Belletristik

Antológia je vyvrcholením úspešnej dlhodobej spolupráce medzi Spolkom slovenských spisovateľov a Obcou spisovateľov Českej republiky (OS ČR). Podnetom na jej vznik sa stalo 100. výročie vzniku spoločného štátu Slovákov a Čechov. Antológia zahŕňa 18 českých a 18 slovenských básnikov. V slovenskom i českom úvode k antológii sa pripomínajú literárne i osobné priateľstva medzi českými a slovenskými spisovateľmi, vysoko sa hodnotí vzájomná spolupráca v bývalom spoločnom štáte, pokračujúca i v období samostatných republík a deklaruje sa záujem ju všestranne rozvíjať. Česká časť antológie zahŕňa týchto autorov: Theofil Halama, Josef Hrubý, Karla Erbová, Zeno Kaprál,Lydie Romanská, Jarmila Hannah Čermáková, Vladimír Machek, Petr Musílek, Jiří Žáček, Zdeněk Lebl, Alois Marhoul, Alena Vávrová,Eva Frantinová, Roman Szpuk, Ivo Harák, Jan Kunz, Lukáš Bárta, Jakub Fišer. Slovenská časť antológie predstavuje poéziu týchto autorov: Jozef Mihalkovič, Vlastimil Kovalčík, Teofil Klas, Jozef Mokoš, Jaroslav Rezník, Štefan Moravčík, Michal Chuda, Miroslav Bielik, Zlata Matláková, Ján Švantner, Ján Tazberík, Peter Mišák, Margita Ivaničková, Štefan Cifra, Ingrid Lukáčová, Boris Brendza, Oľga Gluštíková, Martin Chudík.

Divadelná hra Skúška mala premiéru v decembri 1988. Vo vtedajšom gorbačovovskom období, pred novembrom 1989, nastavila Skúška živé zrkadlo vládnej moci. Dôvodom bola namyslenosť, hlúposť a bohorovnosť predstaviteľov verchušky - jedinej samovyvolenej politickej strany. Dnes po tridsiatich rokoch je dôvodom živého zrkadla Skúšky chamtivosť, arogancia a cynizmus súčasných najmocnejších oligarchov a ich sluhov a vykonávateľov. Našťastie demokracia je pre všetkých a nie iba pre vyvolených. Sme presvedčení, že Moliére by dnes s týmto tvrdením súhlasil. Každá doba potrebuje svoje živé zrkadlá. Preto vychádza táto kniha!      Miro Pollák

Až o sto rokov čistí ľudia pochopia, že byť gejom či bláznom môže byť aj výzvou. Byť iný je vždy výzvou, aj byť židom uprostred katolíkov v dedinke na Záhorí bolo výzvou na úsvite krutého storočia, píše básnik Milan Richter. Jeho najnovšia kniha je nie vždy radostným svedectvom židovského dieťaťa, muža a jedného z našich najprekladanejších básnikov o minulom storočí, ktoré ho formovalo. Richter je básnik so zvláštnym videním, a hoci sa ho prežité hrôzy priamo dotýkajú, vie ich sprítomniť s trpkým, čiernym humorom. Možno preto, že aj v zrelom veku zostal presvedčeným humoristom.

Švantner chce povedať všetko obrazom. Vyhýba sa reflexii, sentenciám a pointe: básnický obraz nesie celú významovú a emocionálnu energiu a skrýva všetky podnety pre čitateľa. Švantnerova poetická tvorba počas celej svojej trajektórie hľadania smerovala od hmoty k ľuďom, od vecí k človeku, od predmetov k vedomiu. Ale aj od seba k iným. Nie náhodou v nej nájdeme toľko zanietených veršov venovaných niekedy žijúcim, ale väčšinou už nežijúcim ľuďom — priateľom, umelcom, osobitne básnikom. (...) Ale isté je, že pochopenie iného človeka otvára dvere k pochopeniu seba samého. Je to jeden z možných receptov na prechod od introvertnosti k pospolitosti, od súkromia k verejnosti, od sebahľadania k hľadaniu vonkajšieho sveta s jeho krásami a bolesťami. A zdá sa, že o to išlo Jánovi Švantnerovi od prvej chvíle, keď sa rozhodol písať verše. Vlastne, nerozhodol sa — verše sa ho zmocnili samy. Dalimír Hajko, 2016

