavaná z desiatich cyklov po sedem básní a tak spolu tvoria trojicu či triptych.

Kniha je prvou publikáciou, ktorá sa systematicky venuje vývoju ponovembrovej televíznej tvorby na Slovensku. Doterajšie výskumy slovenského filmu sa skoro výlučne venovali výskumu kinematografie, televíznej tvorbe sa venoval napríklad Ivan Stadtrucker, avšak len do roku 1989 kedy sa podľa neho oslabuje kultúrotvorná funkcia televízie. Monografia Zmena bez zmeny dokazuje opak a vyvracia mýty o zániku či úpadku televíznej tvorby po roku 1989, prítomné napríklad i v Dejinách slovenskej kinematografie od Václava Maceka a Jeleny Paštékovej. Robí tak na príklade výskumu až 270 hraných diel, ktoré vznikli v období 1990 – 1993 a to so špeciálnym fokusom na obraz spoločenskej zmeny a reflexiu (Nežnej) revolúcie. Poukazuje na traumy i nádeje latentne prítomné u televíznych pracovníkov no predovšetkým prináša na svetlo takmer zabudnutú, v oblasti filmovej vedy priam neviditeľnú oblasť slovenskej audiovízie.

Jedenásty zväzok edície DIELO MILANA RÚFUSA obsahuje úvahy, eseje, príhovory, nekrológy, recenzie a články M. Rúfusa z rokov 1981 – 2008, publikované v knihách Epištoly staré a nové (1996), Život básne a báseň života (2002) a v priležitostnych tlačiach. Básnik „veľkého mravného i umeleckého výtlaku“, v tom čase najväčšia osobnosť v slovenskej literatúre, sa tu zamýšľa nad tvorbou svojich generačných druhov (výtvarníkov, spisovateľov, literárnych vedcov), dáva priestor spomienkam na detstvo, mladosť a priateľstvo s básnikmi a maliarmi, lúči sa s inými, najmä staršími kolegami, dvíha varovný prst v období gorbačovovskej perestrojky a v čase po „nežnej revolúcii“, nadväzuje na diaľku kontakt s básnikmi celého sveta.

Mladá autorka nevarila z vody, neplietla bič z-viete-čoho. Najprv niečo zažila, potom s obdivuhodným talentom písala. Tá izba sa nedala zjesť, táto kniha sa dá zhltnúť, hoci nie je určená na prvoplánovú zábavu pod plážovým slnečníkom a nechutí ako melónový pelendrek. Ide v nej však o život, pretože tie spočiatku drobné, nenápadné udalosti, vyrozprávané poetickými, osviežujúco originálnymi až surreálnymi vetami, postupne vytvárajú príbeh vzťahu dospievajúceho dievčaťa k staršiemu mužovi a všetkého, čo s tým súvisí a čo navždy zmenilo minimálne jeden osud a jeden pohľad na svet. (Balla)

Básnická zbierka Jána Buzássyho je rozdelená do dvoch častí: Z testamentov a Reči bokom. Ako už oba názvy napovedajú, autor sa v knihe snaží vnoriť do hĺbky ľudskej psychiky a zážitkov pozemského života v konfrontácii s povrchom sveta. Citlivo reflektuje súčasné dianie — teda to, čo sa nás všetkých bytostne dotýka. Jednoducho povedané: z pohľadu duchovne založenej individuality autor vníma povrch sveta aj ako povrch ľudskej bytosti — človeka dneška, človeka hľadajúceho východiská.

Anna Grusková vo svojej umeleckej reportáži hľadá stopy Dr. Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej v archívoch, múzeách, knižniciach, súkromných zbierkach, rozpráva sa s pamätníkmi a vedkyňami.

Priamo v starobylej Banskej Štiavnici vytvára živý portrét modernej prvorepublikovej ženy, priekopníčky demokracie na Slovensku. Alžbeta Gwerková-Göllnerová (1905 – 1944), rodáčka z Čierneho Balogu, literárna vedkyňa, historička a prekladateľka. Spoločne s Jarmilou Zikmundovou boli autorkami a editorkami vyše šesťstostranovej knihy pre výchovu demokratickej ženy Žena novej doby (1938 a 1939). Bola účastníčkou Slovenského národného povstania.

Kniha obsahuje kratšie texty, ktoré Ján Štrasser publikoval v rôznych periodikách, na internete, či predniesol pri rôznych príležitostiach, a nezaradil ich do svojich doterajších knižných publikácii.

