Zeitgeschichte

Monografia sa zaoberá podstatou a vývojom akademického sveta v západnom civilizačnom okruhu od jeho vzniku v antickom Grécku až na prah súčasnosti (po rok 1945). Autor vysvetľuje ideu akadémie a ideu univerzity z historického, kultúrneho a filozofického hľadiska. Výsledkom jeho analýz je poznanie, že jadrom akademického sveta je intelektuálna tvorivosť, teda tvorba poznania a vzdelania, myšlienok a hodnôt. Napriek všetkým premenám a peripetiám dejín, toto intelektuálne jadro zabezpečovalo životaschopnosť a spoločenský význam akademických inštitúcií v každej dobe. Prínos akademických inštitúcií do dejín civilizácie je nezameniteľný a nezastupiteľný. Samostatná kapitola je venovaná vývoju nášho domáceho akademického sveta od veľkomoravského učilišťa po vznik Slovenskej akadémie vied a umení v 20. storočí. Poznanie histórie a tradícií akademického sveta je predpokladom pre pochopenie jeho súčasných problémov (po roku 1945), ktorými sa autor bude kriticky zaoberať v nadväzujúcej práci.

jej zdroje a typy.

Vo svojej najnovšej monografii sa autorka podrobne zaoberá doteraz nespracovanou témou –vznikom prvého ponovembrového systému maďarských strán a paralelným vývojom politickej identity maďarských voličov na Slovensku v rokoch 1989 – 1990. Vo výskume použila rôzne pramene: historické diela a chronológie, výsledky súdobých i neskorších tematicky relevantných sociologických výskumov a výskumov verejnej mienky, stranícke programy, archívne materiály, vyhlásenia politikov a dobovú tlač vychádzajúcu v maďarskom jazyku na Slovensku. Okrem spomínaných prameňov ako prvá spracovala formou oral history podané spomienky maďarských protagonistov novembrových udalostí a predstaviteľov vtedajšej maďarskej politickej elity. Ide o pútavé a dynamické vedecké dielo, venované všetkým, ktorí majú záujem spoznať, odkiaľ a kam smerujeme, a pre ktorých dejiny nie sú len zaprášené zväzky starých spisov, ale pokladnicou skúseností a poučení, ktorých platnosť dodnes pretrváva.

Publikácia predstavuje ďalší vedecký výstup z dlhodobého systematického výskumu, ktorý sa realizuje na pôde Ústavu politických vied SAV. Autorskému kolektívu sa podarilo podať ucelený pohľad na vznik samostatnej slovenskej štátnosti v roku 1993. Následne niekoľkí autori, vymedzenú problematiku doplnili aj o ďalšie pohľady, napríklad v oblasti zahraničnej politiky, vzťahu médií a politiky, ako aj o širšie filozoficko-politologické úvahy. Pozornosť venovali aj výskumu zániku spoločnej česko-slovenskej štátnosti. Vedecký projekt „Cesta slovenskej politiky k samostatnému štátu (1989 – 1993)“ bol od samého začiatku koncipovaný tak, že jeho výsledky budú využívané tiež v aplikovanej podobe – pre potreby učiteľov základných a stredných škôl. Publikácia prináša mnoho zaujímavých a nových informácií a súvislostí, ktoré môžu zaujať tiež širšiu verejnosť.

Jednou z nosných prvkov tajnej cirkvi v období 1969 – 1989 boli malé kresťanské spoločenstvá, nazývané tiež ako „stretká". Autor v knihe sa zaoberá ich vznikom, náplňou, získavaniu členov ako aj ich prínosom v zápase za slobodu v totalitnej komunistickej spoločnosti.

