Belletristik

Kniha Antona Hykischa Písať znamená ostať je modernou čítankou pre starších i mladších čitateľov, ktorí v nej nájdu okrem podrobného kalendária Hykischovho života a diela jeho spomienky na dlhú, takmer 90-ročnú púť po tejto zemi, doplnené o charakteristiky jeho románov, noviel, zbierok poviedok a sci-fi, kníh literatúry faktu, jeho esejí, rozhlasových a divadelných hier. Čitateľ v knihe nájde tiež úryvky či celé recenzie na Hykischove diela, ukážky z jeho najznámejších či v dobe vzniku "problematických" (zo strany režimu) kníh, skeny obálok jeho kníh vydaných na Slovensku i v preklade, ako aj vyše 20 hodnotení jeho tvorby a gratulácie k jeho životnému jubileu.

Nová básnická zbierka Jána Zambora Brána je poctou básnikom, ktorí ho sprevádzajú na ceste hľadania: Jánovi Hollému, Ivanovi Kraskovi či Macuovi Bašóovi, ktorého prekladal. Temné obrazy rozpadávajúceho sa sveta, rodičovského domu, smrť matky, vojnové besnenie či jáchymovské príbehy väzňov a popravených, „katalógy hrôz, obludnosti človeka a ideológie“ podľa dokumentácie Rudolfa Dobiáša, všetko je „podopierané“ čistotou prírody, krajinou ako katarziou, stravujúcou všetky formy zla.

Milana Šimečku a Petra Karvaša spájalo i spája viacero životných postojov a udalostí. Obaja boli ľavicovo orientovaní intelektuáli, ktorí videli nedokonalosti nastoleného spoločenského systému a obidvoch napokon režim vyhostil na okraj spoločnosti. Stretli sa priam symbolicky, v bode zlomu medzi utópiou a krízou rozvoja socialistickej spoločnosti, na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde pôsobili ako pedagógovia. Milan Šimečka prednášal dejiny filozofie (1957 – 1970), Peter Karvaš teóriu drámy a divadla (1956 – 1974). V čase normalizačných čistiek v sedemdesiatych rokoch museli obaja svoju pedagogickú kariéru ukončiť a obmedziť svoje verejné pôsobenie. Do verejného života sa vrátili po revolúcii v roku 1989 – obaja však už iba nakrátko.

Otváracie hodiny sú súborným dielom J. Štrassera, ktoré vychádza k jeho životnému jubileu. Štrasser vo svojej poetike syntetizuje mnohé inovatívne postupy súdobej poézie, pričom vo vzdialenejších ozvenách tejto syntézy nachádzame celkom prirodzene aj periférne „objavy“ časti konkretistickej lyriky a poézie Osamelých bežcov.

Martin Prebudila sa narodil v roku 1960 v Obrenovci (Srbsko), žije a tvorí v Starej Pazove a pracuje v Novom Sade. Vyšlo mu sedem básnických zbierok, napísal aj dve knihy poviedok a dva romány. V roku autorovho životného jubilea vychádza kniha s jeho vybranými a novými básňami pod mnohovýznamovým názvom Všetko je svetlo. Nie náhodou sú v úvode zbierky ako motto uvedené slová veľkého mága svetla a centrizmu, zakladateľa slávnej skupiny Mediala Leonida Šejku o „Svetle úplnom, nikým videnom“. Lebo v tejto zbierke vždy ide o pátranie po svetle a metafyzike nádeje. Táto kniha básní so šťastne zvoleným názvom prináša viacvýznamový básnický jazyk, za ktorým stoja bohaté životné skúsenosti, kultúrny kapitál a krásna skúsenosť z čítania. 

Smutnosmiešne poviedky o nezvyčajných osobných príbehoch, prerozprávané vnútornými hlasmi ľudí so zvláštnym pohľadom na svet. Na Keratovi spisovateľovi je fascinujúce to isté, čo na Keratovi človekovi priam neuveriteľné prepojenie hravého vnímania sveta a prvkov nonsensu, surreálna a dada. A to všetko spojené do funkčného celku živým záujmom o všetko okolo seba a veľmi špecifickým humorom, ktorý nemá väčšinu zdrojov v humorne nastavenej situácii, ako býva dobrým zvykom, ale v samotných slovách. Vďaka nekonečnému množstvu neologizmov, čarovných prirovnaní, oxymoronov a iných trópov vo forme aj v obsahu šikovne oscilujú na hranici medzi poéziou a prózou. Kerata nie je autor, ktorý exhibuje príbehom, šokujúcim slovníkom alebo opismi na desať normostrán. On iba natoľko zručne žongluje so slovami, až čitateľ vnímavý viac na lexiku a syntax než na príbehy vkĺzne do prúdu slov a nechá sa doniesť do bizarne zábavných jazykových svetov autora Keratu. (Karol D. Horváth)

