Belletristik

Nová básnická zbierka Ladička rebríkov – ako už názov naznačuje – sa svojím tematickým zameraním a formálym spracovaním hlási k tradícii francúzskeho surrealizmu či slovenského nadrealizmu a českého poetizmu. Niekomu by sa mohlo zdať, že ide o akýsi anachronický krok dozadu, no z obraznosti básní napísaných výlučne neviazaným veršom vyplývajú predovšetkým dva aspekty. Tým prvým je autorova ambícia posunúť surrealistický spôsob veršovania do súčasnejšej polohy, inak povedané vyťažiť z toľko kritizovanej a zaznávanej poetiky surrealizmu to, čo z nej stále nebolo ešte vyťažené. Druhým aspektom, v podstate dosť ojedinelým a užitočným, je autorova snaha zdôrazniť vitalitu života, zmerať sa na drobné prchavé okamihy, odhaliť v nich prítomnosť večnosti a tým odmietnuť akékoľvek pesimistické či trudnomyseľné, relativistické a cynicko-ironické nálady, ktoré v ére tzv. postmodernizmu či postindustriálnej informačnej spoločnosti celkom neopodstatnene ovládli básnickú produkciu.

Spomienky Kornélie Wirtschafterovej sú autentickým svedectvom1 o hrôzach, ktoré sa už nikdy nesmú zopakovať. V lete 1944, ako osemnásťročná gymnazistka, bola odtrhnutá od pokojnej mladosti a vrhnutá do krutého sveta štyroch koncentračných táborov. Každodenná blízkosť smrti, hlad, chlad, poníženie a utrpenie ju sprevádzali celý jeden rok, no napriek všetkému v nej zostala sila a láskavosť.

Vo veku 98 rokov sa delí o svoje spomienky so slovami: „Čo som povedala, je pravda. Pravda, ktorú by som si najradšej vymazala z pamäti.“

Publikácia TORZÁ s podtitulom Okná, svety / Ikkunat, maailmat predstavuje dvanásty básnický titul poetky Stanislavy CHROBÁKOVEJ REPAR – tiež prozaičky, esejistky, prekladateľky, literárnej vedkyne, editorky a vydavateľky, ktorá píše a publikuje v slovenčine aj slovinčine. Tvoria ju „existenciálne epištoly“ (D. Podracká) – básne, básne v próze a lyrické miniatúry –, ale aj autorské fotografie. Zábery oblokov Vanha Raumy (fínske drevené mestečko na zozname UNESCO) tvoria spiritus movens celého projektu, ktorému nechýbajú ani hravosť či vtipná provokácia. Kniha je koncipovaná viacvrstvovo; slovom i obrazom odzrkadľuje tri rôzne prostredia a životné svety, v ktorých autorka žila po roku 2000 (Fínsko, Slovinsko a Slovensko). V Torzách o. i. pokračuje aj v druhovo-žánrovej hybridizácii svojich textov, ktorou sa vyznačuje celé jej doterajšie dielo. Kniha je druhým zväzkom špeciálnej edície LARGE.

Od mladosti som pracoval ako historik filozofie, zaoberal som sa slovenskou i európskou filozofiou, najmä osvietenskou. Výsledky som uverejnil v mnohých štúdiách a vo viacerých knihách. Pri styku s niektorými filozofmi minulosti zostalo mi však čosi osobnejšie, čo som vtedy nenapísal. Časť z toho im adresujem teraz. Na ich oslovenie som si zvolil formu listu. Nie je vo filozofii nová. Listy písali už Platón, Epikuros, Seneca, Pascal a mnohí iní. Kým však títo autori svojich adresátov aj poúčali, ja som ďaleko od toho, aby som poúčal Platóna, Voltaira či Poppera. Mám však výhrady voči niektorým ich názorom, a tie im predkladám. V listoch možno byť osobnejší, dôvernejší, štýl môže byť voľnejší, možno povedať všeličo, čo sa do štúdie nehodí.