Monografia približuje na pozadí dejín Matice slovenskej v rokoch 1919 – 1938 vývoj postavenia Slovákov v prvej Československej republike. Dokumentuje pozíciu a úlohu Matice v súdobom dianí a v zápase proti čechoslovakizmu, ako aj širší politický a spoločenský kontext, zrkadliaci sa na jej pôde i v počinoch vedúcich predstaviteľov. Približuje oživotvorenie inštitúcie v roku 1919, jej prvé kroky, analyzuje jej následné budovanie a pôsobenie, spoluprácu s inými organizáciami, konštituovanie nových štruktúr a prináša ich podrobné personálne prehľady. Obsiahlejšie sa venuje augustovým slávnostiam v roku 1926, sporu o Pravidlá slovenského pravopisu a prelomovému Valnému zhromaždeniu MS v máji 1932 i ceste matičnej delegácie do USA v rokoch 1935 – 1936. Autorka nezabúda ani na osobnosti formujúce tvár Matice slovenskej, akými boli najmä Jozef Škultéty, Štefan Krčméry či Jozef Cíger Hronský.

-1945.

Problémová mládež nie je výsledkom dnešnej modernej a rýchlej doby. Stretávame s ňou i v minulosti, pričom spoločnosť trápila aj v turbulentných rokoch 1918 1945. Kniha Mládež nad priepasťou prezentuje výsledky výskumu doteraz pomerne opomínanej oblasti sociálnych dejín Slovenska. Sleduje jednak sociálnu starostlivosť o deti a mládež v období medzivojnového Československa a Slovenského štátu vo všeobecnosti, zároveň však vybranými kapitolami približuje problémové skupiny mládeže, ktoré neraz končili v ústavnej starostlivosti. Autorka v knihe odkrýva mechanizmy starostlivosti o deti a mládež na Slovensku, dôvody, prečo sa mládež stávala problémovou, i akým spôsobom bola vedená k náprave. Odhaľuje tak každodenný život tzv. mravne vadnej a úchylnej mládeže za múrmi výchovného ústavu, resp. v rokoch 1938 1945 za múrmi skutočnej väznice v Ilave.

Zaťkove Spomienky nie sú len o povstaní a jeho mieste v československom a slovenskom národnom hospodárstve. Sú obrazom doby, ktorú prežil. Spomienkami na kľúčové udalosti dejín našej vlasti.

Autor knihy Géza Dunajszky není historik. Jako investigativní novinář nabral odvahu a ohlédl se zatabuizovanými tématy, která od roku 1945 zatěžují mírové soužití Slováků a Maďarů, respektivě Čechů –Slováků a Maďarů. Jeho polský původ – původní jméno Dunajewski – byl mu nápomocen přiblížit se k tématu objektivním způsobem, aby ve své knize uváděl masakry spáchanými jménem všech zákeřných ideologií 20. století. Jako jeden z prvních píše o obětech masakrů spáchanými „maďarskými partizány“ (oddíl Petőfiho v župě Nógrád) přesněji maďarsko-polským partyzánským týmem ve své domovině, vúdolí řek Bódva a Slaná v období zima r.1944 – jaro r. 1945. Dále píše o krvavých akcích německých protipratizánských oddílů společně s příslušníky slovenské Hlinkové gardy. Masakry pokračují v slovenských horách, spáchají je partyzáni vycvičeni v Sovětském svazu pod vedením sovětských partyzánských velitelů v období březen 1944 - duben 1945. Série neslavných činů pokračuje i po 4. dubnu 1945, kdy členové zvláštního českého oddílu, zvaném Obranné zpravodajství – OBS založeném v Sovětském svazu v lednu 1945 - pod dohledem sovětských instruktorů dorazili do Bratislavy.

„Kniha sa venuje chudobe na Slovensku v kontexte 21. storočia, kedy ľudstvo rozmýšľa nad tým, že dobyje Mars a bude ho kolonizovať. A pritom nemáme vyriešenú jednu zásadnú vec, ktorou je práve chudoba,“ hovorí Ján Košč, zostavovateľ publikácie K problematike chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku v 21. storočí, ktorá vyšla v decembri 2021.

