Belletristik

 Michal Hvorecký prichádza po rokoch s novou zbierkou poviedok. Vrátil sa k literárnej fantastike a reaguje na výzvy 21. storočia ako globálna migrácia, klimatická kríza, pravicový populizmus či náboženský fanatizmus. Drony sledujú každý náš krok. Vzťahy sa už rozvíjajú iba na sieťach. V Dunaji ožívajú vyzy. V alternatívnych dejinách nás obsadia Američania. V jedenástich príbehoch nechýba napätie, irónia ani humor. Michal Hvorecký (1976) píše prózu a prekladá z nemčiny. Jeho knihy vyšli v prekladoch do mnohých jazykov.

Rozhovory Michala Oláha s najznámejším slovenským kazateľom Danielom Pastirčákom o úprimnom hľadaní zmyslu života, nádeji a zaskočení večnosťou. V dvanástich rozhovoroch odhalíte osobný príbeh najznámejšieho slovenského ekumenického kazateľa počas jeho neraz tŕnistej cesty životom.

 A. Halvoník sa vo svojich prózach prejavil ako bytostne hľadajúci autor, zorientovaný v domácej i svetovej literatúre. Jeho prózy sú pevne zakotvené v slovenských reáliách, no svojím záberom siahajú do hlbších psychických a existenciálnych vrstiev súčasníka. Často využívajú prvky magiky, fantastiky, absurdity či hororu.  Všetky sú poznačené iróniou, ktorá ich textom dodáva všeobecnejšie vyznenie. Majú pevnú štruktúru s presne vypointovaným príbehom. Ich hrdinami sú ľudia hľadajúci svoje miesto v spoločnosti a súčasnom svete, ale zároveň pohŕdajúci konvenciami a deformáciami. V tomto zmysle majú silný etický náboj a apelatívny pohľad na slovenskú skutočnosť vrátane sociálnej a politickej, ako aj na vzťah k filozofickým a transcedentálnym súvislostiam súčasného sveta. Bystrík Šikula

Flanér je na okraji spoločnosti a ulice, ktorými sa potuluje, sú často svojím spôsobom perifériou mesta. Nie sú to ulice, ktoré si obyvatelia či turisti vyberajú na prechádzky. Flanér je na okraji spoločnosti, zato ju pozorne vníma a pozoruje. Je psom svojej doby. A ako taký veľmi dobre pozná jej vône a pachy. Nič neprodukuje. Nič, čo by sa rátalo. Flanér sa pohybuje mestom tak, ako tulák lesom.V košeli flanéra strávila Jana Beňová dva roky túlaním sa po bratislavských uliciach. Kniha je výsledkom jej pozorovaní, zážitkov a rozhovorov s ľuďmi z ulice. Z predhovoru autorky: Bratislavským flanérom (a teraz mi napadá, že tým pravým slovenským ekvivalentom bude asi flákač) som už tridsaťpäť rokov. Preto som jednej bratislavskej ulici nevenovala aktuálne viac ako tri mesiace. Pozorovala som, čo sa tam odohráva, čo je na ulici zaujímavé, čo ju charakterizuje, odlišuje od iných ulíc, aké prípadné kauzy sú s ňou spojené, čo je najzaujímavejšie v jej minulosti, aká je v noci a čo ju, možno, čaká v budúcnosti. V rámci svojich prechádzok som hovorila s ľuďmi, ktorí tu žijú a pracujú, a tými, ktorí tadiaľto prechádzajú. S ľuďmi z ulice. Niektorí novinári idú na zaujímavé miesta, pobudnú tam týždeň-dva a napíšu reportáž. Ja som strávila len pár mesiacov vytrvalým túlaním sa po jednej z ulíc svojho mesta.

Chorobne senzitívne, až z "normálu" vychýlené bytosti môžu niekedy zachytávať poruchy či kazy sveta oveľa intenzívnejšie ako ostatní ľudia a ich reakcie môžu byť extrémne. Strach a starosť o svet v nich potom prevláda nad inými emóciami, to je aj prípad protagonistky G., ktorú obavy o budúcnosť sveta vedú k úsiliu urobiť niečo pre jeho záchranu. O stratégiách, aké táto rozporuplná postava pripravuje v rámci svojského megaprojektu, hovorí próza Záchrana sveta podľa G. vychádzajúca po takmer dvoch desaťročiach od prvého vydania v prepracovanej a rozšírenej podobe. Etela Farkašová, ktorá získala za predchádzajúce dva romány Scenár a Hodiny lietania prestížne ocenenia (laureátka súťaže Anasoft litera, Krištáľové krídlo, Cena Ladislava Ťažkého, prémia Literárneho fondu a i.), sa staronovou prózou opäť kriticky vyjadruje k aktuálnym problémom našej civilizácie.

