Sprachwissenschaft

Téma podmetu ako jedného zo základných vetných členov patrí v syntaxi medzi kľúčové. V ostatných desaťročiach sa jej autor bádateľsky venoval z viacerých hľadísk a vznikli tak početné vedecké štúdie, ktoré osvetľujú mnohé základné stránky tohto východiskového člena štruktúry dvojčlennej vety. Nazdávame sa, že zhromaždenie týchto čiastkových analýz v podobe istej knižnej syntézy môže zaujať širšiu odbornú verejnosť a môže sa stať užitočným nielen pri vedeckom vysvetľovaní podstaty a postavenia tohto vetného člena v štruktúre vety aj v syntaktickom systéme ako celku , ale aj pri vyzdvihovaní viacerých relevantných stránok tohto istým spôsobom výnimočného vetného člena v jazykovom vzdelávaní – osobitne na stredoškolskej a najmä na vysokoškolskej úrovni.

Z obsahu: Kríza človeka a súčasná literatúra. Július Barč-Ivan. Príspevky zo seminára o G.K.Zechenterovi - Laskomerskom.

Po vydaní dvoch dielov čitateľmi i odborníkmi oceneného knižného titulu Zo studnice rodnej reči (2005, 2014) sa dostáva do rúk čitateľov 3. časť tohto úspešného knižného súboru. Aktuálny počin je reprezentatívnym výberom z textov publikovaných najmä v rubrike Zo studnice rodnej reči v časopise Kultúra slova z obdobia rokov 2012 – 2021. Prezentované, tematicky usporiadané príspevky približujú vedecky spracovanú slovnú zásobu zaznamenanú najmä v archívnych fondoch kartoték Slovníka slovenských nárečí a Historického slovníka slovenského jazyka, ale i v databáze a kartotéke terénnych názvov, ktoré sú uložené v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV. Publikácia predstavuje nový, nevyčerpateľný a rôznorodý materiál širokej vrstve záujemcov v čitateľsky atraktívnej podobe. Jednotlivé články reprezentujú aplikáciu teoretických poznatkov z oblasti výskumu bohato diferencovaných slovenských nárečí, ako aj aplikovanie poznatkov z dejín slovnej zásoby slovenčiny, čím zároveň sprítomňujú nielen nárečovú a historickú rôznorodosť národného jazyka, ale aj zvyky, kultúrne tradície i poznanie či dôvtip starších generácií. 

Publikácia je lingvistickým príspevkom do širokej interdisciplinárnej diskusie o diskriminácii. Diskriminačná inštrumentalizácia jazyka znamená používanie jazyka ako nástroja a prostriedku diskriminácie, ale aj jeho zneužívanie ako diskriminačného dôvodu. Základnou otázkou výskumu bolo, ako sa jazyk, resp. jazyková komunikácia podieľa na tvorení diskriminačných vzťahov a vo všeobecnosti na tvorení diskriminácie ako sociálnej reality. Cieľom výskumu bolo na textových materiáloch rôzneho druhu demonštrovať inštrumentalizáciu jazyka vo vybraných spoločenských oblastiach (komerčná, mediálna, politická) a vzťahoch (interindividuálna, inštitucionálna, resp. systémová, kultúrna). Výskum diskriminačnej inštrumentalizácie jazyka bol realizovaný prostredníctvom metód kritickej diskurznej analýzy. Z metodologického hľadiska sa v skúmanej otázke (Ako sa jazyk podieľa na tvorbe diskriminácie?) uplatňuje komunikačno-pragmatický prístup, pretože jazyk a jazykovú komunikácia je chápaná ako spôsob dosahovania istých cieľov používateľov jazyka v jazykovej interakcii, v istom kontexte.

Zámerom je ešte viac rozvinúť makrotému fungovania jazyka a komunikácie v premenlivých sociokultúrnych podmienkach so zreteľom na individuálny aj kolektívny subjekt. V tejto premenlivosti je ustálený vývinový proces, ktorého obsahom je demokratizácia spoločnosti v spätosti s jej liberalizáciou. Sme svedkami gradácie demokracie sociálneho života a slobody jednotlivcov, podporovania vôle presadzovať „ešte viac“ demokracie a liberalizmu, čo, samozrejme, prináša so sebou aj problémy, naráža na odpor aj vyvoláva obavy z ich eskalácie, narúšajúcej poriadok v spoločnosti, potrebný pre jej fungovanie bez porúch ohrozujúcich jej pružnú stabilitu. Jazyk a komunikácia sú nástrojom i prostriedkom v tomto vývinovom procese a naopak tento proces sa odráža v zaobchádzaní s jazykom a v spôsoboch komunikácie. Gradácia demokracie a liberalizmu výrazne zasahuje aj do spisovnojazykového života. Na tomto pozadí sa sleduje aktuálny nositeľ štandardnej slovenčiny, perspektíva spisovnej slovenčiny s otázkou, či sa črtá nový typ materinského jazyka, slovenská jazyková vôľa a spisovná slovenčina v sociálnovýznamovej perspektíve, ako aj marginalizácia a inklúzia v oblasti jej používania. Kladie sa fundamentálna otázku, či a v akom zmysle sme oprávnení hovoriť o renaturalizácii spisovného jazyka. Táto otázka nás vracia k nazeraniu na spisovnú slovenčinu cez prizmu prirodzenosti a aktualizuje tému vzťahujúcu sa na pomer medzi prirodzenosťou a „umelosťou“, ktorý lingvisti odlišne určujú, a to v závislosti od ich metodologickej pozície, diferencovanej na pozadí epistemologického protikladu observančný racionalizmus : používateľský empirizmus.

