Belletristik

Osud jednej slovenskej rodiny z okolia Banskej Štiavnice naprieč celým dvadsiatym storočím. Mozaikový príbeh, v ktorom sa stretli autorovi starí rodičia. On, žandár narodený vo Vyhniach, ju chytil pri nelegálnom prechádzaní nových Československých hraníc. Ona, z učiteľskej rodiny, jej otec maďarský básnik. Mali sa radi, rozišli sa, potom sa im darilo, nadobudli penzión Ružová vila, dostali sa do biedy, mali sedem detí, on zachránil mnoho ľudí cez vojnu a stal sa posledným demokratickým primátorom Banskej Štiavnice pred nástupom komunizmu. Kniha osudov, príbehov a postáv bojujúcich o svoje miesto na slnku.

Jana Bodnárová patrí už tri desaťročia k najosobitejším hlasom slovenskej literatúry. Publikovala 40 kníh pre dospelých a deti, Patchwork v bielej je štvrtou prózou, ktorá vychádza v Knižnej edícii ASPEKT. Aj tu je jej hlas jemne poetický a drsne krutý zároveň. Autorka zošíva útržky príbehov ľudí, ktorí sa napriek (či vďaka) svojej rôznorodosti stretávajú v blízkych vzťahoch vsadených do spoločného života v Československu druhej polovice 20. storočia. Dotýkame sa ich v spomienkach Oty, bohémky, lekárky, milenky, matky... a jej manžela Andreja. Text sprevádzajú ukážky z tvorby Evy Moflárovej.

V zápisníku z pozostalosti Alberta Marenčina sú denné záznamy datované od roku 1973 do roku 1996. Dominujú v nich úvahy o tvorbe, slobode, fantázii. „... dielo nie je jediným, ani hlavným zmyslom tvorby tak ako testament či pozostalosť nie sú hlavným zmyslom života...“ Často sa v textoch vyskytujú najbližší priatelia a ľudia s podobným osudom – Juraj Špitzer, Dominik Tatarka, Marian Váross, Alexander Matuška, Juraj Mojžiš a ďalší, s ktorými vedie dialóg, polemizuje s nimi, s ich názormi. Texty zachytávajú obdobie normalizácie, kedy bol Marenčin vylúčený zo strany a vyhodený zo Slovenského filmu. Píše o svojich umeleckých názoroch, vracia do rodiska, k vzťahu s matkou a opakovane si kladie otázku „kto som?“. „... Bol som ďaleko od domova u strýka, kde ma nik nepoznal. Spýtali sa ma. Kto si? Odkiaľ si? – a ja som musel vysvetľovať, kto som a odkiaľ som a vysvetľujúc to iným vysvetľoval som to aj sebe samému. Predstavoval som sa, niečo zavše zamlčal, niečo prikrášlil… Za niečo sa hanbil, na niečo bol hrdý. Čo všetko som zakrýval, zatajoval! Svoju lásku k mame, svoju nostalgiu – zatajoval som, že sa mi strašne cnie za domovom, že plačem za mamou, že peniaze, ktoré mi dala na utrácanie, som si schovával ako vzácnu pamiatku, že doma hovoríme iným dialektom a niekedy aj po maďarsky…“

Nová zbierka básní, v ktorej autor prehlbuje svoju imagináciu a spolu s výrazným výtvarným sprievodom vytvára kompaktný textovo-vizuálny celok. Daniel Hevier po 10 rokoch vydáva novú básnickú zbierku. Je to segmentovaná skladba, v ktorej text rozpráva príbehy obrázkov a obrazová vrstva dopovedúva to, čo načrtáva text. Žeravá súčasnosť sa prelína s obrazmi z mytológie a raných dejín ľudstva, aby vzápätí prešla do vízií a možných alternatív našej existencie.  