Autor pokračuje v sprístupnení literárne spracovaných denníkových záznamov, v tomto diele zachytávajúcich jeho prežívanie roku 1991, i tu v blízkom spojení s Pavlom Straussom. V diele sa tak odráža i intímny obraz tohto vnútorného disidenta a hlbokého mysliteľa, ktorého dielo sa žiaľ už pár rokov na to uzatvára a o ktorom Milan Rúfus v liste Julovi Rybákovi píše: „ Veľmi by som si prial, aby Paľko držal po dlhatánskom čase v rukách svoju knižku a videl, že jeho múdrosťou dotovaná, plnohodnotná minca je konečne v obehu. Titul voľne nadväzuje na pred časom vydané tituly autora – V dotyku s Pavlom Straussom VII.,X.,  Posledný rok Pavlom Straussom, V jubilejnom roku 2000, V prvom roku nového tisícročia, V prvom roku nežnej slobody.

Literárny vedec Vladimír Petrík o autorovi hovorí: „Problém človeka je v Jurigovej tvorbe trvalo prítomný a zásadný. Stvárňuje ho v rozličných rovinách od biologickej cez sociálnu či spoločensko-politickú až duchovno-existenciálnu... Nebojí sa ísť do ideologických aj morálno-spoločenských zápasov...“ Túto charakteristiku Juriga bez zvyšku naplňuje aj v zbierke poviedok Miluj blížneho svojho, ktorú napísal k 75. výročiu SNP. A ako je pre jeho tvorbu charakteristické, nesnaží sa anjelom prišívať krídla ani čertom rohy. Z napísaného cítiť, že autor má deje nažité, nielen vizuálne, ale aj citovo. Čo však cítiť azda najviac, je fakt, že sa snaží postaviť SNP tam, kam patrí nielen v histórii Slovenska, ale aj 2. svetovej vojny. Ľudí nedelí na fašistov a antifašistov, chce podať charakteristiku doby a človeka v nej. Jeho človek sa nepredstavuje rečami, ale činmi ľudskosti či neľudskosti. Juriga hovorí, že píše o obyčajných ľuďoch, o tých, ktorí bojovali a umierali za víziu budúcnosti, a snaží sa pozrieť aj na to, ako sa tá vízia naplnila.

Zborník, ktorý zostavila výtvarníčka Kristína Kubáňová, obsahuje osem ukážok zo slovenskej komiksovej tvorby z posledných rokov: Juraj Čorba a Dávid Marcin: POLyS; Erik Jakub Groch a Juliána Chomová: Šlabikár päťmestia; Branko Jelínek: Oskar Ed; Peter Krištúfek, Tomáš Klepoch a Pavol Bálik: Bitkár; Veronika Kocourková: Superkomix; Daniel Majling: Rudo; Patrik Pašš: Tri. Nie štyri, nie päť; Broňa Schraggeová: Ja a môj brat. V úvodnej štúdii približuje históriu slovenského komiksu Tomáš Prokůpek z Centra pre štúdiá komiksu pri Ústave pre českú literatúru AV ČR a Filozofickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Hoci tento žáner nie je zatiaľ na Slovensku veľmi rozšírený, výber predstavuje rôzne komiksové tvorivé prístupy a autorské počiny, ktorými nás autori presviedčajú, že grafický román a komiks sa u nás nevzdáva a vydáva sa do boja stále s novými výzvami. Text in Franz.

Zbierka Lepšia verzia seba poetky Ivony Pekárkovej (*1988), ktorá v roku 2013 zvíťazila v renomovanej súťaži Básne a získala cenu publika na European Poetical Tournament v Sarajeve, je nemilosrdnou, vtipnou a sofistikovanou analýzou každodennosti – autorkine básne sa dotýkajú tém od medziľudských vzťahov cez populárnu kultúru a konzum až po literárnu kritiku. S charakteristickým subtílnym humorom Pekárková dekonštruuje bežné, dôverne známe situácie a subverzívne rozkrýva podstatu príbehov, prostredníctvom ktorých hovoríme a uvažujeme o svete aj sebe samých.

Smutno smiešna groteska. Jediný pravdivý príbeh o budúcnosti. V kalendároch sa píše rok 2222. Nič nie je na svojom mieste. Všetko je šedé, nielen nekonečné ulice, chodby, bludiská v budovách, ale aj predstavy v mysliach, bez žiadnych veľkých očakávaní. Hlavný hrdina Vilo je jedným z mnohých riaditeľov obrovskej firmy, v ktorej už nik netuší, aká je v nej pracovná náplň, načo má slúžiť a najmä aký má zmysel jej existencia.