Zborník Slovanské nárečia v čase a priestore (Jazykovedné štúdie XXXVIII) je venovaný uznávanej slovenskej dialektologičke prom. fil. A. Ferenčíkovej, CSc., ktorá v roku 2020 oslávila svoje významné životné jubileum. Zborník obsahuje 25 štúdií od domácich a zahraničných autorov v slovenčine, češtine, poľštine, ruštine, ukrajinčine, slovinčine a macedónčine. Tematicky sa zameriava najmä na kľúčové oblasti vedeckovýskumnej činnosti jubilantky, ktorými sú slovenská a slovanská dialektológia, nárečový výskum, nárečová lexika a jej lexikografické spracovanie a areálová lingvistika (zastúpená predovšetkým jedným z najdôležitejších medzinárodných lingvistických projektov – Slovanským jazykovým atlasom). Obsahuje však aj príspevky z oblasti historickej jazykovedy, etymológie a sémantiky, syntaxe spisovného jazyka či nárečových prvkov v autorskom jazyku.

Náuka o vlastných menách je jazykovedná disciplína, ktorá má v jazykovede relatívne samostatné postavenie, predovšetkým vzhľadom na svoj špecifický obsah, prejavujúci sa výrazne aj na formálnej stránke (Blanár). R. Šrámek uvádza, že filologická orientácia onomastiky od pol. 19. storočia bola spočiatku v súlade s pozitivistickou jazykovedou orientovaná silno komparatisticky a etymologicky, až po jej začlenení do jazykovedy v 50. - 70. rokoch 20. storočia sa začala etablovať ako komplexná disciplína. Súčasná (moderná) onomastika, na ktorej rozvoji ako samostatnej jazykovednej disciplíny má veľký podiel, uznaný i v zahraničí (napr. Šrámek), aj slovenská teoretická onomastika (reprezentovaná najmä V. Blanárom), sa orientuje na analýzu jazykovej, ale aj mimojazykovej stránky vlastného mena a jeho fungovaniu v určitej spoločnosti.[1] Začiatky slovenskej onomastiky sú spojené so založením Slovenskej onomastickej komisie V. Blanárom 8. decembra v roku 1964, ktorý sa stal aj jej prvým predsedom (Blanár). So založením tejto Komisie a začiatkom jej organizačnej činnosti je úzko spätý plánovaný onomastický výskum na Slovensku (zber onymického materiálu, zakladanie kartoték, spracúvanie konkrétnej onomastickej tematiky formou monografických prác).

Vo štvrtom zväzku (O-Pn) Slovníka súčasného slovenského jazyka nájdu používatelia na 1128 stranách informácie o 15329 slovách.

Predkladaná práca je prvým ucelenejším príspevkom do orálnej histórie slovenskej jazykovedy. Zámerom je zachytiť a predstaviť osobnosti slovenskej jazykovedy. Cieľom rozhovorov je nielen medzigeneračný prenos skúseností a informácií, ale aj spätná kontextualizácia, pri ktorej má čitateľ možnosť intersubjektívneho porovnania výpovedí jednotlivých respondentov...

Vedecká monografia prináša etymologické interpretácie viac ako 130 nárečových lexém uvedených v prvých dvoch zväzkoch Slovníka slovenských nárečí (Bratislava 1994, 2006), ktorých etymologická charakteristika – zohľadňujúca ich širšie slovanské, resp. (stredo)európske súvislosti – implikuje pre takýto lexikálny materiál alternatívny spôsob lexikografickej prezentácie, odlišný od spôsobu jeho spracovania v uvedenom slovníkovom diele.

