Prístup Kristíny Mésároš k maľbe charakterizuje sústredené ponáranie sa do matérie blízkeho a známeho, a pomalé vynáranie sa na neznámych, fluidných územiach. Tie umelkyňa postupne sonduje a reinterpretuje, akcentuje voľným okom neviditeľné a prchavé kvality kontrastnými farbami a vláčnym maliarskym gestom. Paralelne rozvíja viaceré série so spoločnými menovateľmi v podobe motívov, ktoré sú zakotvené v tušenej symbolike, o ktorej nám viac povie vlastná intuícia ako ikonografické slovníky. Jednotlivé série, kapitoly a výstavy nazýva spravidla s istou poetickou licenciou. Názov Niet rieky bez kameňov môže byť interpretovaný rôzne, v prvom rade ako výrok o hermetickej príčinnosti. Živel vody umelkyňa však umelkyňa používa kontinuálne vo viacerých rovinách. Jednak ako materiál pre vlastnú maľbu, ako popisné zobrazenie vodnej hladiny či ako metaforu istej kvality vody, ktorá konotuje životodarnú energiu, životnú silu. Mésároš komentuje a zrkadlí jej narážanie na hrany kameňov, ktoré rozčerujú jej hladinu, a ktoré, naopak, zároveň obrusuje. A tak sa napríklad na obraze s hornatou krajinou objavuje megaboard s námetom tej istej krajiny ako akási ironická fatamorgána.
