Zeitgeschichte

Po februári 1948 mal komunistický režim v Československu na poli cirkevnej politiky jediný cieľ – podriadiť si úplne všetky cirkvi. V prípade Katolíckej cirkvi sa komunisti snažili vytvoriť z nej nezávislú národnú cirkev, ktorá by nebola pod vplyvom Vatikánu, ale bola kontrolovaná a riadená štátnou mocou. Jedným z nástrojov, ako to dosiahnuť, bol aj politický súdny proces, v ktorom mohli byť nielen skompromitovaní, ale odsúdení odporcovia – aj tí potenciálni – komunistického režimu.
V monsterprocese proti A. A. Machalkovi a spoločníkom v plnosti fungoval systém kabinetnej justície, keď ešte pred vynesením rozsudku bolo rozhodnuté o vine a treste obvinených rehoľníkov. Keďže bola odstránená kontrola justičných orgánov nad vyšetrovaním, otvorila sa tým možnosť používať nezákonné vyšetrovacie metódy a rehoľníci nemali možnosť skutočnej obhajoby. Boli obvinení zo zločinov proti republike, zo špionáže pre Vatikán a imperialistické mocnosti, z prípravy protištátneho sprisahania atď. Desiati nevinní rehoľníci boli v tomto procese odsúdení celkom na 132 rokov väzenia a jeden doživotný trest, ktorý dostal slovenský redemptorista Ján Ivan Mastiliak.

Juraj Buzalka je sociálny antropológ, pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave a venuje sa témam spoločenských a kultúrnych zmien a politických hnutí. V knihe Postsedliaci: Slovenský ľudový protest sa nemilosrdne pozerá na Slovákov, vecne a kriticky komentuje naše ilúzie o sebe i naše utkvelé predstavy o fungovaní sveta. Kľúčové udalosti slovenských dejín aj súčasného života glosuje s nadhľadom a oslobodzujúcim ostrovtipom. A kto sú postsedliaci? Postsedliaci sú moderní Slováci, ktorí veria v ideál domoviny z agrárnych čias a podľa toho sa aj správajú. Vyznávajú svoje vidiecke hodnoty, ktoré považujú za „tradičné“, volia populistických vodcov a sú často geopoliticky popletení. Cestujú po svete, ovládajú moderné technológie a žijú najkvalitnejší život, aký kedy žili príslušníci ich rodokmeňa. A aj tak majú pocit, že svet je k nim neláskavý, neberie ich vážne, a oni sa mu nemienia doprosovať. Melancholicky smútia za svetom, ktorý nikdy nebol. Ich stratégiou prežitia je nemať názor, teda pochopiteľná hra na istotu s cieľom udržať status quo – „len aby horšie nebolo“. V tejto knihe hľadáme spôsob, ako s nimi budovať spoločnú pokrokársku záhradu.

Jedna z najvýraznejších premien Bratislavy sa udiala pred 50 rokmi. Vznikala v tom čase nová dominanta mesta: Most SNP. Dizajn mosta spred polstoročia je taký originálny a nadčasový, že dodnes žasneme nad umom a nadaním jeho tvorcov z vtedajšej Slovenskej vysokej školy technickej. Nad ich odvahou a ambicióznosťou. Most SNP preklenul Dunaj v jedinečnej podobe a jeho silueta vpečatila mestu novú identitu. Raritné dobové reportážne fotografie Juraja Bonča z výstavby sa stretávajú v knihe s ich súčasnými verziami. Jeho pokračovateľ, fotograf Ľubomír Deák, si dal záležať na tom, aby ich spravil presne z tej istej pozície, z akej boli pred 50 rokmi odfotené. Monochrómia verzus farebnosť, budovanie zajtrajškov verzus svet dneška, z akéhokoľvek pohľadu sa na to pozriete, je to zaujímavé porovnanie. Pripomeňte si teda, aké to bolo, pozrite si, aké to je, a zasnívajte sa, aké to mohlo byť – to všetko vďaka výnimočnej fotodokumentácii tejto významnej bratislavskej premeny v majstrovsky spracovanej knihe.