Autor sa takisto zamýšľa nad charakterom vzájomného vzťahu medzi etymológiou a nárečovou lexikografiou, pričom z pozície etymológa formuluje i niektoré metodologické odporúčania pre tvorbu nárečových slovníkov. Publikácia je určená záujemcom o etymologickú problematiku slovnej zásoby slovenských nárečí a otázky jej lexikografického spracovania z radov odbornej, ako aj širšej kultúrnej verejnosti.

Práca sa venuje otázke prirodzenosti spisovnej slovenčiny, resp. procesu jej naturalizácie. Vysvetľovanie prirodzenosti jazyka sa opiera o spisovnojazykové postoje používateľov, ktoré slúžia ako orientačná opora pri riešení jazykových neistôt v jazykovej komunikácii. Jazykové neistoty predstavujú jazykové javy, ktoré vyžadujú riešenie na používateľskej strane, nie sú vecou jazykových odborníkov. Na jazyk sa pritom nazerá z komunikačno-pragmatickej pozície, jazyk tu vystupuje ako sociálna a psychická realita. Práca je prejavom vedeckého záujmu o používateľský pohľad na jazyk a jej zámerom je prispieť k zmene postavenia jazykových používateľov v rámci procesu kodifikácie jazyka, ktorá by sa v nich mala overovať.

Kniha sa zaoberá skúmaním vývinu kodifikácií spisovnej slovenčiny a ustaľovania jej noriem od začiatku 30. rokov 20. storočia po začiatok druhého desaťročia 21. storočia v Pravidlách slovenského pravopisu, ktoré boli publikované v rokoch 1931, 1940, 1953 (– 1971), 1991 (– 2013) a v neschválenom návrhu Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1939. Téma knihy je analyzovaná v kontexte dobových jazykových, spoločenských, kultúrnych a politických udalostí. Tretia, ústredná, kapitola knihy predstavuje opis pravopisných a jazykových (hláskoslovných, tvaroslovných a slovotvorných) pravidiel a vysvetľujú sa v nej zmeny, ku ktorým došlo v jednotlivých pravopisných príručkách.

Publikácia Slovenčina na každý deň od Sibyly Mislovičovej a kolektívu autoriek môže byť príjemným spoločníkom pre milovníkov slovenčiny a možno aj pre tých, ktorí sa nimi vďaka nej stanú. Autorky veria, že moderná, zaujímavá a prístupná forma predstavenia aktuálnej problematiky používania spisovného jazyka podporená vtipnými ilustráciami upúta čitateľov všetkých vekových kategórií – nielen dospelých, ale aj deti. Množstvo rád a odporúčaní – od pravopisu cez tvaroslovie, vetnú skladbu, slovnú zásobu až po výslovnosť – doplnili autorky o testy, takže čitatelia majú možnosť osvojiť si niečo zo slovenčiny doslova každý deň, ako aj overiť si nadobudnuté vedomosti a zabaviť sa pri tom.

Slovenská dialektológia ako jedna z mnohých vedeckých a mnohých lingvistických odborov sa na nedostatok ukrytých pokladov sťažovať nemôže. Na malom kúsku zeme obývanom slovenčinou zdedila bohatú nárečovú rôznorodosť vo všetkých jazykových rovinách. Rôznorodosť, ktorá sa v ľudovom povedomí pretavila do poznania Čo dedina – to reč iná. Rôznorodosť, ktorej pod povrchom ukryté korene spájajú dejiny spoločnosti, krajiny a jazyka. Možno práve preto slovenská dialektológia pritiahla zvedavosť a záujem mnohých výskumníkov, zberateľov i významných vedeckých osobností a stala sa súčasťou ich osobného života. Jednou z nich je aj prom. fil. Adriana Ferenčíková, CSc., ktorá svoj osobný život úplne spojila so životom svojej disciplíny a aj preto na jej počesť vznikla táto publikácia. A. Ferenčíková sa podieľala na vzniku všetkých zásadných diel, ktorými sa dnes slovenská dialektológia prezentuje – Atlas slovenského jazyka, Slovník slovenských nárečí a v širších súvislostiach i na zväzkoch Slovanského jazykového atlasu.

Kolektívna monografia je výsledkom dvojročnej spoločnej práce medzinárodného kolektívu vedcov z Ruska, Bulharska a Slovenska na tému Lingvistická a etnokultúrna dynamika tradičných i netradičných hodnôt v slovanskom svete. Z tém: Obraz Boha v jazyku ako nástroji komunikácie a axiologické aspekty sviatku a sviatočnosti; Tradičné hodnoty späté s mníšskym životom v kontexte byzantsko-slovanskej tradície na Slovensku v 18. – 19. storočí; Axiológia zdravia a choroby v tradičnej slovenskej kultúre; Memetika ako prejav kultúrnej komunikácie atď.