Využívam túto možnosť a píšem predovšetkým o problémoch, ktoré sa ma osobne, ba bytostne dotýkajú, ktoré ma sprevádzajú a pália už desaťročia a ktoré sa ani týmito Listami neriešia. Možno však nájdu u niektorých čitateľov odozvu. Nie sú totiž len moje osobné, ale sú to problémy storočí a tisícročí.

Kniha úvah nad životom, plynutím času. Mottom esejí, glos, fragmentov aj zárodkov slovenskej poetky Mily Haugovej (*1942) je život rodinný, aj spoločenský.

Názov „Sylwa Rerum“ znamená „Les vecí“ a táto nevšedná zbierka textov je koncipovaná ako literárna autobiografia. Okrem množstva fotografií z rodinného archívu obsahuje texty, zložené z denníkových záznamov, spomienok, snov, rozhovorov, zlomkov korešpondencie aj reflexií na diela kolegov, slovenských a zahraničných spisovateľov, prečítaných kníh.

Kniha ako objekt je vydaná v zaujímavom vizuálnom koncepte so špeciálnou otvorenou väzbou z dielne doma i v zahraničí oceňovaného grafického dizajnéra Martina Mistríka.

Šestnásť súkromných a tajných tlačí Laučíkovho vydavateľstva &, ktoré vychádzali v rokoch 1965 až 1975. Okrem čistého, finálneho textu básní obsahuje kniha aj kompletný prepis tlačí s vyznačením dodatočných autorských zásahov, edičnú a technickú špecifikáciu tlačí a varianty ich textov, edičnú poznámku, ktorá sa usiluje rekonštruovať Laučíkov vydavateľský príbeh a obrazovú prílohu. Zásluhou básnika, bádateľa a vydavateľa Petra Milčáka sa nečakane otvára pred nami ešte jedna nová knižka Ivana Laučíka, ktorý nás opustil pred dvomi desaťročiami. Je celkom nová, celkom súčasná. A presne zaznamenávajúca trasy aj časy a spôsob svojho vznikania. Aj dnešné náčrty aj zajtrajšie fragmenty. Presné škrty. Možné použitie. Čo tu platí? Čo je definitívne?

To všetko obsahuje Laučíkov jedinečný počin z rokov 1965 až 1975 ukrývajúci sa pod záhadnou šifrou „&“.(Elektronické možnosti tu ešte neboli.) Viedol ho jasný imperatív a holá nevyhnutnosť: básne nie iba slobodne písať vlastnou rukou ale si ich sám (spolu s bratom Dušanom) tajne preniesť do olovenej sadzby, zalomiť a tajne vytlačiť v pár exemplároch na zákonom aj fízlami prísne stráženom ťažkom tlačiarenskom stroji štátnej tlačiarne v L. M. Prísne tajne a rovno v bruchu molocha cenzúry a všetkých možných komunistických zákazov aj príkazov – od začiatku do konca týmto svojím gestom trvajúc na potrebe aj na nároku na prostriedky otvorenej tvorivej komunikácie. Svoje vlastné vydavateľstvo „&“ vedie Laučíkov vytrvalý osamelobežecký impulz: n e p r e s t á v a j , pokračuj, urob jedno „&“ k nemu prilož, pridaj ďalšie „&“ a k nemu ďalšie a ďalšie..

Trvanie je spoločenský, rodinný a zároveň politický román. Dej sa odohráva v Bratislave, tridsať rokov po Nežnej revolúcii. Vývin jednotlivých postáv k vyhraneným typom, ktoré predstavujú, sa odohráva aj cez retrospektívy až do 20. storočia. Postavy spájajú príbuzenské vzťahy, ale sú to aj pevné priateľstvá, utužované stretaním v záhrade manželského páru, zasiahnutom osudom jedinej dcéry. Pevnosť a súdržnosť postáv väzí v hodnotovej hierarchii, ktorú si pestujú a presadzujú, pokiaľ sa dá, do spoločenských a politických procesov. Keďže sa po roku 1989 pre túto krajinu otvoril svet, znamenajú časté študijné alebo pracovné cesty protagonistov románu aj porovnanie Slovenska so svetom. Román nesie nádejné posolstvo o tom, ako kladné hodnoty podporujú pretrvanie bytia.