Druhá svetová vojna vymazala z Banskej Štiavnice takmer celú židovskú komunitu. Aká bola Štiavnica, keď tam ešte žili, akí to boli susedia? Kniha opisuje osudy rodín, ktoré boli súčasťou baníckeho mesta a mnohí z nich tento región presiahli. Osudy židovských rodín Pollákovcov, Barokovcov, Gemeinerovcov, Hoffmannovcov, Goldbergerovcov, Wassermannovcov, Horovitzovcov, Welwardovcov, Sušických, Deutschovcov, Hellovcov, Ungárovcov, Heitlerovcov, Wetzlerovcov, Wintersteinovcov, Erdössovcov a ďalších, autorka zozbierala počas rozhovorov s príbuznými, preživšími a s tými, ktorí si ešte dobu pred vojnou pamätali. Sú to životné príbehy z čias, keď nástup vojny bol ešte čímsi nepredstaviteľným.

O svoje zaujímavé zážitky, osobné svedectvá a bohaté profesionálne skúsenosti sa delí muž, ktorý stál pri zrode samostatnej slovenskej diplomacie a bol jedným z dvoch zakladateľov slovenského ministerstva medzinárodných vzťahov v roku 1991. V búrlivých deväťdesiatych rokoch pôsobil ako štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR a hlavný vyjednávač pre vstup Slovenska do Európskej únie, v rokoch 1994 – 1998 prebojovával Slovensku cestu do EÚ, NATO a OECD. Svojho času bol označený nálepkou „mečiarovec“, hoci samotný Mečiar ho nemal v obľube, ale ako skúseného profesionála ho potreboval. V roku 1996 presadil doma aj na medzinárodnej scéne svoj nový koncept ekonomickej dimenzie diplomacie. Počas pôsobenia v diplomacii zažil, videl a urobil veľa pozoruhodného. Počiatky jeho diplomatickej dráhy siahajú do rokov socialistického Československa a končia sa v dvadsiatych rokoch 21. storočia. Jeho kniha pútavo osvetľuje viaceré aspekty novodobých politických dejín i osobností nášho štátu a čiastočne aj sveta.

Autorka vysvetľuje právnohistorický kontext obmedzovania vybraných ústavných a občianskych slobôd, zvlášť slobody prejavu, tlače a práva na informácie v počiatočnom období ľudáckej vlády na Slovensku. V úvode analyzuje dedičstvo právnych úprav rakúsko-uhorskej a medzivojnovej československej cenzúry. Následne skúma dopad politickej regulácie médií v novej realite podriadenosti nacistickému Nemecku, so zvláštnou pozornosťou k obmedzeniam akademických slobôd a slobody vedeckého bádania a výučby. V záverečnej kapitole sleduje dobudovanie aparátu na ovládnutie informačného priestoru, ako poštová cenzúra, zákaz dovozu periodík, zabavovanie rádioprijímačov, trestanie šepkanej propagandy, podporovanie udavačstva a pod. Publikácia rozširuje poznanie procesu vzniku a upevnenia ľudáckych mocenských štruktúr v rokoch 1938 – 1941.

Kniha popisuje šest´rokov väzenia v jáchymovských koncentračných táboroch a štyri roky v leopoldovskej väznici.

Reportážna kniha. Príbeh rozdelenej dediny Veľké a Malé Slemence, ktorú po druhej svetovej vojne – povedané slovami hrdinu filmu Hranica z roku 2009 – Sovieti rozkrojili ako bochník chleba, pozná v pohraničí každý. Jej obyvatelia boli ako vystrihnutí z anekdoty o dedinčanovi žijúcom v niekoľkých štátoch bez toho, aby vystrčil päty z dvora. Obec s vyše šesťsto ročnou históriou napokon doplatila na povojnovú sovietsku mocenskú expanziu. Keď sa Sovietom v roku 1944 podarilo dostať za karpatský oblúk, už sa z územia, v minulosti patriaceho najskôr rakúsko-uhorskej monarchii a neskôr na dvadsať rokov medzivojnovému Československu, nestiahli. Naopak, Moskva a Praha podpísali 29. júna 1945 zmluvu o tom, že sa Zakarpatská Ukrajina (československá ústava poznala toto územie pod názvom Podkarpatská Rus, pozn. autorky) stane súčasťou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Priestor, kde predtým nestála žiadna hranica, začali vytyčovať hraničnými zábranami. Stavali sa strážne veže, naťahoval sa ostnatý drôt.

