Belletristik

Autorkin debut prinášajúci jej odmeňované prózy a eseje.

Hajko do svojej knihy vybral autorov teoretických prác, literárnych vedcov, kritikov, kultúrnych činiteľov, editorov kníh, autorov cestopisov, prekladateľov a spisovateľov. Dalimír Hajko vyberá spomedzi autorov teoretických prác (Víťazoslav Hronec, Samuel Boldocký), prekladateľov (Ján Labáth) či tvorcov cestopisov (Miroslav Demák). Ďalej Hajko analyzuje dielo už nežijúceho básnika a kultúrneho činiteľa Ondreja Štefanka z rumunskej časti Dolnej zeme či slovenského teoretika literatúry a historika kultúry Patrika Šenkára (slovesné umenie Slovákov v rumunskom Banáte). Hajko v kratších textoch uvádza tvorbu Daniela Pixiadesa, Ladislava Čániho, Miroslavy Dudkovej, Kataríny Mosnákovej Bagľašovej, Michala Ďugu, ale aj srbských spisovateľov Radomira Andrića, Jeremiju Lazarevića či dramatika Dušana Kovačevića. Súčasťou knihy sú aj rozhovory autora so spisovateľkami Vierou Benkovou a Etelou Farkašovou (napríklad o slovenskej literatúre a prvých slovenských filozofoch Daxnerovi a Štúrovi, o svetových filozofoch a náboženstvách, o dolnozemskej literatúre a o literárnej kritike).

Zostavovatelia prvého zväzku (Tatran, 1990, ISBN  80-222-0237-1 )mali v úmysle vydať druhý zväzok v čo najkratšom čase po prvom, a tak upravili aj štvrtú, piatu a šiestu stránku. Štvrtú stránku O opaternosti zdravej aj o viléčeňú nezdravej rožnej lichvi vydal pôvodne v roku 1800 tiež Václav Jelínek vo svojej tlačiarni. Piata stránka O koňoch a šiesta stránka O ovciach zostali v rukopise. Upravený text aj s úvodnou štúdiou Slovenčina Juraja Fándlyho od Milana Majtána, Slovníčkom a Botanickým názvoslovím, ktoré pripravila Marie Majtánová, bol v roku 1990 odovzdaný do vydavateľstva Tatran. Búrlivé zmeny po roku 1989 zasiahli však aj vydavateľstvo Tatran a po zmene edičného plánu bolo rozhodnuté druhý zväzok nevydať. Až po viac ako 30 rokoch padlo v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV rozhodnutie opätovne upraviť a vydať druhý zväzok Fándlyho diela Piľní domajší a poľní hospodár. Keďže štvrtá stránka O opaternosti zdravej aj o viléčeňú nezdravej rožnej lichvi už vyšla predtým tlačou, teda Fándlyho text bol upravovaný podľa bernolákovskej kodifikácie korektormi a vydavateľom v Jelínkovej tlačiarni (pozri úvodnú štúdiu), piata a šiesta stránka ostali v rukopise bez akýchkoľvek úprav. 1. Ausgabe 1792.

Zbierka Popamäti má bilančný charakter. Marián Reisel (nar. 1951) sa ňou pripomína po dvoch zbierkach: Odpoveď (1986) a Po pýtaní (1995) v kontexte životného jubilea. Venovanie deťom určuje základný tón sumuje prežité, vnútorne vybojované a hodnotovo vyčírené s nádejou, že stopa ľudskej bytosti z konkrétneho historického času zostane, jej hlas bude rezonovať aj v čase individuálneho nebytia. Zbierka je členená do šiestich oddielov s náznakom motivických hniezd (predkovia, dejiny, žena, ja, poézia, symbióza života a smrti). Cesta v čase je zároveň záznamom o meniacom sa jazyku tvorby. Autor osciluje medzi viazaným veršom s vysokými významovými polohami a tendenciou k vecnosti, ironickému odľahčeniu. Odkazmi na kontext tvorby dobovo významných básnikov (L. Novomeský, M. Válek, J. Ondruš, M. Rúfus, K. Chmel) sa Marián Reisel pripomína aj ako dôležitá postava kultúrneho života bývalý redaktor časopisov Dotyky, Kultúrny život, Tvorba T, Fragment K.

Básnik Ján Motulko (1920 – 2013) vytvoril bohaté duchovné dielo, ktoré sa stalo dôležitou súčasťou rozsiahlych dejín slovenskej katolíckej moderny. Jednou z kapitol týchto dejín boli osobné a literárne peripetie v období komunistickej neslobody, ktoré sú zachytené v básnických knihách zaradených do prvého zväzku Motulkovej poézie (2019). Impulz k začatiu novej kapitoly v živote a tvorbe priniesla básnikovi spoločenská zmena po roku 1989, po ktorej naplno rozvinul spirituálny rozmer svojej poézie. Do druhého zväzku Za nekonečnom svitá II: Puknutý hlas sú zaradené básnické zbierky vydané po roku 1989: Fialové žalmy (1992), Havrania zima (1996), Strmé schody (2000), Na Božej brúske (2005) a Jesenné paberky (2010). Hĺbka i rozsah duchovného záberu Motulkovej poézie ukazujú, aké významné miesto má spiritualita v slovenskej literatúre a aká prirodzená je kontinuita duchovnej poézie od súčasnosti až po jej kresťanské či predkresťanské korene.

