Literaturwissenschaft

Kniha je prvou individuálnou monografiou o kognitívnej literárnej vede na Slovensku. Predstavuje všeobecný teoreticko-historický prehľad kognitívnej literárnej vedy i autorkin vlastný experimentálny a analyticko-interpretačný výskum. Oddiel I. dokumentuje historický vývin aj aktuálnu situáciu kognitívnej literárnej vedy, jej členenie, epistemológiu, program, predmet a perspektívy. Oddiel II. prináša originálnu koncepciu výskumu porozumenia metafore, ktorá spočíva v delení recipientov literárnej metafory na viac racionálnych a viac skúsenostných. Výsledky týchto dvoch skupín vykazujú pozoruhodné rozdiely pri vnímaní a riešení metafor. Oddiel III. sa zaoberá recepciou literatúry na Slovensku i v zahraničí a upozorňuje na dôležitú úlohu cítenia v procesoch literárnej komunikácie. Oddiel IV. zahŕňa kognitívne orientované analytické štúdie. Oboznamuje s kognitívnymi prototypmi v literatúre vzhľadom na jej realistické črty; ponúka prehľad prototypových príbehov; vysvetľuje, prečo je cítenie nezanedbateľnou, hoci obchádzanou súčasťou čítania a interpretácie a napokon záverečná jedenásta kapitola uvádza príklad, ako sa pri literárnej interpretácii dajú použiť poznatky kognitívnej histórie literatúry a evolučnej teórie literatúry.

Almanach Napred nesie podtitul Národný zábavník mládeže slovenskej. Pavol Országh a Koloman Banšell v ňom prezentovali nielen svoje práce, ale aj texty ďalších autorov, ako boli napríklad Samuel Medvecký, Ján Fábry či Jozef Škultéty. Zborník vo svojej dobe narazil na tvrdú kritiku od Jozefa Miloslava Hurbana či Andreja Truchlého-Sytnianskeho. Ako však pripomenula Hučková, ide o kľúčovú udalosť, keďže almanach býva označovaný za prvý nástup realizmu v slovenskej literatúre. Nové vydanie almanachu Napred doplnila aktuálnymi textami Dana Hučková z Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Ide o originálny, zoskenovaný text.

Autor publikácie René Bílik nám predstavuje široké spektrum znalostí o slovenskej literatúre v diskurze so súčasnosťou. Dozvieme sa nielen o svete totality, vyprázdňovania jazyka či rizikách slobody. Nastavuje nám zrkadlo zo slov o sebe samých. Autor zdôrazňuje, že to, čo je iné, nám príliš nevonia. Lenže, paradoxne, všetko, čo sa v textoch slovenských spisovateľov – ironikov ukazuje ako iné (než to idylicky čisté a harmonické), nie je cudzie. Je to výsostne a predovšetkým – naše! Nič na tom nezmení ani situácia, keď toto „iné naše“, ktoré nám do mýticky založeného a tradovaného obrazu „čistého a pohostinného ľudu“ až tak nezapadá, zamlčíme, odsunieme na okraj alebo mu priamo zakážeme hovoriť. Bude tu stále s nami.

Vedecká monografia Kataríny Hrabčákovej skúma problematiku básnickej identity vo vzťahu k výrazovým a významovým rovinám poézie. Bádateľka svoj pohľad sústreďuje na súčasnú slovenskú poéziu a v jej rámci osobitne na tvorbu písanú poetkami. V jednotlivých kapitolách sa otvára problém generačnej spríbuznenosti a rozrôznenosti autorov a autoriek strednej až najmladšej generácie, ktorej je Hrabčáková sama autorskou aj vedeckou súčasťou. Semiopoetický kľúč k uchopovaniu umeleckých textov a literárnovedných kontextov umožňuje monografii rozvíjať otázku hľadania primeranosti jazykových prostriedkov. Rovnako sa usiluje postihnúť základné rozmery osobnej ľudskej výpovede, ktorá je stále ústrednou súčasťou prejavu slovenskej poézie a vytvára krehký sebaobraz pokrytý slovom identita.

