Zeitgeschichte

Doktorát z teológie získal na prestížnom viedenskom Pazmaneu. Mal veľký prehľad o dejinách Slovákov a Slovanov. Popri svojom kňazskom povolaní sa venoval buditeľskej práci, zakladal spolky a obchodné spoločenstvá. Vo Viedni sa zoznámil s Dr. Pavlom Blahom, ktorý ho predstavil Vavrovi Šrobárovi. Na istý čas sa stal hlasistom. Zaujala ho Masarykova „Drobná práce“. Medzi farníkmi bol mimoriadne obľúbený. Na svojich farách dbal na to, aby na dedine prevládal slovenský živel. Raz odslúžil omšu po slovensky, za čo dostal od biskupa pokarhanie. V roku 1905 kandidoval do uhorského snemu a stal sa poslancom. Jeho hviezdnou chvíľkou bol 19. október 1918, keď na sneme vystúpil po slovensky, nemecky a maďarsky a zaskočeným poslancom oznámil, že Slováci si už nedajú rozkazovať a chcú byť samostatní. Aktívne sa zúčastnil aj na príprave Martinskej deklarácie 30. októbra 1918. Založil Slovenskú ľudovú stranu a podieľal sa na vzniku Slovenských ľudových novín, do ktorých aktívne prispieval. Pre jeho články ho maďarský súd v roku 1906 odsúdil na dva roky väzenia. Neskôr sa spojil s Andrejom Hlinkom. Ich spoluprácu rozdelila až aféra Vojtecha Tuku, z ktorého sa vykľul maďarský špión a Hlinka sa ho zastával. Po vzniku ČSR bol poslancom v národnom zhromaždení. Jeho politická kariéra skončila v roku 1929, keď ho pre nezhody s Hlinkom vylúčili z HSĽS a biskupi päť dní pred voľbami vydali obežník, v ktorom upozorňujú kňazov, že mu nedovolili kandidovať za poslanca.

 Igor Matovič napísal za vyše desať rokov v politike nesporne zaujímavý príbeh. Aké boli jeho začiatky, čo rozhodlo o jeho angažmáne v politike a prečo sa nedokázal vymaniť z role opozičného krikľúňa a provokatéra, sa dozviete v knihe Petra Bárdyho Obyčajný Matovič. Knižný debut šéfredaktora Aktuality.sk nemá ambíciu komplexne zhodnotiť Matovičovu dekádu v politike, čo ani nie je vzhľadom na chýbajúci časový odstup možné. Je pokusom o sondu do sveta antipolitika a populistu, ktorý samého seba označil za homo vulgaris – človeka obyčajného a na „obyčajnosti“ postavil svoju komunikačnú stratégiu. Peter Bárdy sa pokúša nájsť odpoveď na to, ako a prečo práve Matovič presvedčil obyčajných ľudí – voličov Smeru, že éra „našich ľudí“ musí dostať stopku. Analyzuje, čo všetko prispelo k tomu, že Matovičova stávka na jednu kartu vyšla. Skúma, aký podiel na tom mali pád Radičovej vlády, Gorila, vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej i následné demaskovanie skutočnej povahy štátu v rukách eseročky Smer, či presnejšie jeho vrcholových predstaviteľov a sponzorov z radov oligarchov. Skúsený novinár a dlhoročný politický komentátor sa pri písaní knihy stretol s desiatkami ľudí – od politikov, cez analytikov až po expertov na politické kampane. Vychádzal nielen z dokonalej znalosti slovenskej politickej scény a Matovičovho príbehu, ale aj z rozhovorov s jeho niekdajšími politickými spojencami a protivníkmi. sa dotýka aj povahy masových hnutí s exkurzom do histórie.

Po stovkách príbehov ľudí, ktorí vstúpili do slovenského aj európskeho povedomia a viacerí z nich aj do jeho vlastného života, sa Ján Čomaj rozhodol rozpovedať svoj vlastný životný príbeh. V ňom dominujú tri základné skutočnosti, ktoré ho utvárali ako človeka a vytvorili jeho hodnotový systém: posuny historických hraníc na slovensko-maďarskom pohraničí po roku 1938 a 1945, pľúcne problémy, ktoré ho sprevádzali celý život a pripravili o život jeho matku a šesťdesiate roky uplynulého storočia – slovenské predjarie, ktoré umožnilo aj zrod modernej slovenskej reportáže a vznik Čomajových najlepších reportérských diel. Závan slobody, ktorý sme naplno zažili v roku 1968 bol drasticky ukončený okupáciou 21. augusta. Nasledujúcich dvadsať rokov prežival ako vydedenec s občasnými stretnutiami s rovnako postihnutými ľuďmi. Po novembri 1989 pôsobil po boku predsedu vlády národného porozumenia Milana Čiča, opäť bol reportérom a zažíval veľmi plodné roky pri písaní nových kníh. Odišiel v januári 2020, ale stihol zanechať svedectvo, ktoré svojou výpovednou hodnotou prekračuje aj horizont jeho storočia.