Milan Abelovský po doteraz vydaných básnických zbierkach Chvíľa zblíženia, Jaspis a karneol, Zľutovnica a Čerešne v hanebnej ulici predkladá nový poetický opus Biela osnova. Jeho doteraz vydané knižky charakterizuje emocionálna racionalita.

Skľučujúce antiutopistické prostredie blízkej budúcnosti a jemný a láskavý humor plynúci z každodenných maličkostí – autorka spája tieto kontrasty do vťahujúceho textu. Na pozadí tušíme katastrofu, ktorá zrušila všetky dovtedy fungujúce systémy: od zásobovania mesta po susedské či rodinné spolunažívanie. Nesledujeme však celú spoločnosť a jej zápas o prežitie, dôraz je na osobných príbehoch troch hrdiniek, stareniek. Tie majú, napriek všetkému, svojskú každodennosť, priateľské vzťahy aj svoje muchy a čelia úplne inej, osobnej výzve: starnutiu.

Po úspešných a oceňovaných biografických románoch o Clementisovi a Dubčekovi sprítomňuje skúsený a uznávaný spisovateľ osudy jedného z najväčších Slovákov našej histórie. Odkrýva azda všetky vrstvy Štúrovej osobnosti a pôsobenia v kontexte neľahkej a turbulentnej doby. Príbeh veľkého muža minulosti nesie nadčasové posolstvo: silný, pozitívne konajúci jednotlivec môže dať do pohybu lavínu udalostí, ktoré ovplyvnia celé ľudské spoločenstvá. Dielo sa dôsledne pridŕža historických reálií, ktoré hodnoverne domýšľa, no nevymýšľa.

V štvrtom zväzku súborného diela nazvanom O detektívke sú publikované zasvätené, ale prepiatym teoretizovaním nezaťažené štúdie o umení detektívky, o jej najznámejších tvorcoch i hrdinoch. Kornel Földvári sa neusiloval o encyklopedickú dôkladnosť sám svoju knižku prirovnal skôr k čitateľskému denníku. Nebol ani zaslepeným vyznávačom tohto populárneho literárneho odvetvia, vyberal z nepreberného množstva tie diela a spisovateľov, ktorí podľa jeho názoru detektívku vývinovo posunuli, alebo ju obohatili pridanou literárnou hodnotou.

V Karlových Varech dojde k obludné vraždě: žena roztrhá muže svými zuby a pak spáchá sebevraždu. Nebylo prokázáno, že by se ti dva znali. Po nějaké době se stane událost podobná: na golfovém hřišti zabije muž ženu její vlastní odpalovací holí, uhryže a pozře její prsa a poté vběhne pod auto. Nikdy předtím se neviděli. Do Varů, svého rodného města, se po dlouhé době vrací Julián Uřídil. Ne na stálo a ne jako lázeňský host, ale na anonymní pozvání jako autor knih, v kterých se odehrávají podobné zločiny. Minulost, na niž chtěl zapomenout, když kdysi odešel do Prahy, se mu však ve Varech spolu s dalšími kousavými vraždami vrací jako bumerang. Souvislost mezi množícími se případy nenachází, zato se nepochopitelně ocitá v jejich bezprostřední blízkosti. Tak, jak byl pozván on, teď musí pozvat do Varů na pomoc člověka, kterého už nikdy nechtěl vidět.

V čem jsou liberálové stejní jako fašisti? Jaké to je, když vás vaše společnost nenávidí? Lze překonat společenské propasti?

Nad tématy naší současnosti a minulosti se setkávají dvě generace novinářů: česko-slovenský intelektuál, jehož formovalo dětství a mládí v disentu spolu s listopadovým angažmá, a nadějní žurnalisté, narození do svobodné společnosti.

Těžko bychom hledali někoho, kdo lépe než Šimečka rozumí Čechům i Slovákům současně a dovede jejich příběh posoudit ve středo- a východoevropských souvislostech. Šimečkovy vlastní životní osudy, jimž se kniha také věnuje, ho přitom nevedou k pesimismu, ale naopak k vůli hledat východiska ze zdánlivě bezvýchodných situací. Během rozhovoru se karta několikrát obrací, ten, kdo odpovídal, se také ptá a mezigenerační dialog odhaluje, kde se dvě odlišné životní zkušenosti střetávají a na čem se naopak shodnou.