Keď sa koncom sedemdesiatych rokov zjavil v Bratislave mladý francúzsky intelektuál Etienne Cornevin, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť nášmu školstvu šíriť a kultivovať výučbu francúzštiny, sotvakto tušil, že sa čoskoro výrazne zapojí do slovenského i českého výtvarného života. Presnejšie, do jeho neoficiálnej scény. Biografia Alexandra Balogha, blízkeho priateľa Etienna Cornevina prináša pútavý príbeh človeka, ktorý sa podľa vlastných slov usiloval byť nielen filozofom, ale i teoretikom, historikom a kritikom výtvarného umenia, literárnym kritikom, básnikom, umelcom, humoristom, kurátorom, filmárom a vydavateľom. A tiež, ako zvykol s úsmevom vravieť, aj odborníkom na nedefinovateľné disciplíny. Už dávno vieme, ža sa o to nielen usiloval, ale tým všetkým asi aj bol. Obraz Etienna Cornevina doplnili archívnymi fotografiami Eva Cisárová-Mináriková, Ladislav Čarný, Xénia Hoffmeisterová, Peter Procházka, Gabriela Albrecht Žiaková, rodina Filovcov a Marián Mudroch. Etienne Cornevin (26. júla 1950, Kamerun – 2. mája 2016, Chateauroux, Francúzsko) vyštudoval na Sorbonne filozofiu, no rovnako mal rád výtvarné umenie, a tak na jednej z parížskych univerzít prednášal teóriu a dejiny umenia. Skutočnosť, že témou jeho okolo 1200-stranovej habilitačnej práce na Université Paris Nanterre v roku 1989 boli osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu, príliš neprekvapuje, veď v rokoch 1976 až 1988 žil na Slovensku. Najskôr v Prešove a potom desať rokov v Bratislave.

Zborník najlepších poviedok jubilejného 25. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získala Jana Turzáková, druhé miesto Jana Šturdíková a tretie Miroslava Kuľková. Prémiami boli ocenení: Michaela Macejková, Kristián Lazarčík, A. Rasin, Daša Krištofovičová, Timea K. Beck a Viliam Nádaskay. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedu poroty Petra Balka, štatistické údaje a zoznam súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Texty zaslané do tohto ročníka najčastejšie reflektovali pohnuté duševné stavy protagonistov a protagonistiek, komplikované partnerské a medzigeneračné vzťahy, či hľadanie vlastnej identity v turbulentne sa meniacej spoločnosti v novom tisícročí. Autori a autorky sa štylizovali do realistického alebo prudko subjektívneho opisu skutočnosti, ale častokrát pracovali aj s komediálnou optikou, využívajúc metódy persifláže, irónie a frašky.

Vo svojom oficiálnom debute Mŕtva kaviareň sa Martin Melicherčík predstavuje ako vyzretý autor s nápaditou a ľahko rozpoznateľnou poetikou. Básne zahŕňajú mnohé aktuálne aj staršie popkultúrne vplyvy, prirodzene prepájajú jazyk dnešného mestského života s poetickým videním a cítením. Kniha je špecificky vtipná a nebojí sa súčasné spoločenské dianie a život jednotlivca v urbanizovanom svete komentovať hravou ľahkosťou, z ktorej však pri hlbokom ponore preniká na povrch hĺbavá melanchólia. Mŕtva kaviareň je napokon práve taká, ako napovedá jej názov: retro a živá zároveň, tichá a predsa plná ruchov; miesto živelných stretnutí, ale aj nepovšimnutého osamenia uprostred davu.

V bratislavskej Astórii na jeseň roku 1942 napísal Ján Kostra slávnu skladbu Ave Eva, Milo Urban svoj román Živý bič, U Michala Rudo Sloboda rozdával svoj Rozum, Mitana tam dostal riadne po papuli. Básnici, spisovatelia, novinári, mladé redaktorky miestnych vydavateľstiev a ďalší spolustolovníci bohémy sa presúvali medzi Metropolkou, Luxorkou a Grandkou, Astorkou či Štefánkou, od rána vysedávali v Daxe, vo Fajke, v Perličke, vo Vagóne, v Tulipáne či v Kryme. Celé generácie sa stretávali a polemizovali na Korze U Michala. Nielen Bratislava, ale aj Bystrica, Štiavnica, Ružomberok, Košice, Čierny Balog a ďalšie mestá mali svoju bohému, svoje „krčmy“ kde pulzoval život... Tie miesta už neexistujú, aj ľudia poodchádzali. Všetky tie mená a názvy už dnes znejú cudzo a predsa krásne ako spomienka na staré zlaté časy.

