Literaturwissenschaft

Táto monografia je prvým krokom k ďalšiemu výskumu komplexnej a perspektívne interdisciplinárnej povahy. Jej autori odkrývajú hodnoty príležitostnej poézie ako skutočne dôležitého prostriedku literárnej komunikácie. Analytické sondy do tvorby troch významných postáv slovenského literárneho života, Juraja Palkoviča (1769 - 1850), Bohuslava Tablica (1769 - 1832) a Pavla Jozefa Šafárika (1795 - 1861), svedčia o tom, že na prelome 18. a 19. storočia bola príležitostná poézia pevnou súčasťou básnickej produkcie literárne činných osobností a zároveň poskytovala autorom dostatok príležitostí na realizovanie vlastných básnických ambícií i špecifických literárnych zámerov či estetických cieľov. Výber týchto básnikov pritom nie je náhodný, všetci traja sú totiž autormi prvých básnických zbierok svetského charakteru v dejinách slovenskej literatúry.

20. storočia.

Daniel Domorák ponúka čitateľsky zaujímavú monografiu, ktorej dominantami sú dva základné pojmy: pojem existencie a pojem rekonfigurácie. Práca s tým prvým ho vedie k poetike existencie, ktorá je založená na predstave existencie ako samého ľudského životného diania a symbolické imaginovanie tohto pohybu je potom výrazom tohto diania v ricoeurovskej verzii ,bytia ako'. Práca s pojmom rekonfigurácie je výrazom Domorákovej literárnohistorickej ambície nanovo konfigurovať (zoskupiť, usporiadať) obraz slovenskej literatúry sledovaného obdobia. Touto rekonfiguračnou intenciou, ktorá je celkom zreteľne inšpirovaná literárnohistorickým gestom O. Čepana, sa autor zaraďuje k tomu najinšpiratívnejšiemu, čo v ostatných rokoch v oblasti výskumu poetiky slovenskej literatúry u nás vzniklo.'                          prof. PaedDr. René Bílik, CSc.

Zborník, aký sa dnes nevidí, nielen vizuálne, ale aj obsahovo, je zložený z piatich častí: z Personálnej bibliografie M. Bátorovej (52 strán), medzinárodného súboru vedeckých štúdií pod názvom Sila a odvaha skúmať (32 autorov), z umeleckých príspevkov našich aj zahraničných autorov v časti Uvidieť srdcom, z laudácií a spomienkových príhovorov v časti Blízkosť v našom živote a v poslednej časti z dvoch interiew s autorkou, ktorej je zborník dedikovaný v časti Čo sa nechveje, nie je pevné.Vedecké štúdie sú poukazom na súčasné svetové trendy komparatistiky, ktorých je prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc. súčasťou, umelecké texty poukazujú na jej osobnosť ako spisovateľky, interview zasa na jej filozofické a životné názory, postoje a princípy. Personálna bibliografia zahŕňa všetky jej publikované diela a produkciu. Tento zborník takto tvorí mnohorakú bázu nielen jedného života autorky, ale a do veľkej miery popisuje literárnu vedu a umenie na Slovensku a v Európe.

Bratislavské divadlo SkRAT začalo svoju činnosť čoskoro po rozpade divadla Stoka. Divadlo je veľmi úspešné, o čom svedčí aj jeho účasť na rôznych divadelných festivaloch a zájazdoch po európskych krajinách, najmä v Čechách a Nemecku. Napriek tomu treba uviesť, že sa o ňom dosiaľ napísalo pomerne málo. V knihe sa odrážajú dva hlavné aspekty. Na jednej strane v nej ide o divadlo SkRAT ako inštitucionalizovaný kultúrny a spoločenský jav, na druhej strane si všímame konkrétnu tvorbu, a to cez interpretačné sondy vybrané na interpretáciu. V interpretáciách ide o výklady či priblíženie hier ako umeleckých diel. Za materiálové východisko analýzy nám slúžia scenáre hier a ich konkrétne realizácie (iba osobne videné predstavenia). Divadlo SkRAT je jednak alternatívne divadlo, jednak, so zreteľom na vývoj, pracuje na princípe „dekompozičného divadla“. 