Doteraz nepublikovaná historická próza Mila Urbana sa odohráva na Liptove a odkrýva neľahký osud viacerých postáv. Jurajovi Majdišovi-Smoliarovi nepriatelia už druhý raz vypálili dom a myslel si, že prišiel o svoju rodinu. Nevedel, že jeho dcéra Anka aj syn Boguš sú ešte nažive. Cesty oboch súrodencov sa nečakane skrížili na Veľkom hrade, ktorý bol v rukách krutého Petra Komorovského.

„Anka je ojedinelá, historická próza v kontexte Urbanovej tvorby, azda preto je v mnohých aspektoch odlišná od ostatných diel autora. Tenduje k povesti, no zároveň daný žáner presahuje nadčasovými úvahami o Božej (ne)spravodlivosti a milosti, no tiež o zmysle bytia vo vypätých životných, existenciálnych situáciách. Dielo vychádza po takmer osemdesiatich rokoch od svojho vzniku, čo svedčí aj o splácaní publikačných dlhov voči autorovi, o kompletizovaní jeho tvorby.“

V próze Jany Juráňovej Rodinná oslava podniká rozprávačka introspektívne road movie po cestách svojich spomienok na mladosť i dospelosť, súvisiacich so širším rodinným zázemím. Súčasťou asociačného prúdu sa stávajú rôzne drobné príbehy z nepísanej rodinnej histórie. Autorka v tejto próze skúma naše korene, minulosť ani nie tak v historickej, ako skôr v mentálnej a emocionálnej podobe, ako aj spôsoby, akými sa často vytesnené dianie z normalizačného obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia mohlo vpísať do osudov ľudí, do spôsobov, akými v súčasnosti vnímame realitu, a pretavilo do spôsobov nášho nazerania na ňu, rozhodovania, konania i posudzovania súčasných udalostí a javov.

Taliansko stáročia pútalo pozornosť európskych umelcov. Vďaka antickým pamiatkam predstavovalo krajinu kultúrnej pamäti Európy s obdivuhodnou stredomorskou prírodou a úchvatnými vidieckymi i mestskými panorámami. Výtvarníci aj spisovatelia ho vnímali ako krajinu umenia s epochami renesancie a baroka. Pre hudobníkov bolo kolískou opery. Fascinácia Talianskom neobišla ani slovenských umelcov. Autor sa zameriava na 20. storočie a usiluje sa na reprezentatívnej vzorke umelcov (Mitrovský, Hrušovský, Blaho, Blühová, Hoza, Rolko, Beniak, Jégé, Benka, Petrašovič, Žáry, Dilong, Vesnin, Strmeň, Pudiš, Zmeták, Turčány, Želibský, Smrek a ďalší) zdokumentovať, že Taliansko bolo pre nich v tomto období veľkým zdrojom inšpirácie.

Kniha literárneho vedca a univerzitného profesora, ktorá vyšla v Slovenskom vydavateľskom centre v Báčskom Petrovci, po 20 rokoch uzatvára edíciu Živý prúd. Publikácia obsahuje 24 rozlične tematicky i metodologicky zameraných štúdií, prehľadov, interpretačných sond a esejí z oblasti literárnej teórie a kritiky, komparatistiky, teórie i praxe prekladu.