Dvojdomá slovenská a slovinská spisovateľka a poetka Stanislavá Chrobáková Repar v epištolárnej knihe Balans vypovedá o náročnej každodennosti aktérov „živej“ kultúry. Hoci vychádza z osobných skúseností, svojimi postrehmi a úvahami pomenúva všeobecné problémy spoločenského postavenia súčasných tvorcov. V knihe sa striedajú epištolárne časti, výber autorkiných listov z rokov 2012 – 2015, s „básňami v próze“. Tie vznikli ako asociatívne reakcie na fotografie okien, ktoré autorka fotila v mestečku Rauma na juhozápade Fínska v rokoch 2018 – 2019.

Publikácia Kronika komika 6 zachytáva formou kronikárskych zápiskov, divadelných hier, množstva fotografií a dokumentačného materiálu profesionálny i ľudský príbeh Radošinského naivného divadla. Ide o autorské divadlo s originálnou poetikou, uvádzajúce výhradne hry jediného autora Stanislava Štepku. Zo Štepkových hier, v ktorých neprestajne dominuje príznačný humor, autorova zhovievavosť k ľudským slabostiam, sebairónia a svojský jazyk, dodnes dýcha povestná „človečina“. Kniha Kronika komika 6 obsahuje sedem divadelných hier Stanislava Štepku (Nesladím, Len tak prišli, Šťastné konce, Sláva, To nemá chybu, Besame mucho a Mužské oddelenie) z rokov 2010 – 2019, pričom niektoré z nich sú doplnené aj o pôvodné autorské piesňové texty.

Z identity sa nedá vystúpiť ani utiecť, pretože tvorí stred našej integrity. Eseje Dany Podrackej načierajú do hlbín slovenskej identity. Originalita kultúry má svoju tvár, za ktorou sa ukrývajú známe i neznáme tváre histórie. Autorku zaujímajú myšlienky, postoje a činy tých, ktorí sa spolupodieľali na duchovných dejinách Slovákov. Nepostupuje lineárne, ale cez okruhy tém ako sú zranenia identity, mentálne obrazy, archetypy prežitia či identita online – od Tatarkovej Obce božej po Dobšinského archetypy prežitia, od tajomných znakov na krasliciach z Polichna po evanjelium podľa Hviezdoslava, od chazarskej polemiky po bytie s avatarmi v kyberpriestore. Dana Podracká (1954) poetka a esejistka. Od svojho debutu Mesačná milenka (1981) vydala desať básnických zbierok, naposledy Paternoster (2018).

Vedecká monografia prof. PhDr. Dagmar Inštitorisovej, PhD. s názvom Milan Rastislav Štefánik v dramatickej tvorbe na Slovensku a v Čechách má interdisciplinárny charakter, zaoberá analýzou, poetikou a kompozíciou dostupných dramatických a dramaticko-dokumentárnych diel, ktoré sa zaoberajú osobnosťou Milana Rastislava Štefánika. Na príkladoch zo slovenských a českých divadelných, rozhlasových, televíznych a filmových diel ukazuje spôsob vyobrazovania jeho osobnosti, charakterizuje M. R. Štefánika ako dramatickú a dokumentárnu postavu, vymedzuje hlavné znaky jeho interpretácie v danom dramatickom priestore a poukazuje na paralely v poetologických postupoch.

Prozaička, prekladateľka a publicistka Viera Švenková vydala dvadsaťšesť kníh, z ktorých zaujali najmä zbierky poviedok, na ich námety vznikol poviedkový televízny film Prstienky z kukučiny. Poviedky reprezentujú autorkinu tvorbu aj v zahraničí, boli preložené do jedenástich jazykov. Novela Lesné ticho zachytáva priebeh pandémie koronavírusu, ktorá postihla predovšetkým starších ľudí. Izolácia od vonkajšieho sveta ponúka príležitosť na životnú rekapituláciu, privoláva spomienky na udalosti, ktoré sú súčasťou autorskej a v širšom zmysle aj generačnej autobiografie. Človek v ťaživej osobnej situácii vyhľadáva spriaznené duše, pocit ľudskej blízkosti pretepľuje všedné životné udalosti a obohacuje prítomnú chvíľu, ktorú nenápadne a neodvratne pohlcuje nemilosrdný čas...