Obdobie medzi dvomi svetovými vojnami ponúka množstvo tém, ktoré umožňujú pochopiť a spracovať postavenie židovskej komunity na Slovensku. Jednu z nových kapitol medzivojnových dejín Židov na Slovensku reprezentuje výskum židovských politických strán a politických ambícií ich predstaviteľov. Keďže stále prevláda názor, že Židia prostredníctvom židovských politických strán vstupovali do politického života spoločnosti, je zaujímavé sledovať spôsob, akým sa usilovali dosiahnuť zmenu spoločenských procesov. Sprevádzal ich pritom boj za rovnoprávnosť, za uznanie židovskej národnosti, ale aj rozmach sionistického hnutia a najmä politické ambície vedúcich predstaviteľov slovenského židovstva. To všetko (a nielen to) sa odohrávalo v zložitom, a pritom pozitívnom spoločensko-politickom prostredí 1. ČSR, ktoré prostredníctvom prezidenta T. G. Masaryka Židom garantovalo ich práva i osobnú slobodu.

Kronika Slovenskej republiky 1939 - 1945 zachytáva históriu formou chronologicky koncipovanej publikácie, ktorá takmer deň za dňom odkrýva dôležité historické medzníky, ako aj každodenné udalosti v jednotlivých oblastiach života slovenskej spoločnosti a sprevádza ich obrazovým materiálom a mapami. Odborne a s maximálnou mierou objektivity, ale zároveň čitateľsky prístupne a zrozumiteľne kniha približuje medzinárodné postavenie Slovenska v rokoch 1939 - 1945, vzťahy s Nemeckom, politický systém a ideológiu režimu, jednotlivé oblasti vývoja hospodárstva, infraštruktúry a techniky, armádu a vojenstvo, bezpečnostné a represívne zložky, perzekúciu etnických a náboženských skupín, osobitne židovskej komunity, prenasledovanie politických odporcov, domáci a zahraničný odboj, ako aj ľudský rozmer každodenného života dobovej spoločnosti, teda sociálne pomery, životnú úroveň, rozvoj kultúry, školstva, vedy a umenia, turizmu a cestovného ruchu, športu, módy a iných každodenných aktivít. Hlavnú textovú líniu navyše heslovito dopĺňa chronologický prehľad udalostí, tentoraz aj s načrtnutím diania na medzinárodnopolitickej scéne. Vzhľadom na široký záber je kronika rozdelená na dva diely. Ako medzník slúži udalosť zásadného významu - napadnutie Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom 22. júna 1941.

Zo 150. miesta kandidátky neparlamentnej strany sa za desať rokov dostal na post najmocnejšieho človeka v štáte. Pohŕdal klasickou politikou, brojil proti štandardným politikom a vyhadzoval im na oči ich nesplnené sľuby. Porazil Smer a stal sa premiérom, no vo funkcii vydržal len rok. Ukázalo sa, že vládnuť bez politického remesla sa nedá a že voliči chcú, aby sa politici správali aspoň trochu štandardne. Nakoniec po ňom zostalo toľko nesplnených sľubov, nedotiahnutých nápadov a poprených vyhlásení, ako po máloktorom inom politikovi. Reportér Denníka N Dušan Mikušovič sledoval politickú kariéru Igora Matoviča niekoľko rokov. Kniha vychádza z rozhovorov, ktoré absolvoval s ním aj ďalšími politickými aktérmi a zo situácií, ktoré sa doteraz na verejnosť nedostali. Popisuje Matovičov rok vo funkcii premiéra a ako k nej desať rokov smeroval.

