Literaturwissenschaft

Táto kniha rekonštruuje slovenskú literárnu kritiku v medzivojnovom období, predovšetkým v jeho druhej polovici. Je venovaná štyrom osobnostiam: Jánovi E. Borovi, Michalovi Chorváthovi, Jánovi Igorovi Hamaliarovi a Alexandrovi Matuškovi. Spájala ich myšlienka modernizácie kultúry kritickým myslením. Hamaliar chcel inovovať skokom. Chorváth cez archaické zdroje. Bor imitáciou a Matuška vizionárstvom. Publikácia je ukotvená v súradniciach dobovej sociálnej, svetonázorovej a politickej sféry od záveru dvadsiatych a v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia.

V máji 2019 uplynulo 30 rokov od úmrtia Dominika Tatarku, významnej osobnosti slovenského kultúrneho prostredia. Pri tejto príležitosti zorganizoval Ústav pamäti národa v spolupráci s Katedrou slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a Univerzitnou knižnicou v Bratislave dňa 14. mája 2019 interdisciplinárnu vedeckú konferenciu, ktorej výstupom je tento zborník. Zámerom príspevkov bolo poukázať na šírku Tatarkovej literárnej tvorby a jeho pôsobenie na spoločensko-politickom poli na pozadí rozmanitých historických míľnikov, v kontexte nepretržitej aktuálnosti jeho osobnosti ako jedinečného fenoménu. Zborník obsahuje celkovo sedem vedeckých štúdií, z toho štyri analyzujúce Tatarkovo literárne dielo a tri historické štúdie, popisujúce aktivity Dominika Tatarku na poli jeho spoločenského angažovania. Súčasťou knihy je aj prepis diskusie, ktorá bola súčasťou vedeckej konferencie, a obrázková príloha.

and Comparison in Literary Studies.

Kniha profesorky Márie Bátorovej sa zaoberá súčasnými tendenciami a možnosťami teórií skúmania so zameraním na špecifickú a pomerne nepreskúmanú oblasť alternatívnej, disidentskej tvorby 20. storočia. Autorka navrhuje interdisciplinárny výskum – od centrálnej hermeneutickej analýzy konkrétneho textu k autorskej kategórii a ku kontextom. takto postavená analýza je ukotvená v literárnej vede a smeruje k histórii, sociológii, filozofii a iným možným kontextom. Interpretáciu literárnych diel podľa uvedeného konceptu overujú analýzy konkrétneho textu skúmaného v dobovom kontexte a kontexty rekonštruované na základe archívneho materiálu. takto postavená koncepcia výskumu literárneho diela posúva slovenskú literárnu tvorbu do súradníc svetovej literatúry.

Tretí zväzok súborného diela Ľ. Nováka mapuje jeho vedeckú a popularizačnú činnosť v rokoch 1936 – 1967. Príspevky boli pôvodne publikované vo forme časopiseckých a zborníkových statí v rozličných jazykoch a na rozličných miestach. Tematický okruh prác Ľ. Nováka má široký záber od nárečovej problematiky a vývinu spisovného jazyka cez vnútorné dejiny slovenčiny a riešenie hláskoslovných zmien, od fonologickej interpretácie slovenčiny a jej ortoepických noriem, od konfrontačnolingvistických, areálovolingvistických a jazykovotypologických úvah po problematiku organizácie vedeckého života na Slovensku a pod. Úctyhodný je i žánrový okruh prác: od odborných článkov a zásadných štúdií, ktorými utváral novú metalingvistickú paradigmu v modernej slovenskej jazykovede po recenzie, referáty a glosy. S odstupom času opakovane zisťujeme jeho výnimočnú jazykovednú inteligenciu a publikačnú aktivitu. V tomto zväzku nájde čitateľ príspevky ako napr. Základná jednotka gramatického systému a jazyková typologia; L’harmonie vocalique et les alternances consonantiques dans les langues ouralo-altaïques, surtout finno-ougriennes; Notes synchroniques et diachroniques; Spisovná slovenčina a ústava Československej republiky; Spisovná slovenčina a školstvo v ČSR; Tézy k diskusii o reforme slovenského pravopisu; Reforma slovenského pravopisu v duchu Štúrovom; Návrat k štúrovskému pravopisu; Slovenské ô a ä v písme a vo výslovnosti; K diskusii o pravopisnej reforme; Slovenčina s hľadiska sociálneho; Organizačné problémy vedeckého života; Ľudovít Štúr ako jazykovedec. Vydanie súborného jazykovedného diela Ľ. Nováka, priekopníka modernej slovakistiky a slovenskej jazykovedy vôbec, bude mať bezpochyby veľký význam pre lingvistickú, ale aj širšiu verejnosť dnes i v budúcnosti.

