Zeitgeschichte

Podtitulom aktuálneho čísla nášho štvrťročníka je „Kultúra (bez) cenzúry“. Náš magazín má ambície stať sa nadčasovou súčasťou knižníc, čo zdôrazňuje aj elegantná grafika a ilustrácie nášho dvorného výtvarníka Matúša Maťátka. Môžete si prečítať texty Rudolfa Sikoru, Ladislava Snopka, Milana Černáka, Patrika Dubovského, Mariana Jaslovského a ďalších, rozhovory s kulturologičkou Bohunkou Koklesovou, textárom, publicistom a prekladateľom Jánom Štrasserom, recenzie, príbehy, či metodické listy pre pedagógov.

Autorka sleduje stratégie správania ľudí počas jednotlivých etáp prvej svetovej vojny, od štátnej propagandy cez vojnové nadšenie, neochotu narukovať a opustiť rodinu, po bezpečnostné a represívne opatrenia v zázemí, tiché či radikálne odmietanie lojality k vládnemu režimu. Nevyhýba sa ani opisu zážitkov vojakov na fronte, ktoré ich navždy poznamenali, zážitkom detí v zázemí, ktoré si museli zvyknúť na mimoriadne situácie. Súčasťou publikácie je aj opis ťažkých sociálnych situácií v dôsledku nedostatku základných potravín najmä neskorších obdobiach vojny.

Existencia dvoch po sebe idúcich období totalitných režimov: prvej Slovenskej republiky s kresťansko-nacionálnou ideológiou a Československej socialistickej republiky, s ideológiou marxizmu-leninizmu, spôsobila, že z pera historikov výchovy vychádzali v druhej polovici 20. storočia publikácie viac či menej poznačené ideologickým odkazom doby. To spôsobilo prerušenie kontinuity rozvíjajúcej sa pedagogiky, školstva, výchovy a vzdelávania a tiež historiografie na Slovensku, ktoré v medzivojnovom období zažívali veľký progres.

Verím, že naše výskumy a z nich vychádzajúce publikácie pomáhajú postupne dotvárať kontinuitu historicko-pedagogického bádania na Slovensku, ktoré malo v 40. a 50. rokoch 20. storočia dobrú kvalitu. O to sa zaslúžila najmä výrazná generácia slovenských historikov pedagogiky: Juraja Čečetka, Peter Vajcik, Vladislav Ružička, ktorých jazyková a metodologická príprava a vybavenosť bola ešte štandardná a nebola ideologicky poznačená. Reflexia druhej polovice 20. storočia spojená s obdobím socializmu je výzvou. 

Publikácia obsahuje 5 hlavných kapitol zachytávajúcich prípravy, priebeh a výsledky leteckého angažovania sa Sovietskeho zväzu na území Slovenska počas Slovenského národného povstania, či už ide o diplomaticko-vojenské pozadie tejto akcie, cez peripetie Karpatsko-duklianskej operácie až po presun paradesantnej brigády či samotného tzv. leteckého mosta na podporu povstalcov. Jedinečnosť publikácie, okrem kvalitných odborných textov popredných odborníkov na letectvo v rokoch II. svetovej vojny, dotvára najmä obrovské množstvo dobových, málo známych aj úplne neznámych autentických fotografií. V publikácii nájdete aj cca. 400 autentických leteckých vojnových fotografií.

Kniha obsahuje 19 štúdií, ktoré prinášajú výsledky najnovšieho vedeckého výskumu k rôznym aspektom života J. Vojtaššáka: rodinné zázemie, príchod do biskupskej služby, pastoračné aktivity, zástoj pri budovaní školstva a cirkevných inštitúcií, poľská problematika, vzťah k židovskému obyvateľstvu, vzťahy so Svätou stolicou a so slovenským exilom, postoj k totalitným ideológiám a režimom a ich postoj k nemu. Osobitný prínos majú príspevky dokumentujúce jeho perzekúciu v povojnovom Československu, predovšetkým politický proces a dlhoročné väznenie komunistickým režimom. Jednotlivé state vychádzajú z primárneho archívneho výskumu a prinášajú mnoho nových, doteraz neznámych poznatkov. Do rozsiahlej prílohy zostavovatelia zaradili viaceré kľúčové dokumenty a bohatý fotografický materiál. Zaujímavosťou je dôverná správa o posledných dňoch života J. Vojtaššáka v internácii v Senohraboch pri Prahe, ktorej autorom je autentický svedok, český kňaz František Ludvík.

Kniha ponúka prvé komplexné spracovanie problematiky povstaleckého rozhlasového vysielania počas II. svetovej vojny, ktorým boli prinášané povstaleckej spoločnosti cenné informácie z frontov, zo zahraničia i z civilného zázemia Slovenského národného povstania. Zároveň analyzuje náplň jednotlivých relácií, peripetie i úspechy povstaleckého rozhlasu, ako aj osudy jeho protagonistov. Priložené DVD je možné využiť pri výučbe či prezentácií udalostí II. svetovej vojny a odboja na Slovensku na príklade osudov tohto rozhlasu.

