Belletristik

Membrány medzi snami a realitou sú priepustné oboma smermi. Človek si nevie omotať svet okolo prsta a niekedy si nevie okolo prsta omotať ani sám seba. Hlavný hrdina Bánovej beletrie Medzisny stretne čudného muža, spustí časomieru, pošle vážnu sms správu piatim blízkym ľuďom a vydá sa na cestu. Jeho besy - a nie je ich málo - sa vydajú na cestu spolu s ním. Andrej Bán (1964) je fotograf, žurnalista, aktivista, okrem iného aj držiteľ niekoľkých Novinárskych cien. Často pracovne navštevuje krajiny a regióny postihnuté vojenskými či humanitárnymi krízami. Je autorom viacerých fotografických kníh, vystavoval doma aj v zahraničí. Podieľal sa na založení charitatívnej organizácie Človek v ohrození, stál pri zrode občianskej iniciatívy Zabudnuté Slovensko. Kniha Medzisny je jeho beletristickou prvotinou.

Zlo nie je otázkou psychických úchyliek. Tie najväčšie zverstvá majú na svedomí úplne obyčajní ľudia, stačí, aby sa im naskytla príležitosť. Tak ako pri protirómskom pogrome v malej obci na západnom Slovensku v roku 1928. Dovtedy bezúhonní občania tu pri nočnom lynčovaní zvlášť brutálnym spôsobom zavraždili šesť nevinných spoluobčanov. Marek Vadas sa po troch knihách odohrávajúcich sa v africkej kulise vrátil domov, aby sa voľne inšpiroval touto historickou udalosťou a na scénu sa pozrel očami priamych či nepriamych obetí, svedkov i páchateľov. ,,Šesť cudzincov,, nie je dokument, no i tak vytvára mozaiku dejinnej kauzy, s ktorou sme sa doteraz nevyrovnali. Je to príbeh o obyčajnom šialenstve alebo šialenej obyčajnosti. Rovnako dobre by sa mohol odohrať včera, dnes i zajtra.

Fragmentárny román o malom meste, plnom bizarných postavičiek. Vargová, pacientka s mizernou minulosťou a ešte horšou prítomnosťou, píše listy Felešlegimu, psychiatrovi, ktorý by sám urgentne potreboval pomoc, lebo sa venuje skôr pitiu ako liečeniu chorých. A kým ona vo svojich listoch nevdojak vystihuje dokaličeného ducha bláznivej doby, keď pravda je lož a lož jedna z nepodstatných právd, on v tejto tragikomédii s nejasným koncom rozdáva múdre rady po kaviarňach a krčmách a podniká záhadné cesty do zahraničia.

Prozaik, esejista, publicista Milan Zelinka je našej čitateľskej verejnosti dobre známy už niekoľko desaťročí ako výrazná osobnosť súčasnej slovenskej literatúry, jeho knihy zaznamenali živý ohlas a získali ocenenia. Zelinka si všíma každodennosť „malého“ človeka, jeho príbehy situuje zväčša do miest a dedín na východnom Slovensku, no hĺbkou záberu a spôsobom literárneho spracovania autorove texty presahujú regionálny rámec a prinášajú univerzálne posolstvá. Tak je tomu aj v najnovšej zbierke poviedok Neblahé skutočnosti. Spisovateľ v nej ostáva verný svojej hlavnej téme, ktorou je naša súčasnosť i nedávna história, problémy, ktoré sprevádzajú život indivíduí aj celej spoločnosti. Zelinka sa tu opäť prezentuje ako citlivý pozorovateľ a kritický komentátor jestvujúcich nedostatkov, chýb, zlyhaní. V realistických poviedkach sa vie rovnako hlboko ponoriť do detského sveta, ako aj do sveta dospelosti a staroby, presvedčivo v nich približuje najrôznejšie ľudské charaktery a osudy, k slovu sa dostáva láskavý, chápajúci humor, no tam, kde si to postavy zaslúžia, zaznie aj ostrejšia satira. Väčšina poviedok má svoju pointu, niekedy predvídateľnú, inokedy prekvapujúcu a prinášajúcu nový pohľad na zobrazovanú udalosť, no v knižke sú aj poviedky, ktorých pointu si čitatelia musia dotvoriť sami, napokon aj to je znakom dobrej literatúry...

„Pravdepodobne každý umelec, nielen Beethoven, má jedno dielo, ktoré nazýva osudovým. Mojou osudovou sa stala Hra pre tvoje modré oči napísaná 30. 11. 1957. Vo chvíli, keď kniha opúšťala tlačiareň, bolo o jej osude rozhodnuté a 10 000 exemplárov putovalo rovno do šrotu. Stala sa obeťou cenzúry - režim ju označil za ideologicky neprijateľné dielo. Podarilo sa zachrániť iba niekoľko kusov - stala sa z nich zberateľská rarita."" Ľubomír Feldek

Dnes, po viac než 60 rokoch, si čitatelia konečne môžu kúpiť túto knihu s pôvodnými ilustráciami Miroslava Cipára.

