Monografia Miroslavy Gavurovej prináša geolingvistický pohľad na dialekt ako na materinský jazyk i ako na jedinečný prejav identity. Okrem teoretických východísk, ktoré sledujú nové globálne trendy v skúmaní dialektov, sa v monografii obracia pozornosť na výrazové možnosti dialektu v rozličných jazykových formách: v ľudových nárečových rozprávkach, v náboženských i ľúbostných piesňach v nárečí či v sústave neúradných antroponým vidieckej komunity. Bádateľka tieto prejavy vníma ako jedinečný odraz jazykovej a kultúrnej identity a ich udržanie považuje za prostriedok vytvárania kultúrnej odolnosti komunity. Využíva skúsenosti rodenej hovoriacej v šarišskom nárečí, ktoré sa stalo základným materiálovým východiskom monografie.