„Miro Kusý patril k tým vzácnym ľuďom, ktorí si nepotrebovali vylepšovať vlastnú minulosť. O svojej viere v komunistickú utópiu hovorí s rovnakou poctivosťou, ako keď priznáva svoje omyly po roku 1989,“ vraví o Miroslavovi Kusom Martin Šimečka, editor knihy Byť slušný nestačí. Rok po smrti Miroslava Kusého vychádza v knižnej edícii Denníka N kniha rozhovorov, ktoré s ním urobila novinárka Ľuba Lesná. V čase ich stretnutí mal Miroslav Kusý 86 rokov a Ľuba Lesná s ním prešla opäť celý jeho turbulentný život – detstvo vo vojnových časoch, vstup do komunistickej strany aj následné prehodnocovanie marxizmu, život v okupovanom Československu, podpis Charty 77 aj to, ako podpis ovplyvnil kariéru a rodinu, roky v disente a „spolužitie“ so Štátnou bezpečnosťou, Nežnú revolúciu aj pôsobenie na univerzite. „Zomrel, keď sa naše rozhovory chýlili ku koncu. Niečo ostalo nedopovedané a niečo by možno ešte povedal inak. Som však presvedčená, že to podstatné sa nám v našich rozhovoroch zachytiť podarilo, a to že život človeka je prikrátky na to, aby sa čo len na okamih podrobil lži a neprávosti.“ Ľuba Lesná.

Monografia prostredníctvom prehľadu aktuálnej literatúry, ako aj originálnych výskumov autorov a autorky prezentuje tri inovatívne výskumné prístupy v etnológii a sociálnej antropológii. Etnológovia testujú možnosti a limity postmoderných metodologických prístupov, ktoré sú na hranici vedy a umenia (autoetnografia, reflexívne písanie); prístupov, ktoré sú typické skôr pre pozitivisticky ladené vedné disciplíny (experiment) a ukazujú tiež, ako sa dá nehmotné kultúrne dedičstvo uchopiť prostredníctvom prístupov antropológie organizácií, ktorá sa pohybuje na hranici sociálnej psychológie, sociológie, ale má presah aj do politického priestoru.

Aj skúsený majster psychotrilerov by mal čo robiť, aby vymyslel podobný príbeh, aký ponúka táto kniha. Lenže všetky udalosti opísané autorom sa skutočne stali. Sedemnásťročný JÁN ŠPIRKO možno ani netušil, akému riziku vystavuje seba a svoju rodinu, keď robil spojku medzi partizánskymi skupinami. Jeho vlasť bola ohrozená, a tak ju išiel brániť. Zdalo sa mu to rovnako prirodzené ako vyrieknutie sľubu priateľovi v zajateckom tábore, ktorý sa jednému z nich stal neskôr osudným. Keď mladučkého partizána v obci Veľké Borové Nemci ranili, odvliekli ho na gestapo do Ružomberka. A tam sa začína cesta plná hrôzy, bolesti, sklamania, ale i veľkej viery a odhodlania. V ružomberskej väznici stála Jánovi Špirkovi smrť za chrbtom prvý raz. Život mu zachránil neznámy Cigán, ktorý jediným úderom zlikvidoval besniaceho gestapáka. Dobitý Ján však nemal za svoju záchranu ako poďakovať. Kým ležal v bezvedomí, Deža gestapáci s najväčšou pravdepodobnosťou umučili. Odvtedy osud raneného partizána tvorili úteky a zajatecké tábory...

Prvý z Martinčanov trúfalo prerazil hranice Slovenska všetkými zámorskými smermi. Vladimír Ladislav Hurban, slovenský spisovateľ a prekladateľ, syn Svetozára Hurbana Vajanského, bol jedným z prvých Slovákov – diplomatov v službách Česko-Slovenska. Autor monografie ho vidí ako politika s dušou klaviristu a básnika s dušou diplomata. V. L. Hurban pôsobil ako diplomat takmer na všetkých kontinentoch, v roku 1942 bol oficiálne uznaný za veľvyslanca londýnskej exilovej česko-slovenskej vlády v USA. Aké boli jeho vzťahy s Janom Masarykom a rodinou prezidenta T. G. Masaryka? A v čom bol iný než jeho známy otec?

Slovenská mafia je najkomplexnejším spracovaním dejín organizovaného zločinu na Slovensku od pádu komunizmu až po súčasnosť. Autor Ján Petrovič sa téme slovenskej mafie venuje od začiatku novinárskej kariéry. Pri príprave vyše 400-stranovej publikácie hovoril s mafiánmi, ktorí prežili vybavovanie si účtov v podsvetí, skončili za mrežami alebo sú dnes na slobode. Bol na miestach, kde dochádzalo k výbuchom a ďalším násilným trestným činom. Navštívil lokality, kde podsvetie pochovávalo biele kone a zbavovalo sa nepohodlných svedkov. Preštudoval desiatky súdnych spisov a svoje zistenia konzultoval s vyšetrovateľmi, právnikmi a prokurátormi.