Román o súzvuku i kontraste odlišných svetov.Dedo Lužko je človekom dvadsiateho storočia, prežil v uniformách celý život, všetky režimy. Karol, jeho vnuk, vyrastal za normalizácie a v ranom kapitalizme.Dedoluško bol večne mladý. Kajoluško je starý už od detstva.Dedoluško sa cítil naplnený a spokojný, hoci žil vo svete neslobody. Kajoluško žije slobodne, napriek tomu zažíva jednu frustráciu za druhou.Dedoluško bol mravným človekom, hoci slúžil nemorálnemu systému. Kajoluško túži po spravodlivej spoločnosti, no sám sa dopúšťa pokleskov. Ako to len dopadne?

Otče náš, ktorý si na nebesiach, kde hľadať odvahu nedozviem sa. Čo skrýva pod sukňou pýcha a zlosť? Otvoriť, keď klope nezvaný hosť? Pýtam sa veštkyne: Čo bude potom? Aký svet nájdem za posledným plotom?
Pavol Hric (1970) je rodák z Levoče a absolvent Ekonomickej Univerzity v Bratislave. Detstvo a mladosť prežil pod Tatrami na Spiši, posledných tridsať rokov žije v Bratislave. Odmalička ho fascinovali pesničky a najmä ich texty. Zbierkou básní a piesňových textov Smrť šeky neberie debutuje ako zrelý muž. Veršami v tejto knižke vzdáva hold žene, rodnej krajine a histórii – svojim trom láskam.

Jána Kollára (1793 - 1852) poznáme predovšetkým ako básnika, no v tomto diele smelo vstupuje do dialógu so svetom umeleckých diel a pamiatok. Kniha ponúka súčasný preklad jeho dosiaľ nevydaných cestovateľských zápiskov z Talianska. V cestopisoch k svojim početným úlohám súvisiacim so životným obrodeneckým poslaním priberá takisto rolu estéta a historika umenia, vari prvého na Slovensku. Pamiatky sugestívne opisuje a spontánne komentuje v širších dejinných súvislostiach, s dávkou poetickej imaginácie. Prekvapuje hĺbkou prieniku do sféry umeleckej tvorby a duchovno-umeleckých významov.

Reprezentatívnu publikáciu pripravili historici umenia Ivan Rusina a Juraj Žáry, vychádza v grafickej úprave Petra Nosáľa. Trojica autorov spracovala dielo Jána Kollára tak, aby bolo prístupné a obsahovo i vizuálne príťažlivé aj pre súčasných čitateľov a čitateľky.

Spisovateľ si na sklonku života zaznamenáva myšlienky a spomína na udalosti svojho dlhého života. V dvadsiatich šiestich kapitolách odhaľuje svoj vnútorný vývoj, analyzuje romány a autorov ako Proust či Joyce. Reflektuje filozofov, kontroverzné osobnosti, vzťahy s Maďarmi a Čechmi, zamýšľa sa nad smrťou, pátra po svojich predkoch, uvažuje o národe, štáte a identite.
Anton Hykisch (1932, Banská Štiavnica – 2024, Bratislava). Zažil komunistickú diktatúru v mladosti. Rok pred maturitou sa pokúsil o ilegálny útek na slobodný Západ. Chytili ho, prežil výsluchy a vyšetrovaciu väzbu. Ako maloletý vyviazol s podmienečným trestom, no po celý život bol sledovaný tajnou políciou. Vyštudoval ekonómiu a začal sa venovať literárnej tvorbe. Jeho románový debut v roku 1959 dala štátna moc zošrotovať. Po vstupe sovietskych vojsk v auguste 1968 stratil zamestnanie a mal viac rokov zákaz publikovať. Po Novembri 1989 bol poslancom slovenského parlamentu, veľvyslancom Slovenska v Kanade. Po skončení diplomatickej služby sa vrátil k literárnej tvorbe. Ako publicista glosuje vývoj slovenskej spoločnosti. Je autorom úspešných románov Čas majstrov, Milujte kráľovnú, Spomeň si na cára, generačný román Rozkoše dávnych čias o slovenských ľuďoch od čias druhej svetovej vojny po pád komunizmu. V knihe Moja Štiavnica sa v spomienkach vracia do rodného mesta.