Druhá kniha výberu z pozostalosti Š. Murína rozširuje paletu jeho náhľadov na dimenzie človeka o aspekty kulturologické, literárne a prírodovedné. Najmä v prvých dvoch častiach autor vyslovuje uvážlivé, v súčasnej publicistickej klíme priam odvážne tvrdenie, pričom, žiaľ, najmä pri kritických konštatovaniach vyslovené myšlienky potvrdzuje tvrdosť súčasného života, v poslednom roku neobyčajne sa dramatizujúceho, narúšajúceho mnohé ilúzie posledného "skorodvadsaťročia". Znovu sa potvrdilo, že talent spojený s obrovskou ľudskou skúsenosťou zvyčajne dospieva k výstižným postrehom i záverom, aj keď vo svojom snažení neraz býva ojedinelý. Štúdie sú zoradené do troch častí: Kultúra ako identita, Literatúra ako fenomén a Čo je človek (alebo sondy do mikro- a makrosveta).

Monografia sa zaoberá písaním o literatúre, teda „písaním o písanom“, ako nazval V. Barborík širokú škálu kritickej tvorby v inšpiratívnej publikácii Hľadanie minulého času (2009), pričom v našej nejde len o sledovanie kritického, ale komplexnejšieho literárnovedného programu osobností zakladajúcich, ale aj rozvíjajúcich svoju vedeckú disciplínu v rámci vymedzeného chronotopu. V záujme dosiahnutia čo najvernejšieho obrazu literárnej vedy monografia syntetizuje, systematizuje, ale aj analyzuje, interpretuje a analogizuje pomerne bohatú, no najmä diferencovanú reprezentatívnu vzorku publikácií, publicistických a kritických textov.

 Edícia štyroch zväzkov Poezyí Bohuslava Tablica je z aspektu slovenskej textológie i literárnej histórie jedinečným edičným počinom, ktorým splácame dlh voči jednému zo zakladateľov modernej slovenskej poézie a zároveň zapĺňame biele miesto na mape sprístupňovania textov autorov slovenskej literatúry tvoriacich na prelome 18. a 19. storočia. Po publikovaní niekoľkých básnických textov v rôznych antológiách ide o prvú komplexnú printovú podobu Tablicových zbierok od ich prvého vydania z rokov 1806–1812. Pri príležitosti 250. výročia básnikovho narodenia Lenka Rišková pripomína, že cieľom edície je v prvom rade tlačené sprístupnenie Tablicovej básnickej produkcie. Odkrýva genézu rozličných povrchných a opakujúcich sa negatívnych súdov, ktoré sa desaťročiami zakonzervovali v slovenskej literárnej histórii ako interpretačné klišé.

Práca Medzi invariantom a idiolektom po historicko-metodologickom úvode o opakovateľnosti a udalosti v jazyku a literatúre prináša v rade štúdií interpretácie jednotlivých literárnych textov predovšetkým vo vzťahu k textovým invariantom – t. j. na ich žánrovom pozadí a vo vzťahu k literárnym smerom. Z tejto perspektívy sa ukázalo ako strategicky vhodné analyzovať aj žánre tzv. populárnej literatúry. Bude teda reč o textoch populárnej literatúry a o tom, ako ich žánrové kódy využíva a transformuje tzv. vysoká literatúra. V týchto dvoch sférach literatúry pôjde aj o menšiu či väčšiu mieru idiomatickosti. Do hľadáčika interpretácie sa tu dostávajú napríklad prózy J. M. Hurbana, Pavla Vilikovského, Pavla Rankova,Witolda Gombrowicza, Stanisława Lema, Karla Maya, A. C. Doyla, Richarda Marsha, Stefana Grabińského, Stanisława Przybyszewského, Antoniho Langeho, Władysława Reymonta, a ďalších.

Publikácia Éra samizdatu predstavuje druhý diel edície Antológia slovenského samizdatu, ktorej cieľom je komplexne zmapovať a analyzovať slovenský samizdat vychádzajúci v období vlády komunistického režimu. 