Vydanie vzájomnej korešpondencie medzi akademickou ma- liarkou Máriou Medveckou, rusistom Júliusom Rybákom a le- károm Pavlom Straussom z posledných štyroch rokov jej živo- ta, ktoré rozrušuje jej ideologický deformovaný obraz, ktorý, žiaľ, pretrváva vo verejnosti až dodnes. Z recenzného posudku prof. Róberta Letza: „Korešpondencia má vysokú literárnu, historickú a estetickú úroveň… citli- vý dialóg, toto hlboko ľudské zdieľanie sa je výrazom túžby po osobnej a tvorivej slobode v čase totalitného režimu. Jed- ným z významov tohto dialógu je práve to, že tvorí nezávi- slú zónu, ktorá uniká oficiálnym požiadavkám kladeným na umenie a umelcov a vymyká sa oficiálnemu klišé. Ume- nie sa ukazuje v daných pomeroch ako spôsob komunikácie, ako azyl v normalizácii, útecha, hľadanie, nachádzanie… Pod vonkajším pancierom, pod náhrobkom, ktorým bola priva- lená a zaživa pochovaná ľudská osoba, predsa pulzuje život, plný očakávaní a nádeje.“

Až aké komplikácie a zúfalstvo doženú človeka k posadnutosti dostať sa silou-mocou na vyšetrenie k profesorovi na Klinike. Napínavá nová kniha majstra otvorených koncov Pavla Rankova, ktorá sa nedá prestať čítať odzadu aj spredu. Pavol Rankov je autorom zbierok fantastických poviedok S odstupom času (1995), My a oni / Oni a my (2001), V tesnej blízkosti (2004) a Na druhej strane (2013). V románoch Stalo sa prvého septembra alebo inokedy (2008), Matky (2011) a Legenda o jazyku (2018) sa zaoberá jednotlivcom v spoločensko-dejinných súvislostiach 20. storočia. Protikladom sú distopia Svätý mäsiar zo Šamorína (2016) a fantazmagorický román Miesta, čo nie sú na mape (2017). V knihe Princezné a princovia (2020) vzdáva parodický hold žánru klasickej rozprávky. Pavol Rankov získal za svoju tvorbu množstvo ocenení na Slovensku a v zahraničí, napr. European Union Prize for Literature (2009), Nagroda Angelus (2010), Prix du livre Européen (2020).

Zborník najlepších poviedok 26. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získal Kristián Lazarčík. Prémiami boli ocenení: Terézia Fabianová, Mária Figurová, Marek Grajciar, Dorota Hinštová, Peter Hoferica, Pavol Kuspan, Kristína Lenart, Zuzana Vasičáková Očenášová a Pavol Weiss. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Ivany Gibovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Porotkyne, ktoré posudzovali 367 súťažných prác a aj príspevky v predchádzajúcich ročníkoch sa zhodli, že kvalita textov má stúpajúci trend, o čom svedčí fakt, že do druhého kola postúpil dvojnásobný počet poviedok ako vlani.

Kniha sa nad fenoménom čítania na Slovensku v dlhom 19. storočí. Analyzuje čitateľov, preferovanú i zakazovanú literatúru, spôsoby, miesta i funkcie čítania a nakoniec i dôvody, ktoré viedli ľudí, že siahali po knihe. V storočí nacionalizmu mala kniha významné národnopolitické poslanie a nebolo preto vôbec jedno, čo deti, mládež, ženy, ale i obyčajní ľudia čítali. Beletria a jej autori boli v službách vopred zadefinovaných ideovo-politických cieľov a často vstupovali do politických zápasov. Preto dobrodružná, detektívna a ľúbostná literatúra, ako aj ďalšie ľahšie žánre, boli zakazované a marginalizované, rovnako „protislovenské“ alebo mravy ohrozujúce a rôzne tzv. dekadentné zahraničné publikácie. České knihy tvorili prekladmi a bohatou vydavateľskou činnosťou cestu k viac i menej kvalitnej svetovej literatúre, diela ruských autorov mali zase slovenských čitateľov povzbudzovať a posilňovať v slovanskom povedomí. S vydávaním, písaním a čítaním kníh úzko súviseli i obrazové prílohy, ktoré sprístupňovali text, rozvíjali fantáziu a dokázali literatúru i „predávať“. Kniha otvára všetky tieto otázky v celej ich zložitosti a protirečivosti a pokúša sa hľadať na ne odpovede.

V súčasnej slovenskej poézii sotva nájdeme takú vážnu, až obradnú dikciu, ako u Dany Podrackej. Charakteristický kultivovaný pátos dodáva autorkinej tvorbe konzistenciu a kompaktnosť. Podracká verí v mystické prepájanie vecí, dejov a javov: V každej udalosti, v jej vnútri, je ukryté čosi, / čo je tam nepretržite a je to sväté. Vie, že Smrť nie je navždy. Jej básne sú svojím spôsobom malými esejami o niekom alebo o niečom, čo v nej rozochvieva vedomie, myšlienky aj spomienky. Posuvné dvere neboli napísané rýchlo ani ľahko a ak chceme za ne nazrieť, aj ich čítanie si vyžaduje spomalenie. Rovnako ako dve predošlé autorkine zbierky Kubus (2014) a Paternoster (2018), aj aktuálna je vystavaná z desiatich cyklov po sedem básní a tak spolu tvoria trojicu či triptych.