Na Slovenský štát, ľudácky nacionalizmus, politický katolicizmus a domáce variácie fašizmu sa kniha usiluje pozerať z európskej perspektívy. Jej cieľom je pochopiť, čo vlastne bol slovenský fašizmus (resp. fašizmus na Slovensku), aké mal v medzivojnovom a vojnovom období podoby a kto bol jeho nositeľom. Zaoberá sa otázkami, aké boli jeho kultúrne, spoločensko-politické a sociálne korene, ako sa vyvíjal pod vplyvom domácich a medzinárodných faktorov a aké dôsledky, tiahnuce sa až do našej súčasnosti, jeho pôsobnosť zanechala v slovenskej politickej kultúre a spoločnosti. ,,Autorský kolektív svojou prácou a závermi ďaleko prekračuje slovenské hranice, lebo tunajšie prejavy, formy a výsledky fašizmu zaraďuje do celoeurópskeho kontextu, porovnáva slovenský variant fašizmu s jeho podobami v niektorých iných krajinách. Myslím, že takáto širšia rekonštrukcia fašistického hnutia je v našej domácej odbornej historickej literatúre ešte stále pomerne málo používanou metódou..." Ivan Kamenec, Historický ústav SAV

Kniha rozhovorov Tomáša Gálisa s Ivanom Miklošom by mohla slúžiť ako podrobná učebnica o tom, prečo je nevyhnutné permanentne zlepšovať fungovanie štátu, ako sa robia reformy a ako to vyzerá v spoločnosti, keď sa reformy odkladajú, robia polovičato alebo politici vládnu bez vnútornej potreby zlepšovať svet. Oliver Brunovský, editor Denníka E, zakladateľ týždenníka Trend. Ivan Mikloš, bývalý podpredseda vlády, minister privatizácie aj financií sa celý život zaoberá reformami. Bol najdlhšie slúžiacim ministrom ponovembrového Slovenska, ktoré v čase, keď robil bolestivé zmeny v spoločnosti, označila Svetová banka za najreformnejšiu krajinu sveta. V rozhovoroch s editorom Denníka N Tomášom Gálisom však vysvetľuje nielen to, čím sme na Slovensku prešli za vyše 30 rokov, ale aj na akých princípoch fungovala socialistická ekonomika a akými zmenami prechádza Ukrajina. Nemá problém otvorene povedať, čo je podľa neho správne a kde urobili chyby nielen oni s Mikulášom Dzurindom, ale aj ostatné politické garnitúry v ponovembrovom Česko-Slovensku, na Slovensku a aj na Ukrajine, kde Mikloš pôsobil. Vďaka Miklošovej hlbokej znalosti problematiky, schopnosti zrozumiteľne vysvetliť zložité ekonomikcé procesy a aj vďaka encyklopedickým znalostiam Tomáša Gálisa je kniha vyčerpávajúcim sprievodcom našou ekonomikou.

Ambíciou knihy je lepšie ozrejmiť zložitosť slovenských dejín v prvých troch povojnových rokoch, ktoré predstavujú v dejinách Slovenska obdobie rozsiahlych politických zmien. Autor opisuje a komentuje udalosti pohľadom, ktorý je odlišný od prístupu marxistickej a čechoslovakistickej historiografie, čitateľ tak dostáva do rúk zaujímavý rámec informácií prehlbujúcich poznanie tohto dramatického úseku našej minulosti. Prínosom knihy je skutočnosť, že autor čerpal do veľkej miery zo zahraničných archívnych zdrojov. Kniha patrí k najvýznamnejším monografickým prácam významého a plodného autora, no na Slovensku vychádza prvýkrát, a to v novej editorskej úprave.

Autoři hledají odpovědi na otázku, jak se v době samostatné existence obou zemí měnily hodnotové orientace jejich obyvatel. Do jisté míry zpochybňují platnost modernizační teorie R. Ingleharta, že ekonomický růst povede k růstu sociálního bezpečí a odpovídajícím hodnotovým strukturám. Ukazují, že obě společnosti charakterizuje nelineární vývoj hodnot. Češi a Slováci se v části hodnotového spektra od sebe vzdalují ale v řadě hodnotových otázek mají k sobě stejně blízko jako na počátku 90. let.

Publikácia sa snaží zodpovedať dve hlavné otázky v súvislosti s povojnovým usporiadaním sveta a s pozíciou Československa v ňom: aká bola taktika, stratégia a možnosti Spojených štátov amerických v "závode" o bipolárny supermocenský vplyv v tejto časti strednej Európy, a aké boli predpoklady a limity udržania povojnovej idey tzv. mostu medzi Východom a Západom, ako radi často označovali československí nekomunistickí politici svoj povojnový štát.

spoločnosti.