V pozostalosti Alberta Marenčina sa našli desiatky zošitov s denníkovými záznamami, myšlienkami, nápadmi a úvahami. Záznamy v jednom z nich sú datované od roku 1996 do roku 2017. Sú to osobné vyznania, postoje a názory na témy, ktoré považoval za najdôležitejšie. Dominujú v ňom témy slobody, rovnosti, básnickej tvorby a tvorby ako takej, racionality a imaginácie. Surrealizmus, ktorý ho v mladosti „zasiahol ako blesk“ vnímal ako oslobodenie ducha. Jeho ľavicovým názorom najviac konvenovala Trockého permanentná revolúcia. Na druhej strane píše, že je konzervatívec, drží sa včerajších názorov, spomína na svoje postoje, skutky i nadšenie, ktoré robili jeho život bohatým a krásnym aj keď vo vtedajších názoroch bolo veľa ilúzií a omylov – no bolo v nich predovšetkým to, čo dokázalo nadchnúť, zapáliť, pozdvihnúť myslenie a city nad pragmatickú všednosť, nad šedivý pragmatizmus a prízemnosť každodenného života. Albert Marenčin (1922 – 2019), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Narodil sa v Bystrom nad Topľou. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave a v roku 1944 sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme, odkiaľ bol z politických dôvodov prepustený a nemohol publikovať. Do roku 1987 pracoval v SNG. Bol členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.

Jméno Huga Vavrečky (1880–1952), novináře, diplomata, ředitele firmy Baťa, ministra propagandy a dědečka bratrů Havlových, zaznívá v české historiografii spíše okrajově. Jemu samotnému byla pozornost věnována doposud jen sporadicky, přímo posledním letům jeho života pak vůbec. Právě ony přitom patří k těm, které kladou nejvíce otázek a přinášejí nejméně očekávatelné odpovědi. Tato kniha proto čtenáři nejprve nabízí stručné představení Vavrečkova života do roku 1945, shrnuje hlavní oblasti jeho působení a ukazuje jeho životní priority a postoje, které se naplno projevily v hlavním zkoumaném období 1945–52, kdy se Vavrečka musel – stejně jako další členové bývalé prvorepublikové a zčásti i protektorátní elity – vyrovnávat s problémy, které z jeho před/válečné činnosti plynuly. Autorka detailně sleduje Vavrečkovu adaptaci na měnící se společenské podmínky i jeho postavení v nich a předestírá až detektivní pátrání po různorodých strategiích jednání i vyjednávání, které volil tehdy, čelil-li například nařčením z kolaborace.

Básnické médium v Hermovskej chôdzi Štrpku reflektuje aj pohlcuje nejednoznačnú, komplikovanú podobu sveta, ktorú zachytáva viacrozmerná významová sieť pripomínajúca hologram s naznačenou dynamickou hĺbkou, sémanticky ekvipolentnými perspektívami, ale paradoxne aj istou premenlivou difúziou významu a prebleskujúceho zmyslu. V texte koexistujú motívy a podtextové „úvahy“ o zdanlivej inherentnosti vecí a javov na istej spoločnej platforme, ktorou môže byť len prenikajúce sa vedomie subjektu a jeho čitateľa.

Spoločná kniha Pavla Vilikovského a Mira Cipára začala vznikať už v roku 2019. Zámerom projektu bolo spojiť v jednom diele dvoch významných umelcov a zároveň dvoch veľmi dobrých priateľov. Na dielko, ktoré malo vyjsť v edícii 2v1 sa obaja autori tešili, ale osud neumožnil ani jednému držať ho vytlačené v ruke. Podstatnú časť svojich príspevkov však autori stihli vydavateľovi odovzdať a majster Cipár aj navrhol dizajn a úpravu knihy. A tak, milý čitateľ, dúfame, že táto knižočka aforizmov Pavla Vilikovského a vtipných ilustrácií Mira Cipára ťa pobaví a umožní ti spomenúť si na dvoch velikánov slovenskej kultúry.

Monodrámy.

Obsahom zbierky básní Sonety sú celky Medzi dvoma ohňami, Nasvietiť do tiem a Z preletu vtákov napísaných po slovensky a báseň Pesma zaradená do časti Inorečovo, teda vznikla po srbsky a Hronec ju uverejnil pod pseudonymom Branislav Hristić v časopise Preobraženja roku 1991. Táto zbierka obsahuje dokopy 19 básní v sonetovom znení, z 21 koľko ich Hronec doteraz uverejnil. Tie, najmä napísané po roku 1974, vznikli pod vplyvom nemeckého filozofa Edmunda Husserla a jeho fenomenologickej metódy. Druhú časť publikácie tvoria tri edičné poznámky z pera autora a týkajú sa samotných sonetov, ako aj výtvarných príloh a celkom na záver je aj biografická poznámka o samotnom autorovi.