Miliony mrtvých na frontách i v zázemí, rozpad tří mocných říší, na jejichž troskách vznikly nové, politicky však nepříliš stabilní státy s výrazným multietnickým charakterem, ztráta starých jistot a konec staletími budovaného řádu věcí – to jsou jen ty nejpodstatnější důsledky světového konfliktu, jehož rozměry si v roce 1914 jen stěží kdo dokázal představit. V roce stého výročí vypuknutí Velké války sestavili odborníci z Ústavu slavistiky Filozofické fakulty Masarykovy univerzity a Katedry slavistiky Filologické fakulty Bělehradské univerzity v Srbsku kolektivní monografii, která přináší nový pohled na ozvěny této události v kultuře, literatuře a kulturní historii nejen Čechů a Srbů, ale i šířeji slovanských národů.

Monografia Stanislavy Sivčovej zapĺňa „biele miesto“ v slovenskej literárnej vede teoretickou a praktickou analýzou prechodnej oblasti literatúry medzi umeleckou a populárnou prózou. Na pozadí slovenského, poľského a anglofónneho výskumu bádateľka diferencuje jednotlivé pojmy ako popkultúra, masová kultúra, gýč, brak, žánrová literatúra či tzv. literatúra stredu a vytvára teoretický podklad pre interpretácie diel, ktoré súčasná kritika reflektuje protirečivo, pretože sa nedajú jednoznačne zaradiť ani do umeleckej, ani populárnej literatúry. Sivčovej konkretizácie diel Denisy Fulmekovej, Michala Hvoreckého, Ondreja Štefánika, Richarda Pupalu, Ivany Gibovej a Tomáša Vargu vychádzajú z detailného poznania žánrových charakteristík, z hodnotenia základných prvkov, ako aj podstatných textových detailov.

Monografia Evy Urbanovej ťaží z osobného zaujatia poetkou Evou Lukou, ktorej podmanivá poézia sa stáva fenoménom posledných rokov. Urbanová komponuje monografiu ako sprievodcu po skutočnom a fikčnom svete Lukinej poézie a v chronologickom poradí sprevádza čitateľov od počiatkov k najnovším knihám poetky. Východiskovou bádateľskou metódou monografie je hermeneutická, semiotická a motivická interpretácia, pomocou ktorej odkrýva skryté významy a súvislosti. Poézia Evy Luky nie je pre Urbanovú vzdialeným predmetom, ale silným estetickým a vedeckým zážitkom a túto pozitívnu väzbu využíva ako hybný element, ktorým sa pred čitateľmi monografie odvíja Urbanovej čitateľský „príbeh“. Atraktivitu knihy zvyšuje séria originálnych autorských ilustrácií, ktoré pre potreby monografie vytvorila poetka Eva Luka.

Publikáciou Ján Pôstényi – kňaz, národovec, publicista nadväzuje mladý historik František Skovajsa na svoje predchádzajúce dielo, vydané v roku 2020 pod názvom Dejiny Spolku svätého Vojtecha v rokoch 1939 – 1945. Zástoj Spolku v cirkevnom, národnom a kultúrnom živote Slovákov.