Spomienky na 80-te roky, obdobie „pozdného“ socializmu, a roky, ktoré nasledovali tesne po nich, teda roky 90-te. „Máničky“, pankáči, metalisti, depešáci či „androši“ často chceli len počúvať svoju hudbu... Jediná správna strana sa však snažila, aby všetci vyzerali rovnako, boli oblečení rovnako, učesaní a ostrihaní rovnako, aby mysleli a cítili rovnako. Chvalabohu, vždy sa našli ľudia, ktorí sa chceli baviť, myslieť a vyzerať inak. Potom ich odpočúvali, sledovali, dostávali masáž chrbta obuškom a pošťuchnutie správnym smerom päsťou do rebier. Na oplátku však oni sem-tam ukázali štátnej moci holú riť. Maroš Pavúk v roku 1992 otvoril v Brezne multižánrový klub Bombura v priestoroch bývalej likérky, ktorú komunisti zobrali jeho starému otcovi. V Brezne a na Slovensku vďaka nemu účinkovalo mnoho minulých, súčasných a budúcich umeleckých legiend, ktorých výpočet je rovnako dlhý ako neuveriteľný. Spomeňme len pár mien ako Grandmothers Of Invention (hudobníci Franka Zappu), Adrian Belew, Pat Mastelotto, Marián Varga, Plastic People of the Universe, Värttinä, Andrej Šeban, David Kollar, Fedor Frešo, Bez ladu a skladu, Vladimír Mišík & Etc, Teatr novogo fronta…

Keď pred rokom vstupoval Rastislav Puchala do slovenskej literatúry s Archou zmluvy, vydavateľ netušil, že nielenže si čitateľský úspech do roka vyžiada ďalšie vydanie, ale ani to, že autor zároveň s druhým vydaním svojej prvotiny prekvapí novou knižkou. VEŽA ZO SLONOVEJ KOSTI má rovnaké myšlienkové aj duchovné podhubie ako Archa zmluvy, v osudoch hlavného hrdinu Jána Belana sa však sústreďuje na posledných päť desaťročí života v normalizovanom Československu, resp. na postnovembrovom Slovensku. Zaujímavou je málo reflektovaná a ešte menej prehodnotená špecifická skúsenosť života cirkvi a spoločnosti, ktorou rodina hlavného hrdinu a jej blízki príbuzní a priatelia prechádzajú.

Jana Bodnárová (1950) poetka, prozaička, dramatička a autorka kníh pre deti, sporadicky sa venuje aj tvorbe performančnej video poézie. Vydala zbierky Terra nova (1991), ŠE-PO-TY (1995), Blíženci (2000), Z periférií (2013), V v záhradách/pod dronmi (2016), uprostred noci sa chcem prejsť (2017) a Terče (2019).

Ďalšia kniha už etablovanej spisovateľky a viacnásobnej finalistky súťaže Anasoft litera Zuzany Cigánovej poukazuje na pálčivú tému staroby a úsilia seniorov udržať si spoločenský status. Dve panie, ktoré sa náhodne stretnú, odkrývajú v následných rozhovoroch i príhodách traumy z minulosti i zo súčasnosti. Sú si navzájom kamarátkami i spriaznenými dušami, suplujú si neexistujúcu či odcudzenú rodinu. Spolu riešia neľahkú finančnú situáciu. Pomerne pochmúrny priebeh čítania spríjemňuje vidina svetla na konci tunela, viera, že každý môže zažiť niečo pekné, že priateľstvo i láska môžu kvitnúť v každom veku. Konverzačne opäť brilantné dielo si zaslúži pozornosť čitateľov.

Kniha rozhovorov Michala Oláha a Štefana Hríba s  Prof. MUDr. Vladimírom Krčmérym DrSc., Dr.h.c o roku dynamiky vývoja pandémie, prijatých opatreniach a pozemskej ceste, ktorá sa kráti Táto kniha zachytáva celoročné postrehy a rady Vladimíra Krčméryho, a aj priebeh pandémie od jej prepuknutia cez prvú vlnu na Slovensku až po kulmináciu druhej vlny. Je pokusom o odpoveď, ako zvládnuť pandémiu a hľadať pritom zmysel utrpenia.