Trinásť nových poviedok Richarda Pupalu, dvojnásobného finalistu Anasoft litera, treba zažiť. Príbehy sú povedomé, a predsa šokujúce. Preniknú hlboko a zasiahnu presne. Na dreň odhalia to škaredé a temné, pred čím urputne zatvárame oči a unikáme. A zaplavia zvláštnou krásou, nostalgiou, vôňou pokosenej trávy, detstva a vecí, ktoré sme si už dávno zabudli všímať. Pretože takí sme, krásni aj škaredí, úžasní aj hrozní zároveň... ženy aj muži, zvieratá.

Román Funus pod kopcom sa odohráva koncom 90. rokov minulého storočia. Jedna z dejových línií je reflexiou reštitúcií pôdy a s nimi spojenými prechmatmi tzv. pozemkovej mafie. Bohatli na tom, že reštitučné nároky občanov neuspokojovali v zmysle zákona, ale na základe svojich bezohľadných ekonomických záujmov. Reštituentkou, ktorá je obeťou pozemkovej mafie, je aj Renáta Rikotiová, literárna postava úspešného autora detektívok Borisa Vanoka. Na jej príbehu, ktorý sa rozvinie do kriminálnej podoby, spisovateľ Vanok chce demonštrovať svoju schopnosť napísať tzv. angažovaný román, ktorý je autentickým odrazom reality.

Prozaička, prekladateľka a publicistka Viera Švenková vydala dvadsaťšesť kníh, z ktorých zaujali najmä zbierky poviedok, na ich námety vznikol poviedkový televízny film Prstienky z kukučiny. Poviedky reprezentujú autorkinu tvorbu aj v zahraničí, boli preložené do jedenástich jazykov. Novela Lesné ticho zachytáva priebeh pandémie koronavírusu, ktorá postihla predovšetkým starších ľudí. Izolácia od vonkajšieho sveta ponúka príležitosť na životnú rekapituláciu, privoláva spomienky na udalosti, ktoré sú súčasťou autorskej a v širšom zmysle aj generačnej autobiografie. Človek v ťaživej osobnej situácii vyhľadáva spriaznené duše, pocit ľudskej blízkosti pretepľuje všedné životné udalosti a obohacuje prítomnú chvíľu, ktorú nenápadne a neodvratne pohlcuje nemilosrdný čas...

Ján Mičko (1978) je prozaik, básnik, dramatik a esejista. Vydal dve poviedkové knihy Ako ustrážiť prítomnosť (2011) a Laterna magica (2013). Román Asébia: umenie pamäte je klasický román rieka, ktorého tok usmerňujú životné osudy troch mužov z rodiny Deverovcov: deda Jána – otca Alberta – syna Rudolfa, ktorým kontruje potulný ahasver Karibiku Melquisedec. Jeho životným osudom je objaviť Ruda, najmladšieho z rodu, ktorý by starému mágovi dopovedal príbeh strateného deda Jána, čím by sa, v prípade príbehovej zhody, prelomila uvalená kliatba a on by po sto rokoch života našiel vytúženú smrť. Príbeh románu „tečie“ meandrami času a okrem hľadania životného šťastia, domova, pokoja, prijatia, stabilných hodnôt, sprostredkúva aj autentickú sondu do života umelcov, murárov v emigrácii, zabudnutých seniorov, zákopovej vojny či vojnových zajatcov, ale aj mládeže na začiatku nového tisícročia. 

Kde nie je telo, tam nie je možné dokázať vraždu. Taká bola na Slovensku prax. Aj takzvaní kyselinári si mysleli, že spáchali dokonalý zločin. Svoje obete rozpustili v kyseline sírovej, nezostalo z nich nič, len hustá tmavočervená tekutina. Prípad ako z hororu zverilo vedenie Generálnej prokuratúry SR vtedy už ostrieľanej prokurátorke Eve Mišíkovej a kyselinári aj vďaka nej skončili za mrežami. Mišíková sa od začiatku svojej kariéry učila u tých najlepších v odbore a navyše mala inštinkt na odhaľovanie zločinu. Kvôli usvedčeniu mafiánskeho bosa Mikuláša Černáka nechala policajtov hodiny prehrabávať haldy starej sutiny za hotelom Gerlach, kde pred mnohými rokmi odrezali hlavu Slivenskému. Po rekonštrukcii Kubašiakovej vraždy neomylne ukázala na jedného z páchateľov, ponúkla mu spoluprácu a on pomohol odhaliť nebezpečný gang, zložený z bývalých aj aktívnych policajtov. Prokurátorka Mišíková sa v podsvetí stala pojmom. Kdekto ju nenávidel, tajné zložky proti nej intrigovali. Strach občas prepadol aj ju, ale snažila sa nedať ho najavo. Táto kniha je výpoveďou o jej profesionálnom i osobnom živote, no ponúka čitateľovi aj širší kontext prípadov, na ktorých pracovala.