Svoj výskum autor už dlhšie sústreďuje práve na túto oblasť – na Spolok sv. Vojtecha a významné katolícke osobnosti, ktoré s ním boli späté. Najnovšie prináša ucelenú publikáciu, približujúcu život, dielo a postoje pápežského preláta a dlhoročného správcu Spolku sv. Vojtecha, Jána Postényiho (1891 -1980). Ide o temer zabudnutú, no pritom významnú osobnosť duchovného, národného, kultúrneho a politického života na Slovensku v 20. storočí. Dôležitú rolu zohral aj pri zakladaní a rozvoji orolského hnutia na Slovensku, bol výraznou osobnosťou regionálnych dejín Trnavy či matičného hnutia. Autor predstavuje jeho životopis, redakčnú a publicistickú činnosť, ukážky z tvorby a výber z bibliografie.

Projekt TOP 5 sa zameriava na výskum súčasného slovenského umenia s cieľom priniesť informácie o nových podnetných dielach slovenskej poézie a prózy vydaných vo vybranom kalendárnom roku, tentoraz s vročením 2018. Deviate pokračovanie antológie už píše svoju vlastnú tradíciu a od roku 2012, keď vyšlo prvé vydanie, postupne zmapovalo literárnu tvorbu v rokoch 2010 – 2018. Za rok 2018 boli vybraté a analyzované knihy: Dana Podracká Paternoster, Erik Jakub Groch nil, úvod, Lenka Šafranová Post partum, Juraj Briškár Z pohľadu dvoch pohárov mlieka, Mariana Mlynarčíková & Nóra Ružičková ‹abc›, Pavel Vilikovský RAJc je preč, Balla Je mŕtvy, Ivan Medeši Jedenie, Michal Havran Otec bol v strane a Ivana Dobrakovová Matky a kamionisti. Súčasťou projektu sú aj ilustračné fotografie z ocenených diel výtvarnej scény, ktorú v aktuálnom vydaní zastupuje Emília Rigová, víťazka Ceny Oskára Čepana 2018.

Kniha prezentuje výsledky výskumu príležitostných pamiatok staršej slovenskej literatúry, ktoré tematizujú manželstvo a úlohu manželky v ňom. Sústreďuje sa na spôsob literárneho stvárnenia manželského života a role manželky, ako aj na povahu súvisiacich básnických obrazov. Identifikuje ideové posolstvo vybraných pamiatok, ich literárne a myšlienkové východiská, relevantné poetologické charakteristiky a tiež prostriedky, ktoré sa podieľajú na umeleckej pôsobivosti týchto textov. Sondy do príležitostnej produkcie 16. – 18. storočia naznačujú stabilné znaky a premeny literárneho obrazu manželstva a ideálu manželky, ktoré sa situujú i do širších ideovo-spoločenských súvislostí. Okrem literárnohistorického poznania sa tak otvárajú dvere ďalšiemu interdiciplinárnemu uvažovaniu o manželských vzťahoch a postavení manželky v minulosti. Kniha zároveň ukazuje, že príležitostná tvorba predstavovala plnohodnotnú súčasť dobovej literárnej produkcie po stránke jej literárnoestetických kvalít a tiež myšlienkového bohatstva, ktoré je v nej obsiahnuté.

