Autorka v monografii chápe ruskú „novú“ literatúru širšie, a to preto, lebo sa ňou zaoberá vo vzťahu k slovenskému kultúrnemu kontextu. Pôjde teda o novú literatúru, novú obsahom i formou, práve v tomto kontexte, a to v troch podobách: 1. preklady nových diel autorov, ktorí sa už v slovenčine objavili – vo všetkých prípadoch to budú diela modernistov experimentátorov, priamych predchodcov alebo inšpirátorov postmodernej literatúry; 2. preklady prevažne postmoderných diel, ktoré sa buď dovtedy prekladať nesmeli (paralelná, postmoderná literatúra), alebo vznikli koncom 90. rokov a neskôr; 3. preklady, v ktorých prekladatelia použili nové, dovtedy nie bežné postupy a prístupy, a to v pozitívnom i negatívnom zmysle. Neskúma ich však zo sociologického hľadiska, nevenuje sa teda otázkam motivácie výberu textov na preklad či ich interpretácie, ale najmä práci prekladateľov s textom, ich prekladateľským metódam a postupom. Pri analýze prekladov uplatňuje dve základné kritériá: funkčnú ekvivalenciu originálu a prekladu v tom najširšom možnom zmysle a koncepčnosť prekladu.