Autor vo svojej publikácii analyzuje kresťanské samizdaty, ktoré vychádzali v prostredí Spoločenstva Fatima. Konkrétne išlo o samizdaty Jubilejný rok, Náboženstvo a súčasnosť, Príloha mladých, Katolícky mesačník a ZRNO, pričom z každého samizdatu je v antológii v rámci prílohy publikované prvé číslo. Jadrom publikácie je syntetizujúci text, ktorý analyzuje obsahovú a tematickú stránku kresťanských samizdatov a bilancuje ich vydávanie, vrátane siete distribútorov či kvantifikačných údajov ako sú náklad samizdatov, počet vytlačených strán či prostriedky nevyhnutné na ich vydanie. Autor tiež analyzuje postoj komunistického režimu a osobitne aktivity Štátnej bezpečnosti proti vydávaniu samizdatovej literatúry. Súčasťou knihy je aj fotografická príloha, ktorá popri predstavení osobností podieľajúcich sa na vydávaní samizdatu obsahuje aj fotografie tlačiarenských strojov a miest, na ktorých sa ukrývali pred Štátnou bezpečnosťou.

Monografia sa sústreďuje na interpretáciu textových posunov variantov 224 knižne publikovaných básní, ktoré majú svoj protovariant v rukopisných básňach z raného tvorivého štádia Vojtecha Mihálika z rokov 1942 až 1950. Básne vznikali v čase, keď sa Mihálik otvorene prihlasoval ku katolíckej moderne, a zároveň to bol čas, do ktorého po februári 1948 určujúco vstúpil vonkajší politický tlak, nútiaci človeka zaujať stanovisko k presadzujúcemu sa režimu. Veľká časť básní z tohto obdobia - neraz radikálne prepracovaných - bola prvý krát publikovaná až po tom, čo sa ich autor začal hlásiť k budovaniu komunistickej spoločnosti. Básne z tejto ranej etapy postupne zaradil do siedmych zbierok a do vybraných spisov.

Výber z literárnokritických textov publikovaných časopisecky a na webe v roku 2019. Zostavili ju literárni vedci Vladimír Barborík a Viliam Nádaskay. Vypovedá o aktuálnej literatúre a jej reflexii, je teda aj príspevkom do diskusie o tom, či vlastne niečo také ako kritika a kritická literárna scéna ešte u nás vôbec existuje. Zároveň slúži ako praktický výberový sprievodca najnovšou súčasnou poéziou a prózou. Publikácia obsahuje aj štúdie o básnických (Viliam Nádaskay) a prozaických (Vladimír Barborík) knihách uplynulého roka.

Pozoruhodná monografia sa zaoberá tematickými a osnovnými algoritmami uplatňovanými v rozprávkových fikčných svetoch, tak v rovine interpretačnej a typologickej. Táto publikácia je zaujímavým čítaním pre odborníkov z viacerých vedných odborov (folkloristov, literárnych vedcov a komparatistov, sociológov a kultúrnych antropológov a i.).

Viac ako tridsať vzácnych osobností, dnes známych z televíznej obrazovky, printových médií, literatúry či verejného života, žurnalistov, vedcov, pedagógov, umelcov a kultúrnych pracovníkov spomína na pôsobenie pedagóga a vedca, zakladateľa výskumu slovenskej žurnalistiky Fraňa Ruttkaya. Fraňo Ruttkay stál pri vysokoškolskom vzdelávaní troch generácií študentov novinárstva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a neskôr masmediálnej komunikácie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Mozaika faktov, rôznorodých pohľadov, dávnych príbehov, letmých momentiek či polozabudnutých situácií vytvorila v tejto knihe originálny a azda i objektívny pohľad na nestora slovenskej žurnalistiky, ktorý svoj život zasvätil histórii a vzdelávaniu. 

Text vôbec nie je úzko spätý s podmienkami svojho vzniku i recepcie, je však bytostne zviazaný so svojím princípom - so svojou ideálnou možnosťou, ktorá je jeho simulakrom (ideálny text ako abstrakcia majúca svoj pendant v bohatej sieti interpretačných stratégií, ako to už načrtol Eco). Neexistuje žiaden model, ktorý by bol voči textu transcendentný - všetko sa deje v rámci textu, z jeho vlastných zdrojov, vnútorných premien a posunov. Odmietanie fixného významu konkrétneho textu (i textu všeobecne) súvisí práve s odmietnutím transcendencie, ktorá by bola miestom, kde sa význam tvorí a uchováva - nemenný v čase a priestore.