Stanislav Rakús v tomto súbore próz uplatňuje na rozdiel od svojej doterajšej tvorby nový typ poetiky. Ide zväčša o príbehy, v ktorých prostredníctvom motívov choroby, ohrozenia, osamelosti, smrti, ale i konfrontáciou staroby s mladosťou a detstvom vznikajú vypäté obrazy zo života obyčajných ľudí. Cez postavu protagonistu, jeho spomienky a prežívanie sa tu v rodinných väzbách tematizuje aj teritoriálna vzdialenosť medzi západným a východným Slovenskom. Závery príbehov sa vyznačujú tým, že do nich prenikajú neurčité a transcendentné prvky, ktoré dodávajú prózam nádych modelovosti. V knihe nechýba ani komická tonalita, charakteristická pre autorovu predchádzajúcu tvorbu.

Kniha poviedok prináša burleskné majstrovské rozprávačstvo autora. Magické obrazy, vybuchujúci ohňostroj fantázie, filozofické a morálne otázky, neočakávané briskné pointy poviedok. A opäť skúma, čo všetko prekáža človeku, aby bol naozaj šťastný ... dobro aj zlo, lásku aj nenávisť. Spisovateľ, čerstvý osemdesiatnik, autor ikonických diel Tisícročná včela, Pacho, hybský zbojník a mnohých ďalších próz, filmových, televíznych a rozhlasových scenárov dal knihe veľavravný podtitul: “Neskorý zber“. Prináša zvláštnu zmes dojatia, sentimentálností, nostalgie a živelného magmatického rozprávačstva. Ale aj napätia ,miestami až detektívneho, pri odklínaní ľudských osudov formou poviedky . Jaroš sa pozerá na ľudské príbehy a osudy nielen s veľkorysou empatiou a žičlivosťou, ale najmä so zdravou skepsou. Lebo skepsa je poznaním, že ľudský svet je v neustálej často až provokujúcej zmene hodnôt. Takéto poznanie je často parodické ale zároveň aj poetické a ozdravujúce...

Kniha rozhovorov ponúka životný a profesijný príbeh profesora Tibora Žilku. Maďarského chlapca zo slovenského prihraničia očarila literárna veda a stal sa uznávanou medzinárodnou autoritou. Mal podiel na zrode Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie v Nitre, prednášal na slovenských aj maďarských univerzitách, vychoval veľa slovenských aj maďarských literárnych vedcov. Svoju dvojjazyčnosť a dvojdomosť vníma ako dar, hoci dvojitá identita bola pre neho neraz aj bremenom.

Autorka svojou románovou prvotinou v rámci príbehu inšpirovaného skutočnými udalosťami načrela do bezútešného života rómskej komunity, z ktorého – zdá sa – niet úniku. Ako sa sama vyznáva na zadnej obálke knihy: pred rokmi som v rámci mediálneho kurzu strávila niekoľko dní na Luníku IX. Zistila som, že existuje peklo a že nemusím najskôr zomrieť, aby som sa doň dostala. Výjavy z košického geta mi neschádzali z mysle. Hudba, ktorá dunela na zdevastovanom sídlisku, mi dlho znela v ušiach a príbeh, o ktorom som sa dozvedela od tamojších obyvateľov, ma neprestával mátať. Napokon som sa rozhodla, že sa ním inšpirujem, a na základe prerozprávaných udalostí a dohľadaných faktov som ho spracovala. Pretože aj na takom mieste, ako je Luník IX, sa môže odohrať niečo krásne a nesmrteľné.

Kniha rozhovorov s autorom-legendou Ľubomírom Feldekom je najmä o jeho práci básnika, spisovateľa, dramatika, prekladateľa, ale nielen o tom. Je o inšpiráciách, tých ľudských aj tých literárnych. O ľuďoch, ktorí v jeho profesionálnej kariére zohrali dôležitú úlohu, aj o radosti z tvorby, o láske k divadlu aj o tej najdôležitejšej láske k rodine. Je zaujímavé na pozadí meniacej sa doby sledovať tvorbu významnej postavy našej kultúry.

Stredom duchovného sveta Veroniky Šikulovej sú okrem najbližších aj výtvarníci, spisovatelia, hudobníci, umelecká obec. Zo stretnutí spletá sieť zaujímavých prepojení, zážitkový zemepis, ktorého centrom je Modra, nositeľka výnimočného genius loci. Tento spôsob písania otvára pre čitateľa možnosť „naživo“ sa stretnúť s Jozefom Mihalkovičom, Rudolfom Slobodom, Štefanom Cpinom, Vincentom Šikulom či Olegom Pastierom, rovnako ako s Timravou, Štúrom, Cikkerom či Bartókom, nevynímajúc autorov európskej proveniencie, od Esterházyho po Wernischa. Ako sa hovorí v hodnotení poroty Ceny Anasoft Litera 2015, autorka sa prejavuje ako suverénna majsterka slova. Jej príbehy sú naplnené citlivosťou voči zdanlivo jednoduchým veciam života, citlivosťou, ktorá hlboko zasahuje do vedomia súčasníka. Veronika Šikulová je aj jedinečnou autorkou literárnych esejí hodnotiacich tvorbu domácich i svetových autorov. Ako čitatelia sme tak prizvaní na hostinu podnetov, umožňujúcich nielen nové sebahľadanie, ale aj originálnu orientáciu v kultúrnom priestore.