Ľubomír Feldek prispieval do rubriky Dnes píše v denníku Sme spravidla raz mesačane 14 rokov. Fejtóny z odobia 2006-2017 mu vyšli už v niekoľkých knihách. Teraz máte v rukách zbierku fejtónov z posledného obdobia 2017-2020. Kniha zrelých postrehov a nadhľadu, doplnená o Feldekove preklady Shakespearovho sonetu 66, Vysockého básne Pravda a lož, vyšla pri príležitosti autorových 80-ich narodením. A tak namiesto doslovu ju príznačne ukončuje báseň Rudolfa Dobiáša Jubilantovi venovaná práve jubilantovi Ľ. Feldekovi.

Jana Juráňová nadväzuje románom NANIČHODNICA na svoje prózy zo súčasnosti (Utrpenie starého kocúra, Orodovnice, Nevybavená záležitosť, Cudzie príbehy). Zosnovala ho okolo osemdesiatničky Ľudmily, neviditeľnej starej ženy, ktorá nikam nepatrí. Napriek tomu či práve preto cez osud bezprizornej Ľudmily prenikáme do rôznych prostredí – od zdravotníctva, charity, médií až po politiku, ako aj do životov tých, ktorí ich zaľudňujú – novinára Miloša, bývalého politika Eliáša a jeho manželky Dorotky, lekára Igora, celebrity Lindy. Stávame sa svedkami príbehu starej ženy Ľudmily, ktorej sa život skomplikoval po smrti jej spriaznenej duše Marieny. Ako sa spoločnosť stavia k pomoci človeku, ktorý prišiel o svoje bývanie i o najbližších? Kniha Naničhodnica je sondou do zdravotníckeho prostredia, i prostredia médií, tzv. celebrít i ľudí, ktorí sú okato spokojní so sebou a svojím kresťanským prístupom k životu. Kto z nich Ľudmilu zachráni?

Satori v Trenčíne, to je najmä neskrývaný pôžitok z rozprávania príbehu, je to palindróm, ktorý sa číta rovnako odpredu i odzadu a pritom zakaždým (zrkadlovo) inak. Lukáš Cabala stvoril magický svet, ktorý nie je iný než ten skutočný. A napriek tomu ho – obklopení známymi vecami, známymi postavami, známymi piesňami – vôbec nespoznávame.

Kniha s názvom požičaným z hudby Tremolo ostinato je románom - nerománom v krátkych kapitolách, rozprávaním o hudbe, slovách, písaní a vzťahoch, v ktorom sa každodenné domáce a záhradné práce prelínajú s úvahami o literatúre a hudbe, autorka vstupuje do vzťahov s okolím... Je voľným rozprávaním miešajúcim niekoľko prúdov vedomia: reflexiou každodenných udalostí, aj tých, ktoré sa stali kedysi dávno a zostali v pamäti ako obrázky, ciest do práce, opakujúcich sa domácich činností, rozprávačkino momentálne rozpoloženie. Druhým významným motívom sú spomienky, jednotlivé situácie aj s kusmi kontextov presne tak, ako sa autorke vryli do pamäti. Rámcom celého rozprávania je životný pocit, pokračujúce hľadanie subjektívnej odpovede na najprirodzenejšie otázky – kto som, čo som? Čo je to hudba, keď je zrozumiteľná bez slov? Rozprávať? Nerozprávať? Písať? Nepísať? Pre koho?

Zvláštny rok ten dvetisícdvadsať – tridsať rokov po zmene režimu, pandémia COVID-19, ktorá presvetlila mnohé prezreté spoločenské problémy nanovo. Do toho osobné „zlomy“, najmä vedomie staroby a konca života.

Zaznamenával som si aktuálne dianie od januára 2020. Koncom mája som mal pocit, že je toho tak akurát. Istým spôsobom som však tento pocit mal skoro celý život. A skoro celý život som priebežne aj svoje pocity, zážitky, poznatky... publikoval. Takže: „ešte raz a naposledy“. Ostatne "ešte raz a naposledy" si už niekoľko desaťročí dávam každý večer poslednú cigaretu a často aj posledného panáka v živote. Ráno sa potom zobudím a začína sa bežný crkot.