Z obsahu: Príprava a priebeh protipartizánskej akcie „Adi“ v auguste 1942 v kontexte participácie slovenskej armády nx vyhladzovacej vojne proti ZSSR. Správanie zalianských okupačných síl v Juhoslávii v rokoch 1941-1943. Uůpřiny SS-Sonderkommanda Matingen. Zemania proti okupantom: stratégie ptržitia polskej spoločenskej elity v provincii. Myšlienka slovanskej vzájomnosti v slovenskom hnutí odporu v rokoch druhej sveteovej války.

Populárne izraelské bojové umenie krav maga je úzko spojené s Bratislavou. Už začiatkom 20. storočia sa v starom Prešporku usadil Samuel Lichtenfeld – estrádny umelec, univerzálny športový tréner a v neposlednom rade veľký propagátor systému sebaobrany džiu-džicu. Od roku 1908 svoje vedomosti a schopnosti naplno zúročil pri práci v mestskej polícii ako detektív. V boji so zákerným zločinom pokračoval aj po vzniku Československej republiky na poste obvodného inšpektora štátnej polície. K športu viedol aj svojich synov. Mladší Imrich tak aj vďaka rodinnému zázemiu mohol vyniknúť v zápasení a boxe. Bol to práve on, ktorý v konfrontácii s holokaustom na Slovensku posunul úroveň svojho športového pôsobenia do iných sfér – tam, kde bežného občana čaká boj na ulici, tam, kde niet rozhodcu, ktorý by zvážil, kto je víťazom, tam, kde ide o život. Ešte predtým však mladý „Imi“ Lichtenfeld absolvoval nejeden zápasnícky súboj vo farbách klubov ŠK Makkabea či AFK Waldes Praha. Slúžil v československej armáde doma i na Blízkom východe, kam sa dostal po strastiplnom putovaní na riečnom remorkéri Pentcho, po stroskotaní a zázračnej záchrane.

V knihe Ako skapal tatranský tiger som sa snažil vyvrátiť mýtus, že na Slovensku bude lepšie, keď politici prestanú kradnúť. V tejto knihe sa budem venovať katastrofálnym dôsledkom toho, čo sa stane, keď zabudneme, že aj hodnotoví lídri z „nášho“ tábora musia ovládať politické remeslo. Na páchanie dobra pri spravovaní štátu nestačí byť dobrým človekom. Nie je to ani konkurenčná výhoda, ani záruka úspešnejšej správy vecí verejných. Nestačí poraziť Fica a vyhrať voľby. Ešte dôležitejšie je vedieť udržať moc, vytvárať spojenectvá, robiť kompromisy a rozumne investovať politický kapitál. Táto kniha nebude o politických vredoch, ktoré sa v parlamentných voľbách v roku 2020 dostali k moci. Bude o slušných politikoch, ktorí im cestu k úspechu nevdojak a nechtiac vydláždili. Bude o nezamýšľaných dôsledkoch rozhodnutí, ktoré sformovali slovenskú politiku do súčasnej absurdnej podoby. Bude o tom, že v politike nestačí chcieť byť dobrým, spravodlivým a slušným. Bude o politikoch, ktorých si vážim. O Ivete Radičovej, Andrejovi Kiskovi, Mirovi Beblavom a Michalovi Trubanovi. O ľuďoch, pre ktorých som pracoval a ktorým som pomohol stať sa hrobármi slovenskej politiky.