„Mnohí si myslia, že na Slovensku chudoba ani neexistuje alebo sa ju snažia nejakým spôsobom zľahčovať,“ dodáva Košč. Nezávislý sociálno-ekonomický analytik, odborár, občiansky aktivista a spoluzakladateľ Občianskeho združenia Pracujúca chudoba si myslí, že kvalita spoločnosti by sa mala hodnotiť podľa toho, ako sa správa k tým najslabším. Kolektív dvanástich autorov a dvoch editorov v zborníku definuje a vysvetľuje príčiny chudoby, búra spoločenské mýty v súvislosti s chudobou a chudobnými, no hlavne prináša roky podceňovanú a háklivú tému k ľuďom a do verejného diskurzu.

V čase koronakrízy sa situácia s chudobou na Slovensku podľa autorov knihy ešte viac zhoršuje. „Naš sociálny štát je dosť konzervatívny, slabý, podvýživený a nerieši základné problémy chudoby a sociálneho vylúčenia. Lieči iba symptómy, ale nie príčiny,“ vysvetľuje Ján Košč.

Autori sa v štrnástich kapitolách zamerali na skúmanie rôznych aspektov politickej, oficiálnej, systémovej a organizovanej korupcie v Uhorsku, na Slovensku a v Československu v 19. a 20. storočí. Sústredili sa na tri tematické oblasti: volebnú korupciu, „čierne“ financovanie politických strán a štátny, resp. režimový klientelizmus a protekcionizmus. Medzi najdôležitejšie výsledky analýz patrí zistenie, že politická korupcia vo svojich rôznych podobách spočiatku prispievala etablovaniu a stabilizácii politického režimu a štátu – bez ohľadu na charakter režimu (konštitučnú monarchiu, parlamentnú demokraciu, autoritársky/totalitárny), v stredno- a dlhodobom režime však pôsobila destabilizujúco a dezintegračne.

Doprovodná kniha k výstave.Výstava o zásadných zmenách na mape Európy, ktoré sa udiali dňa 4. júna 1920 po podpísaní mierovej zmluvy na zámku Veľký Trianon vo francúzskom Versailles. Autori výstavy: Martin Besedič, Dominika Čechová, Juraj Hrica, Lenka Lubušká. Dňa 4. júna 2020 uplynulo 100 rokov od podpísania Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá zásadným spôsobom zmenila politickú i etnickú mapu strednej Európy. Jej prijímanie je dodnes kontroverznou a častokrát traumatizujúcou témou pre dedičov versaillského mierového systému, ktorého bola Trianonská zmluva súčasťou. Novootvorenú výstavu o Trianone sa autori z radov kurátorov SNM - Historického múzea rozhodli poňať nielen ako pripomienku tohto výročia, ale najmä ako príspevok k zdokumentovaniu zložitého procesu rozpadu historického Uhorska, k začleňovaniu Slovenska do nového československého štátu a k otázke formovania novej štátnej identity. Do výstavy je zakomponovaná aj problematika osobností predprevratového slovenského politického a kultúrneho života, ktoré sa s ideou československého štátu nestotožnili a vnímali ju ako popretie historického práva svätoštefanskej koruny. Na druhej strane sú na výstave fotografiami, pohľadnicami, letákmi, archívnymi prameňmi i trojrozmernými predmetmi prezentované aj pomery Maďarov, ktorí sa zásluhou Trianonu väčšinou nedobrovoľne ocitli v štáte, ktorého legitimitu mnohí z nich odmietali.

Autor o svojej najnovšej knihe hovorí: S rôznymi aspektami židovskej problematiky sa stretávam prakticky od narodenia. Napriek tomu sa táto kniha nezakladá na spomienkach a tradíciách našej rodiny, hoci miestami určite preblesnú na povrch. Na základe dlhodobých výskumov židovskej komunity sa pokúsim priblížiť , ako sa vyvíjal individuálny a inštitucionálny vzťah k judaizmu od príchodu slávneho rabína Chatama Sofera do Bratislavy začiatkom 19. storočia až do súčasnosti. Dôraz pritom kladiem na situáciu po holokauste, pretože táto tragédia zásadne ovplyvnila ľudí, ktorí ju prežili. Zaujíma ma ich postoj k viere, čo zo svojej minulosti (ne)odovzdali potomkom, ale aj zmeny, ktoré priniesol november 1989.

