Agnesa Sigetová (1939-) vždy bola osobitým solitérom slovenskej výtvarnej scény. Jej vnútorná nezávislosť jej nikdy nedovolila prispôsobovať sa diktátom spoločnosti, vkusu, či módnym trendom, neskôr ani požiadavkám trhu. Do roku 1990 zažívala dlhé časové obdobia bez nemožnosti verejnej prezentácie. Začiatok 90. rokov je v jej tvorbe obdobím hľadania nových výrazových prostriedkov, príklonom k iným médiám, ale taktiež sústredenia sa na jednotlivé projekty. Jej napäté, vnútorne hlboké posolstvo o protipóloch jemnosti ľudského ducha čeliacemu neustálej vonkajšej agresii je neopakovateľným prínosom do rozvoja slovenského umenia 20. storočia.