Kto bol Franz Kafka, spisovateľ, ktorý ovplyvnil literatúru 20. storočia? Prečo boli Tatranské Matliare pre neho také dôležité? Prečo musel zomrieť taký mladý? To všetko sa dozviete v knihe autorov, doplnenej medzníkmi života Franza Kafku a mnohými neznámymi fotografiami, ktoré nemajú iba literárne historický pohľad. Táto kniha je rozšíreným vydaním knihy Miroslav Mydlík - Katarína Derzsiová: Tuberkulóza pľúc Franza Kafku; Vplyv choroby na jeho literárnu tvorbu z roku 2017. Jej prvým autorom bol profesor vnútorného lekárstva, ktorý sa pokúsil spojiť medicínu so svetovou literatúrou, ktorej sa intenzívne venoval od študentských čias po celý svoj život. Mal veľký záujem o literárne diela Franza Kafku, o vtedajšie možnosti liečby tuberkulózy pľúc v jednotlivých sanatóriách, cez ktoré nás táto kniha sprevádza. So spoluautorkou osobne navštívil mnohé miesta, kde Franz Kafka býval, o čom svedčí autentická fotodokumentácia. Z literárneho hľadiska sa zameral na vplyv choroby na Kafkovu literárnu tvorbu, ktorý sa postupujúcou chorobou prehlboval.

Mladá generácia, ktorá v tridsiatych rokoch vstúpila do politiky, prirodzene upresňovala svoj status aj v kultúrnospoločenskej sfére. Nastúpila v atmosfére zmeny – ako očakávaný subjekt kultúrnych, spoločenských a politických pohybov. Formovalo ju demokratické československé školstvo a – aspoň formálne – bola odborne pripravená na prevzatie úloh, ktoré diktovala súčasnosť. Disponovala kultúrnym kapitálom, ktorý jej dovoľoval rozvíjať všetky oblasti modernej slovenskej spoločnosti, avšak svoju pozíciu musela často negociovať a upresňovať. Jedným z jej príslušníkov bol mladý Alexander Matuška. Je známe, že zámerne ironizoval, rád hyperbolizoval. Vystupoval z pozície rétora, miestami aj moralizátora, vedome sa prihlásil k figúre „výtržníka“, ktorý „špiní“ do vlastného hniezda. Išlo o gesto, štylizáciu, uplatnenie autorských individuálnych ambícií v podmienkach, ktoré ponúkala doba.

Monografia Miroslavy Gavurovej prináša geolingvistický pohľad na dialekt ako na materinský jazyk i ako na jedinečný prejav identity. Okrem teoretických východísk, ktoré sledujú nové globálne trendy v skúmaní dialektov, sa v monografii obracia pozornosť na výrazové možnosti dialektu v rozličných jazykových formách: v ľudových nárečových rozprávkach, v náboženských i ľúbostných piesňach v nárečí či v sústave neúradných antroponým vidieckej komunity. Bádateľka tieto prejavy vníma ako jedinečný odraz jazykovej a kultúrnej identity a ich udržanie považuje za prostriedok vytvárania kultúrnej odolnosti komunity. Využíva skúsenosti rodenej hovoriacej v šarišskom nárečí, ktoré sa stalo základným materiálovým východiskom monografie.

Untertitel: Neznáme rozprávanie o rodine kráľov a kniežat východo-strednej Európy v 13. storočí.

Rukopis diela, nazývané aj Kronika Romanovičovcov, je jedným z najdôležitejších pamätníkov stredovekej ruskej historiografie. Obsahuje unikátne informácie, ktoré sa nedotýkajú iba Haličsko-volynskej Rusi v 13. storočí, ale aj okolitých krajín, vrátane Uhorska. Podáva dôležité informácie o Bratislave, Spiši, Zvolene, o rytieroch, ktorí pochádzali z území dnešného Slovenska. Preklad kroniky v slovenskom jazyku je obohatený o rozsiahly poznámkový aparát doplňujúci a objasňujúci historické reálie.

Projekt TOP 5 sa zameriava na výskum súčasného slovenského umenia s cieľom priniesť informácie o nových podnetných dielach slovenskej poézie a prózy vydaných vo vybranom kalendárnom roku, tentoraz s vročením 2017. Ôsme pokračovanie antológie už píše svoju vlastnú tradíciu a od roku 2012, keď vyšlo prvé vydanie, postupne zmapovalo literárnu tvorbu v rokoch 2010 – 2017.

Publikácia autora JUDr. Petra Kerecmana, PhD. predstavuje čitateľskej verejnosti právne motívy v diele prozaika Mila Urbana, ale aj súdne konania súvisiace s jeho osobou. Aj napriek tomu, že Milo Urban sám právnikom nebol, téma spravodlivosti a pravdy prestupuje celým jeho dielom. Autor sa nevyhýba ani pôsobeniu Mila Urbana v rokoch 1939-1945 a jeho odsúdeniu v roku 1947. Taktiež reflektuje jeho tvorbu v povojnovom období. Z pohľadu koncipovania knihy i jej celkového vyznenia je významný jej záver obsahujúci rozbor Urbanových spodobnení sveta práva, zároveň i náhľad na zákutia jeho životných peripetií. Publikácia obsahuje bohatú obrazovú prílohu pozostávajúcu z Urbanových fotografií, ale aj z rôzneho spisového materiálu.