Komplexný príbeh jedného miesta - domu na Suchom mýte s popisným číslom 741/59, ktorý vstúpil do histórie Bratislavy a povedomia jej obyvateľov a návštevníkov ako „Kaviareň Štefánka“. Bohatú a pohnutú históriu „Cafe Stefanie - Kaviareň Štefánia - Štefánka“ sme sledovali od jej počiatkov až do súčasnosti. Cez osudy jej majiteľov, hostí a štamgastov, ktorí jej dodávali osobitý lesk a punc nielen vážnosti a dôležitosti, ale aj noblesy a elegancie. Zostáva nám veriť, že Štefánka zostane súčasťou dnešnej Bratislavy rovnako, ako bola súčasťou tej minulej a naďalej nám bude pripomínať staré zašlé časy našich rodičov a prarodičov, ktorí v nej v príjemných posedeniach pri kávičke strávili veľa pekných chvíľ. A snáď nielen pripomínať tie zašlé časy kaviarenskej noblesy a elegancie, o ktorej sa dočíta dnešná generácia hostí práve v tejto knižke, ale že tu, v jej priestoroch nájdu okrem legendy akou je kaviareň obklopená, aj modernú súčasnosť v podobe profesionality, ktorou sa kaviareň Štefánka v novom šate prezentuje verejnosti.

v rokoch 1948-1960.

Autorka sa dejinám vysokého školstva sa venovala už vo svojej diplomovej práci, ktorou ukončila učiteľské štúdium histoérie a slovenského jazyka a literatúry (2013). Výskum témy previerok a vylučovania vysokoškolákov v prvej dekáde komunistického režimu na Slovensku rozšírila a prehĺbila počas doktorandského štúdia na Filozofickej fakulte UK pod vedením prof. PhDr. Romana Holeca, PhD., a Mgr. Adama Hudeka, Phd. Vedecká monografia "Nespôsobilý na vysokoškolské štúdium". Previerky a vylučovanie študentov slovenských vysokých škol v rokoch 1948-1960 je upravenou verziou jej dizertačnej práce obhájenej na FiF UK v roku 2019. Čiastkové závery z dizertácie publikovala prostredníctvom vedeckej štúdie v časopise Soudobé dějiny a v príspevkoch na vedeckých konferenciách v Bratislave a Wroclawi.

Monografia prináša mozaiku aktivít Jána Langoša od 80. rokov minulého storočia, keď sa angažoval v nonkonformných skupinách najmä pri tvorbe kutlúrno-občianskych samizdatov a v Hnutí za občiansku slobodu. Autor sa usiluje čo najplastickejšie predstaviť Jána Langoša ako neľahostajného človeka a občana s vyhraneným kritickým postojom k pálčivým spoločenským a morálnym témam, ako boli devastácia životného prostredia, antisemitizmus, chartistické hnutie či aktivity neofickálanej cirkvi. Nad týmito, ale aj ďalšími témami sa veľmi otvorene a s nadhľadom zamýšľal v samizdatovej tvorbe, ako aj v neformálnych diskusiách. Langošove občianske aktivity a myšlienky kontinuálne našli uplatenenie pri zakladaní hnutia VPN a neskôr najmä pri riešení otázok, ako sa po zmene režimu vyrovnať s reprezentantmi komunistickej moci, nomenklatúrou KSČ a jej represívnou zložkou, ako bola ŠtB a jej tajní spolupracovníci. Langošova ochota zapojiť sa do reforiem spoločnosti sa prejavila jeho prácou vo Federálnom zhromaždení, VPN ako politickej strane a po voľbách v roku 1990 vo výbušnej funkcii federálneho ministra vnútra. Najmä na tomto poste sa podstatne zaslúžil o očistu ministerstva od príslušníkiov ŠtB a komunistických kádrov a presadil lustračný zákon.