Ján Mičko (1978) je prozaik, básnik, dramatik a esejista. Vydal dve poviedkové knihy Ako ustrážiť prítomnosť (2011) a Laterna magica (2013). Román Asébia: umenie pamäte je klasický román rieka, ktorého tok usmerňujú životné osudy troch mužov z rodiny Deverovcov: deda Jána – otca Alberta – syna Rudolfa, ktorým kontruje potulný ahasver Karibiku Melquisedec. Jeho životným osudom je objaviť Ruda, najmladšieho z rodu, ktorý by starému mágovi dopovedal príbeh strateného deda Jána, čím by sa, v prípade príbehovej zhody, prelomila uvalená kliatba a on by po sto rokoch života našiel vytúženú smrť. Príbeh románu „tečie“ meandrami času a okrem hľadania životného šťastia, domova, pokoja, prijatia, stabilných hodnôt, sprostredkúva aj autentickú sondu do života umelcov, murárov v emigrácii, zabudnutých seniorov, zákopovej vojny či vojnových zajatcov, ale aj mládeže na začiatku nového tisícročia. 

Zborník divadelných hier rovnomenného projektu Divadelného ústavu v Bratislave. (Pavol Weiss, Adriana Krúpová, Dušan Vicen, Uršuľa Kovalyk, Miklós Forgács, Dodo Gombár, Peter Janků, Gabriela Alexová, Kamil Žiška, Marek Godovič, Slavka Civáňová, Jana Micenková, Dušan Poliščák, Tomáš Procházka, Samuel Chovanec). Z

ačiatkom októbra 2018 vyhlásil Divadelný ústav projekt pre profesionálnych dramatikov a dramatičky s názvom GREEN DRAMA, ktorého cieľom bola podpora vzniku nových dramatických textov týkajúcich sa pálčivých tém ekológie a environmentalistiky. Texty spája ich aktuálnosť a jedinečnosť v spôsobe sprostredkovania pohľadu na ničenie, resp. ochranu planéty a ľudí na nej. Publikácia prináša divadelné hry 15 autorov a autoriek, ktorí pri písaní spolupracovali s troma dramaturgičkami – Andreou Domeovou, Vladislavou Fekete a Miriam Kičiňovou. Odborným konzultantom bol divadelný kritik Miloslav Juráni a koordinátorkou celého projektu dramaturgička Lenka Čepková.

Život je úchvatným a nedostižným tvorcom príbehov. No na to, aby vyniklo jeho „majstrovstvo“ a dostalo sa do povedomia ľudí, potrebuje rozprávača, ktorý príbehy dotvára a rozširuje ďalej. On dáva jednotlivým príhodám farbitosť a šťavnatosť, robí ich pútavými a poslucháčsky či čitateľsky ešte príťažlivejšími, akými v skutočnosti boli.

Málinčania sú už oddávna známi svojou pohotovosťou a originálnym prístupom k riešeniu životných situácií – na jarmokoch, vo vzťahoch voči vrchnosti či pri potulkách svetom. Historky anekdotického charakteru sa o nich po okolí tradujú už celé desaťročia. Tibor Urbašík ich podáva jadrne, a tak účinne vynikne ich pointa. Aj rozsiahlejšie humorne ladené príbehy vedia pobaviť čitateľa. Zároveň sú zdrojom zaujímavých informácií o živote v prvej polovici 20. storočia.

Tvorba Jaroslava Klusa (1971) je rôznorodá. Okrem divadelných hier, básnických zbierok a poviedok sa prezentoval aj románmi Hodina vlka (2015) a Pseudologia phantastica (2017), za ktorý získal prémiu Literárneho fondu a cenu PEN klubu. Jeho ostatné dielo Sólista je predovšetkým románom o slobode a nezávislosti umelca, v tomto prípade i o slobode a nezávislosti jednotlivca, žijúceho v konkrétnej Čadci, v konkrétnej malomeštiackej spoločnosti v podmienkach socializmu a prechodu ku kapitalizmu. Jeho hlavným hrdinom je básnik Samuel Trewinský, ktorý sa podujal prerozprávať svoj štyridsaťročný životný príbeh. Retrospektíva sa premieta do presne vymodelovaných segmentov životného príbehu v konkrétnom čase a s konkrétnymi aktérmi, no tu a tam sú prestrihnuté rozprávačovými fiktívnymi dialógmi s osobami, ktoré priamo či nepriamo formovali jeho život (otec, Rudolf Sloboda, Dominik Tatarka) a ktoré sa podieľajú na budovaní pluralistického smerovania celej prózy.