Jozef je mladý židovský učiteľ gymnázia. Patrícia je lekárka. Rómka. Zamiluje sa do Jozefa. Ten sa však zapozerá do Zuzky, talentovanej matematičky, ktorá má zložitý vzťah s Vladom, geniálnym fyzikom. V tridsiatych rokoch minulého storočia, v malom mestečku na Slovensku. V dobe, kedy láska čelí oveľa väčšiemu súperovi ako spoločenská norma. Ide o život. A predsa chcú všetci naplniť svoj osud. Zlyhať, napraviť a znova vykročiť. Veď doba sa zmení. Stačí vytrvať. Alebo...

Táto kniha je druhým zväzkom z úplne novej edície literárnej tvorby Kristíny Royovej (1860 – 1936). Táto drobná žena popri rozsiahlej sociálnej práci zanechala literárny a duchovný odkaz, ktorý je stále aktuálny aj pre súčasného čitateľa. Je autorkou viac ako 70 literárnych diel pre všetky vekové kategórie. Písala pôsobivé a pútavé prózy - najmä novely, poviedky a rozprávky, ako aj duchovné piesne. Čitateľa zaujmú a vtiahnu do napínavého deja, no nielen to, majú za cieľ obohatiť ho duchovne. Knihy Kristíny Royovej boli preložené do viac než 30 jazykov, najviac do nemčiny a francúzštiny, boli opakovane vydávané a vysoko oceňované. Stala sa tak našou najprekladanejšou autorkou, a hoci jej tvorba bola u nás dlho takmer neznáma, v zahraničí jej diela zapĺňali pulty mnohých kníhkupectiev.

Nová poviedková kniha prozaika, básnika a laureáta Anasoft litera Petra Macsovszkého Oceán trpezlivosti zaspieval je vynikajúcou ukážkou autorovej erudície a majstrovstva. Peter Macsovszky (1966) je autorom zhruba tridsiatky kníh. Debutoval v roku 1994 zbierkou experimentálnych básní Strach z utópie. Odvtedy napísal ďalšie básnické i prozaické diela. Macsovszky píše po slovensky i po maďarsky. V maďarčine mu vyšlo 6 básnických kníh a v roku 2007 mu bola v Maďarsku udelená Cena Miklósa Mészölya. Na Slovensku získal v roku 2016 literárnu cenu Anasoft Litera za román Tantalópolis.

Etela Farkašová sa v novej esejistickej knihe vracia k fenoménom ticha/stíšenia a pomalosti/spomalenia ako k parciálnym kritériám na prehodnocovanie spôsobu života v zahlučnenej, hektickej nonstop spoločnosti. Názov knihy naznačuje, že autorkiným zámerom je spochybňovať predstavy o správnosti súčasného civilizačného smerovania založeného na princípe nekonečného rastu. Emocionálna zaujatosť, s akou autorka pristupuje k daným témam, sa prelína s racionálnou argumentáciou, čím sa vyznačujú aj ostatné Farkašovej eseje. Spisovateľka sa v svojich reflexiách opiera o myšlienky viacerých domácich i svetových osobností filozofie, špeciálnych vied i literatúry.

Stále som odkladal čas, keď napíšem niečo o svojom priateľstve s Jožom Rážom. Kedysi dávno už vyšlo moje rozprávanie o našej hašišovej ceste do Amsterdamu za Vincentom van Goghom. A smutnosmiešny príbeh o tom, ako sme s manželkami splavovali deltu Dunaja, s názvom Dole vodou. V tých cestopisoch je veľa vecí, ktoré by som nedokázal nahradiť. Tak som ich len osviežil a pokúsil sa napísať úvod. Ten mi pod rukami nečakane narástol, a tak som ešte pridal úvod k úvodu. V knižke Cigary idú do neba nie je nič, za čo by sa na mňa môj kamarát mohol hnevať. Ale aj tak sa bojím, že ma Jožo asi zabije!