Rozprávanie o osobných stretnutiach autora s dvoma výraznými postavami našej nedávnej histórie, ktoré zosobňujú dve protichodné podoby slovenského osudu. Špitzerov židovský osud poznal z rodiska, keďže vyrastal neďaleko pracovného tábora pre Židov v Novákoch. Po návrate Alexandra Macha z väzenia v roku 1968 s ním Špitzer viedol dialóg o jeho podiele na tragickom osude slovenských Židov počas Slovenského štátu. Navrhol Balážovi, vtedy poslucháčovi žurnalistiky, napísať diplomovú prácu o Machovej novinárskej tvorbe. Od ich prvého stretnutia v Univerzitnej knižnici v apríli 1969 až do ich prerušenia Štátnou bezpečnosťou v polovici sedemdesiatych rokov sa v knihe odvíja príbeh rozhovorov, v ktorých mal autor možnosť zoznámiť sa nielen s Machovou novinárskou tvorbou, jeho polemikami i priateľstvom s poprednými komunistickými intelektuálmi Novomeským a Clementisom, „z prvej ruky“ poznať a zaznamenať Machov pohľad na celú garnitúru slovenských i nemeckých politikov, osobitne na Tuku a Hitlera a byť svedkom jeho úvah, za akých okolností a za akú cenu vznikol a existoval Slovenský štát. Juraj Špitzer sa v čase vylúčenia z literatúry a zákazu publikovania vracal vo svojich textoch i rozhovoroch k svojej odbojárskej identite, k osudu židovskej partizánskej jednotky, ktorej bol prvým veliteľom a hľadal aj odpovede na otázku prečo nechcel byť Žid ani v povojnovej slovenskej spoločnosti.

Nič nedokáže o  režime Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vypovedať výrečnejšie než autentické pramene, ktoré po sebe sám zanechal. Komentovaná „čítanka“ je pomyselným strojom času, prenášajúci nás do doby, keď demokracia bola v Európe v ofsajde a pravidlá hry určovali fašistické mocnosti. Texty v antológii na jednom mieste demonštrujú celé spektrum ľudáckeho myšlienkového sveta: jeho najvnútornejšie svetonázorové pravdy, zakladateľské a budovateľské mýty Slovenského štátu, podoby kultu osobnosti, napodobňovanie propagandy národnosocialistického „veľkého brata“, ako aj bizarné formy povojnového legendarizovania štátu a jeho prezidenta Jozefa Tisa. Sprievodný výklad čitateľovi demonštruje, ako sa prostredníctvom politického jazyka menil duch pôvodne nacionalisticko-autoritatívneho režimu, ktorý sa pod vplyvom domácich a zahraničných faktorov premenil na režim národnosocialistického typu, až napokon zmutoval do hybridného režimu bez jasnej politickej identity. Je to výpoveď o mentalite politickej kultúry, ktorá po roku 1945 prežila svoju klinickú smrť a v slovenskej spoločnosti prežíva dodnes.

Kniha novinárov Róberta Kotiana a Ivana Štulajtera o tom, čo sa dialo na Slovensku od roku 1989 podnes. Rozhovory s najzaujímavejšími postavami slovenskej spoločnosti o kľúčových momentoch uplynulých tridsiatich rokov sú doplnené komentármi oboch autorov, prehľadom a fotografiami najdôležitejších udalostí. Na každý rok jeden rozhovor a jeden komentár o všetkom podstatnom, čo sme v danom období zažili. Kniha tak zachytáva autentické svedectvá, aktuálne komentáre sa na prežité udalosti dívajú s odstupom času a reflektujú ich význam a dosah na našu súčasnosť. 30 ROKOV PO ponúka komplexný pohľad na spoločnosť, jej vývoj a smerovanie od zmeny režimu a k reflexii súčasného stavu, v akom sa Slovensko nachádza. 

Monografia, predstavuje vstup do dôležitej, no na Slovensku nie dostatočne preskúmanej problematiky. Autori jednotlivých kapitol vo svojich textoch analyzujú rôzne aspekty komunikácie a vzťahov medzi generáciami v súčasných bratislavských rodinách, pričom svoje poznatky zasadzujú do komplexnejšieho rámca európskeho výskumu. Závery, ku ktorým dospeli, sú jednoznačné: generácie rodičov, detí a vnukov sa navzájom potrebujú. Chcú a musia kooperovať na úrovni spoločnosti, komunity alebo rodiny, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žijú v spoločnej domácnosti alebo bývajú oddelene. Každá generácia prináša do spoločného vzťahu vlastné skúsenosti, zručnosti, aj emócie. Fungujúca spoločnosť i rodina je výsledkom práve tejto spoločne zdieľanej rozmanitosti. Za najväčšiu výzvu pre budúce výskumy považujú autori zachytenie ambivalencie vzťahov a komunikácie medzi generáciami v súvislosti s konfliktami medzi nimi. Zistenia, ku ktorým dospeli, upozorňujú na zaujímavé trendy a súčasne otvárajú ďalšie otázky, ktoré bude potrebné preskúmať.