V zbierke Mily Haugovej dominuje archetyp zimy a „estetika miznutia“. Bohaté zastúpenie rastlinno-zvieracích motívov v súčinnosti s ľudským je pokusom o opakované uchopenie bytia v jeho celosti, presiahnutie k „vesmírnej duši“, ktorá zahŕňa i postupne zanikajúce individuálne bytie. Návrat k Sapfó je návratom k čistým zdrojom poézie, k prameňu krásy a večnosti. Približovanie sa Boha (smrti) a súbežné nerezignované zintenzívňovanie života („: zostať živá až do smrti : horúca vo vnútri farby:“) ako silnenie dovnútra predstavuje dva základné pohyby „diania“ knihy. Tie však nepôsobia protikladne, ale splývavo; finálnym gestom je odovzdanosť voči tomu, čo prichádza. Zbierka je 

Keď sa koncom sedemdesiatych rokov zjavil v Bratislave mladý francúzsky intelektuál Etienne Cornevin, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť nášmu školstvu šíriť a kultivovať výučbu francúzštiny, sotvakto tušil, že sa čoskoro výrazne zapojí do slovenského i českého výtvarného života. Presnejšie, do jeho neoficiálnej scény. Biografia Alexandra Balogha, blízkeho priateľa Etienna Cornevina prináša pútavý príbeh človeka, ktorý sa podľa vlastných slov usiloval byť nielen filozofom, ale i teoretikom, historikom a kritikom výtvarného umenia, literárnym kritikom, básnikom, umelcom, humoristom, kurátorom, filmárom a vydavateľom. A tiež, ako zvykol s úsmevom vravieť, aj odborníkom na nedefinovateľné disciplíny. Už dávno vieme, ža sa o to nielen usiloval, ale tým všetkým asi aj bol. Obraz Etienna Cornevina doplnili archívnymi fotografiami Eva Cisárová-Mináriková, Ladislav Čarný, Xénia Hoffmeisterová, Peter Procházka, Gabriela Albrecht Žiaková, rodina Filovcov a Marián Mudroch. Etienne Cornevin (26. júla 1950, Kamerun – 2. mája 2016, Chateauroux, Francúzsko) vyštudoval na Sorbonne filozofiu, no rovnako mal rád výtvarné umenie, a tak na jednej z parížskych univerzít prednášal teóriu a dejiny umenia. Skutočnosť, že témou jeho okolo 1200-stranovej habilitačnej práce na Université Paris Nanterre v roku 1989 boli osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu, príliš neprekvapuje, veď v rokoch 1976 až 1988 žil na Slovensku. Najskôr v Prešove a potom desať rokov v Bratislave.

Viacnásobná finalistka súťaže Anasoft litera a známa herečka Zuzana Cigánová, autorka úspešných noviel Šampanské, káva, pivo; Špaky v tŕni a Aksál, prichádza s novým románom o ľuďoch a ich románikoch. Dosť dobrý dom je jeden obyčajný paneláčik s ľuďmi ako my. Je o susedských vzťahoch, o láskach a sklamaniach, o dobre a zle, o všednosti i nevšednosti dní. V originálne vyrozprávaných príbehoch manželiek a manželov, rodičov a detí, priateľov a milencov sa dozaista nájde každý z nás.

Bendzákov človek v zbierke mikropoviedok je nepragmatický, nepracuje, premýšľa, hľadí von oknom, pozerá sa na svet, ktorému nechce a nemôže rozumieť. Ale možno je to inak. Prišiel na povahu sveta, a preto s ním chce vybabrať. Jeho čas stojí, hoci dni plynú. Čitateľ textu sa od prvého „príbehu“ (až po posledný) presviedča, že i na ploche niekoľkých riadkov sa dá povedať veľa. Pochopiteľne, ak súčasťou výpovede je ticho, nastupujúce mlčanie alebo aj nepredvídateľná pointa. To všetko s dávkou istej sebairónie a absurdity.

Na Slovensku i v zahraničí uznávaná poetka, dramatička, prozaička a videoperformerka Jana Bodnárová je autorkou hier, televíznych scenárov a troch desiatok prozaických i básnických kníh pre dospelých aj pre deti a mládež. Medzeru v bibliografii spisovateľky vyplnil Divadelný ústav reprezentatívnym výberom z jej dramatickej tvorby vo svojej edícii Slovenská dráma. Okrem titulnej hry Dievča z morského dna (2008) sú do publikácie zaradené texty Spiace mesto (1987), Kozoroh (1988), Nohy (1988), Lampiónový sprievod (2002), Snežný vrchol (2012, druhá cena v súťaži DRÁMA) a Kolísky (2012). Kniha bola pripravovaná k okrúhlemu životnému jubileu autorky, pretrvávajúca pandémia však jej vydanie posunula takmer o rok. Súčasťou knihy je rozsiahly rozhovor spisovateľky a filozofky Etely Farkašovej s autorkou a štúdia o Jane Bodnárovej ako dramatičke z pera literárnej vedkyne, pedagogičky na FF UK Dagmar Kročanovej. Oba príspevky približujú čitateľovi „svet na hranici, v medzipriestore, ženské teritórium i náš subjektívny, vnútorný čas“ (E. Farkašová) a jej neopakovateľnú minimalistickú poetiku náznakov, symbolov, zvuku, ticha a obrazu. Štúdia D. Kročanovej a rozhovor s E. Farkašovou, ktorá je autorke generačne bližšia, ponúkajú žánrovo odlišný, navzájom sa však doplňujúci prístup.