Táto monografia je prvým krokom k ďalšiemu výskumu komplexnej a perspektívne interdisciplinárnej povahy. Jej autori odkrývajú hodnoty príležitostnej poézie ako skutočne dôležitého prostriedku literárnej komunikácie. Analytické sondy do tvorby troch významných postáv slovenského literárneho života, Juraja Palkoviča (1769 - 1850), Bohuslava Tablica (1769 - 1832) a Pavla Jozefa Šafárika (1795 - 1861), svedčia o tom, že na prelome 18. a 19. storočia bola príležitostná poézia pevnou súčasťou básnickej produkcie literárne činných osobností a zároveň poskytovala autorom dostatok príležitostí na realizovanie vlastných básnických ambícií i špecifických literárnych zámerov či estetických cieľov. Výber týchto básnikov pritom nie je náhodný, všetci traja sú totiž autormi prvých básnických zbierok svetského charakteru v dejinách slovenskej literatúry.

V tejto knihe sa zišlo viac ako štyridsať autoriek a autorov, ale mohlo ich byť aj štyristo, čo s vydavateľstvom tak či onak spolupracovali. Je to poklona vydavateľstvo Kalligram a jeho zakladateľovi Lászlóvi Szigetimu.

Zborník, aký sa dnes nevidí, nielen vizuálne, ale aj obsahovo, je zložený z piatich častí: z Personálnej bibliografie M. Bátorovej (52 strán), medzinárodného súboru vedeckých štúdií pod názvom Sila a odvaha skúmať (32 autorov), z umeleckých príspevkov našich aj zahraničných autorov v časti Uvidieť srdcom, z laudácií a spomienkových príhovorov v časti Blízkosť v našom živote a v poslednej časti z dvoch interiew s autorkou, ktorej je zborník dedikovaný v časti Čo sa nechveje, nie je pevné.Vedecké štúdie sú poukazom na súčasné svetové trendy komparatistiky, ktorých je prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc. súčasťou, umelecké texty poukazujú na jej osobnosť ako spisovateľky, interview zasa na jej filozofické a životné názory, postoje a princípy. Personálna bibliografia zahŕňa všetky jej publikované diela a produkciu. Tento zborník takto tvorí mnohorakú bázu nielen jedného života autorky, ale a do veľkej miery popisuje literárnu vedu a umenie na Slovensku a v Európe.

Matúš Mikšík v monografii venovanej predstaviteľovi skupiny Osamelých bežcov analyzuje jeho zbierky, interpretuje básne a objasňuje princípy jeho poézie. Ivan Laučík (1944 - 2004), básnik zo skupiny Osa­melých bežcov, bol životom a tvorbou nerozlučne spätý s Liptovom. Stredom Laučíkovej poézie je čistota, prepojenie hlasu prírody s hlasom človeka. Básnikove jaskyniarske zostupy či polárne výpravy a horolezecké trasovania sú podobenstvami sebahľadania, ktoré nám umožňujú prejsť za hranicu po­čuteľnosti vnútorného hlasu. Otvárajú metafyzický prechod do duchovných sfér, kde „naše náhlivé cesty obnovujú stopy tých, čo žili v čistej, znejúcej sklovine rána“. Laučíkova pozvánka do prekríženia človeka a krajiny poskytuje priestor na meditáciu o vlastnej identite, nabáda k hľadaniu zmyslu vlast­ného života a neprestáva byť naliehavá. Monografiu tvoria analýzy zbierok, interpretácie básní a opis štyroch princípov autorovej poézie, tieto tri väčšie celky sú navzájom prepojené množstvom odkazov a vytvárajú interpretačnú sieť, nie nepodobnú osamelobežeckej téze o básni sieti.

Bratislavské divadlo SkRAT začalo svoju činnosť čoskoro po rozpade divadla Stoka. Divadlo je veľmi úspešné, o čom svedčí aj jeho účasť na rôznych divadelných festivaloch a zájazdoch po európskych krajinách, najmä v Čechách a Nemecku. Napriek tomu treba uviesť, že sa o ňom dosiaľ napísalo pomerne málo. V knihe sa odrážajú dva hlavné aspekty. Na jednej strane v nej ide o divadlo SkRAT ako inštitucionalizovaný kultúrny a spoločenský jav, na druhej strane si všímame konkrétnu tvorbu, a to cez interpretačné sondy vybrané na interpretáciu. V interpretáciách ide o výklady či priblíženie hier ako umeleckých diel. Za materiálové východisko analýzy nám slúžia scenáre hier a ich konkrétne realizácie (iba osobne videné predstavenia). Divadlo SkRAT je jednak alternatívne divadlo, jednak, so zreteľom na vývoj, pracuje na princípe „dekompozičného divadla“.