Príbehom ozajského človeka pokračuje Pavel Vilikovský v skicovaní ďalšieho typu Slováka, tentoraz sa hrdina profesionálne vyvíja, „stúpa po socialistickom zamestnaneckom rebríčku“. Začína ako dozorca na stavbe budovy akéhosi podniku, stáva sa správcom postavenej budovy, neskôr podnikovým kontrolórom až nakoniec sa presunie na tretie poschodie budovy k „vedeniu“. Hrdina sa vzdáva vlastného jazyka – to, čím prevráva, sú buď ideologické frázy a poučky, alebo akoby sa stále skrýval za jazyk niekoho iného – čím sa zdôrazňuje aj hrdinov alibizmus, presvedčenie, že on sám za nič nemôže.
