Kniha prináša autentické, vlastnoručne napísané svedectvá sestier z Kongregácie Dcér Božskej Lásky, ktoré osobne zažili nútený odchod zo svojich kláštorov a následné vyhnanstvo v českom pohraničí. Sestry sa úprimne vyznávajú, že prežívali strach, no zároveň dôveru v Boha. Boli si vedomé toho, že majú úžasný dar rehoľného povolania, „poklad v hlinených nádobách“, ako vraví sv. Pavol. Totalitný komunistický režim mal snahu ovládnuť ľudské svedomie a rehoľné komunity ako ohniská duchovného života nezapadali do jeho plánov. Úsilie, aby do roku 2000 neboli na Slovensku nijaké rehoľné domy, nevyšlo. Aj násilné prerušenie pôsobenia reholí potvrdili, že nech je sila ľudskej moci akákoľvek, nikdy neprevýši Boha a jeho zámery.
Zmyslom historickej publikácie by malo byť aj odovzdanie určitého posolstva, a tým je svedectvo viery. Aj dnes sú kresťania povolaní, aby ohlasovali evanjelium svojim súčasníkom, a tak ich privádzali k Bohu, no dnes oveľa viac ako v minulosti ľudia sú kritickí voči učiteľom, ktorých prijímajú, keď sú svedkami. Práve v tom je povzbudením pre súčasnosť a budúcnosť svedectvo sestier, ktoré zostali verné svojmu povolaniu aj v ťažkých skúškach prenasledovania.