Monografia sa zaoberá podnikateľskými elitami a dejinami Rimamuránsko-šalgótarjánskej železiarskej účastinnej spoločnosti, ktorá patrila od svojho založenia v roku 1881 až do zániku v roku 1945 k najväčším podnikom stredoeurópskeho regiónu. Kniha načrtáva teoretické východiská výskumu hospodárskych elít s hlavným zreteľom na novátorstvo a na aplikáciu zahraničných trendov. Ťažisko práce predstavuje analýza moci, autority a kompetencie delegátov finančných inštitúcií a manažérov riaditeľskej rady, najvyššieho rozhodovacie orgánu spoločnosti. Pozornosť je venovaná i príjmom, pozíciám a služobnému postupu vyššieho manažmentu spoločnosti. Osobitná kapitola sa zaoberá dejinami záujmových podnikov spoločnosti v Krompachoch a Zvolene i banských závodov na Gemeri, ktoré sa rozpadom Uhorska a vznikom ČSR dostali kvôli novo vytýčeným štátnym hraniciam do novej, radikálne zmenenej ekonomickej a finančnej situácie. Práca skúma kroky manažmentu spoločnosti pod vedením generálneho riaditeľa Pála Bíróoa zamerané na konsolidáciu afilovaných podnikov a na dosiahnutie medzištátnej dohody medzi ČSR a Maďarskom, v ktorej roku 1922 československá vláda uznala právnu a hospodársku jednotu spoločnosti. Monografia vďaka využitiu dokumentov z podnikového fondu spoločnosti napomáha lepšie porozumieť funkcii a postaveniu podnikateľských elít v stredoeurópskom priestore v druhej polovici 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia.

Začlenením územia Slovenska do štátneho rámca prvej Československej republiky v roku 1918 vznikla pre viacero oblastí potreba ich naliehavej unifikácie. Jedným z kľúčových problémov bolo zjednotenie dopravnej infraštruktúry, nevyhnutnej pre ďalší hospodársky a sociálny rozvoj krajiny, nehovoriac o jej vojenskom význame. Monografia sa venuje prestavbe cestnej siete na Slovensku v období rokov 1918 až 1939. Jej transformácia bola najväčšou investičnou akciou medzivojnového obdobia. Publikácia analyzuje a interpretuje ako bola narušená kontinuita dopravného systému budovaného už od obdobia 18. storočia a ako bol tento systém preformovaný novými správcami s cieľom budovania jednotného československého štátu. Kvalitatívna prestavba cestnej siete bola zároveň bezprostrednou reakciou na prudko vzrastajúcu motorizáciu cestnej dopravy. Počiatky súčasných fenoménov ako diaľnice alebo automobilizmus tak treba hľadať v tomto období.

Čo vznikne, ak spojíme politickú moc, finančné prostriedky a vágne pravidlá? Odpoveďou je príležitosť. Táto publikácia predstavuje najrozsiahlejšiu analýzu rozdeľovania verejných prostriedkov na Slovensku a dopadov tohto konania na volebnú súťaž. Pokrýva distribúciu dotácií do obcí z troch celoštátnych programov v rokoch 2003 až 2018, teda za obdobie pôsobenia piatich rôznych vlád. Kniha ukazuje, že delenie zdrojov na Slovensku slúži politickým stranám ako nástroj odmeňovania vlastných členov a trestania ich rivalov. Navyše, konkrétne stratégie alokácie dotácií preukázateľne deformujú voľby do miestnej samosprávy, keď časti starostov poskytujú neodôvodnené výhody na ich ceste za znovuzvolením. Kniha tak dokladá, že na svete existuje len málo vernejších spojencov, než sú politika a peniaze.

Zuzana Maďarová skúma možnosti feministických prístupov ku kánonu politického či historického myslenia na konkrétnom prípade novembra 1989. Zviditeľňuje účasť žien na nežnej revolúcii, pričom prehodnocuje jej chápanie ako udalosti, ktorú vo veľkých mestách realizovala hŕstka mužov. Zároveň reflektuje spôsoby individuálneho a kolektívneho rozpamätávania sa. Jej kniha odvráva zjednodušujúcim tendenciám prezentácie Novembra a volá po rozrôznených spôsoboch počúvania a rozprávania príbehov o tejto zlomovej súčasti našej histórie.