Monografia predstavuje doteraz najucelenejší pohľad na dielo a život, významného slovenského básnika, prekladateľa, esejistu, žurnalistu, univerzitného profesora a jednej z najvýznamnejších osobnosti slovenského exilu. Karol Strmeň (1921 – 1994) vytvoril pozoruhodne dielo, ktoré bolo na Slovensku do pádu komunizmu prakticky neznáme. Karol Strmeň vyštudoval filozofiu a slovenský jazyk na univerzite v Bratislave. Na začiatku štyridsiatych rokov 20. storočia naplno prispel k rozmachu slovenskej kultúry. Knižne mu v tom čase vyšli preklady Danteho, R. M. Rilkeho, E. A. Poea a M. Eminesca. V roku 1943 uverejnil svoj básnický debut Výžinok života a v novembri 1944 knižne publikoval báseň Testament, ktorou sa rozlúčil so Slovenskom. V roku 1947 sa usadil v Spojených štátoch amerických, kde sa vypracoval na medzinárodne uznávanú osobnosť ako univerzitný profesor francúzskej literatúry. V exile pokračoval v literárnych aktivitách najmä ako prekladateľ: zostavil jedinečnú antológiu svetovej lyriky Návštevy, knižne vydal o. i. preklady Danteho Pekla, výber z Petrarcovej poézie Vavrín, ale aj vyber z lyriky staročínskeho básnika Tu Fua Stokvetá rieka. Vrcholom jeho básnickej tvorby je zbierka Znamenie Ryby. Kniha sa končí bibliografiou knižných vydaní jeho pôvodného a prekladového diela, súpisom vybraných rukopisných fragmentov z jeho archívnej pozostalosti i výberovou bibliografiou o autorovi.

v konce 20 - nacale 21 VV= Špecifiká identity a tvorby emigrantských spisovatelov zo ZSSR a Ruska na prelome 20. a 21. storočia.

Ruská emigrácia a tri vlny ruskej emigrácie sú pojmy tradične viazané na sovietské obdobie dejín (napokon nielen) ruskej kultúry. S rozpadom Sovietskeho zvazu sa však migračné toky z Ruska a iných postsovietskych republik neoslabily a tvoria samostatný jev známy aj ako štvrtá, ba dokonca piata vlna emigrácie. Spolu so zmenou charakteru emigrácie sa zmenily aj tvorivé stratégie umeleckej zložky novej generácie emigrantov-vicerí z nich sa etablovali na literárnej scéne svojích nových domovov ako americkí, francúzski, nemeckí, rakúski atd´. spisovatelia ruského povodu.

Rok 1989 přinesl zásadní politickou změnu, která se vzápětí na mnoha úrovních vepsala do života československé společnosti. Co ale tento mezník znamenal v literatuře? Právě na to se pokouší odpovědět tato kniha, a to hned z dvojí, české a slovenské perspektivy. Slovenští přispěvatelé se věnují transformacím spisovatelských organizací, postavení spisovatele po roce 1989 a spisovatelským rehabilitacím, proměnám poetik jednotlivých autorů a románům těsně porevolučním. České příspěvky se zaměřují na postupné pronikání zakázaných autorů do oficiálního prostoru a recepci jejich díla, nové vydavatelské strategie či proměny populární literatury. Část příspěvků mapuje rovněž proměny divadla a dramatu.

Monografia Dagmar Inštitorisovej Iný dramatik Rudolf Sloboda sa v štyroch hlavných kapitolách zaoberá aj zamlčanou či neznámejšou dramatickou tvorbou Rudolfa Slobodu (1938 1995) na Slovensku a v Českej republike, a to pre divadlo, film, televíziu a rozhlas, vrátane diel, ktoré vznikli i po jeho úmrtí ako rôzne typy adaptácií prozaických diel. 

Príležitostné žánre zostávali v slovenskej literárnej historiografii doposiaľ na pokraji záujmu a takmer bez reflexie, a to i napriek tomu, že v súvekej kultúre plnili významnú funkciu v kultúrnej komunikácii, ktorá súvisela s aktuálnou dobovou politickou a spoločenskou situáciou. A tiež napriek ich výpovednej hodnote smerom k tzv. malým dejinám, teda k udalostiam v životoch rodov, rodín, osobností, alebo vo vzťahu k lokalitám, regiónom, či v súvislosti s inštitúciami. Potenciál príležitostných textov je široký, s presahom do viacerých vedných odborov. V širšom význame slova sa totiž „príležitostnosť” prenáša do udalostí a sviatkov, rituálov, ktorými si komunita pripomína a utvrdzuje to, čo patrí do spoločného priestoru hodnôt a prežívania. Do príležitostných textov sa prenášali kultúrne kódy a modely, ktoré boli podstatné pre napĺňanie predstáv zmysluplného života komunity, pre jej koherentné fungovanie.