Architektur

Juraj Gavula (1942) je jednou z osobností, ktorých prínos zhodnocuje ďalšia generácia. Nová kniha je výsledkom výskumu sochárovho syna a vizuálneho umelca Mateja Gavulu v spolupráci s teoretikom umenia Danielom Grúňom a ďalšími autorkami a autormi. Predstavuje diela sochára na sympóziách a stavbách od Bratislavy cez Galantu po Svidník neďaleko rodnej obce Čabiny. Sú to diela organických abstraktných tvarov, ktoré nenapĺňali politické požiadavky socialistického realizmu, ale dotvárali okolité životné prostredie. Text in Slowakisch und Engl.

Henrieta Moravčíková je historičkou a kritičkou architektúry. V rozhovore s novinárom Patrikom Garajom hovorí o spoločenských presahoch architektonickej tvorby, o aktívnom prístupe k ochrane významných diel modernej architektúry, o vzdelávaní mladých profesionálov, práci na medzinárodne oceňovaných publikáciách a o vlastnej profesijnej ceste.

„Všetci sme istým spôsobom vystavení účinkom architektonických a urbanistických riešení. Architektúra je vecou verejnou, a preto je veľmi mocným nástrojom. Dokáže človeka determinovať a ovplyvňovať, organizovať aj väčšie skupiny ľudí, spoločenstvá a masy. To je veľmi dôležité. Okrem toho, že je výtvarným alebo formálnym prvkom, je architektúra spoločenským fenoménom. Možno aj preto je pre mňa taká zaujímavá.“

Z obsahu: Ohrozené kostoly Gemera. Evanjelický kostol v Štítniku-niekolkov poznámok k stavebnému typu kostola s trojchórovým východným záverom. Kostol Všetkých svätých v Henckovciach –a výsledky architektonicko-historického a umeleckohistorického výskumu. Starý kláštor minoritov v Levoči-najnovšie poznatky o jeho stavebnom vývoji. Gemerské a malohontské nástenné malby z pohl´adu textilných a odevných realit. Mobiliár gemerských kostolov v kontexte historických a kultúrnych súvislostí. Hrad Muráň z pohl´adu najnovšieho archívno-historického a architektornicko-historického výskumu. Kaštiel´ v Jelšave z pohl´adu stavebného vývoja a problémy jeho obnovy.

Publikácia predstavuje šiesty diel série, ktorej ambíciou je postupne spracovať kaštiele a kúrie na celom území Slovenska. V každej knihe nájde čitateľ nielen pamiatky zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, ale aj tie, ktoré do neho neboli zaradené. Predchádzajúce diely sa zaoberali Liptovskou, Oravskou, Spišskou, Turčianskou a Zvolenskou stolicou. Kniha o Hontianskej stolici približuje 59 šľachtických sídiel, konkrétne 16 kaštieľov a 43 kúrií. Do zoznamu štátom chránených pamiatok sa dostalo iba päť kaštieľov a tri kúrie. Autori rozdelili heslá podľa aktuálneho administratívneho členenia obcí. Kapitoly o jednotlivých rezidenciách, v závislosti od stavu poznania, obsahujú dlhšie alebo kratšie texty o ich majiteľoch, stavebno-historickom vývoji a pri časti objektov aj o priľahlých záhradách alebo parkoch. Pri celkovom zhodnotení Hontianskej stolice možno konštatovať, že tu v dôsledku zániku Uhorska v roku 1918 došlo k obrovským stratám v oblasti záhradnej architektúry. Jednoznačne najznámejší kaštieľ stelesňuje niekdajšie reprezentatívne obydlie rodov Koháry a Sachsen-Coburg-Gotha vo Svätom Antone s vysokou architektonickou i historickou hodnotou celoslovenského významu. V jeho tieni stojí ale kaštieľ Palásthyovcov (s. č. 634) v Plášťovciach, ktorý nie je vôbec vyhlásený za pamiatku napriek svojej autenticite a v rámci Slovenska unikátne zachovaným terasám niekdajšej barokovej záhrady.

kolokvia.

Zborník je zostavený z príspevkov, ktoré odzneli na vedeckom kolokviu konanom pri príležitosti ukončenia rozsiahleho pamiatkového výskumu Kostola sv. Mikuláša v roku 2019. Architektonicko-historický, reštaurátorský a archeologický výskum sa zameral najmä na identifikáciu najstarších vývojových fáz kostola, listinne doloženého v roku 1262 a v staršej literatúre datovaného do roku 1221. V prvej etape výskumu bola v presbytériu objavená jedinečná celoplošná fresková výzdoba, dnes už zreštaurovaná. Objavené boli tiež zamurované románske okná nad emporou a vo východnej stene bočnej lode, čo potvrdilo predpoklad, že celé trojlodie bolo vystavané v románskom období. Archeológovia zasa datujú najstaršie nivelety interiérových podláh a prvý horizont pochovávania na cintoríne do obdobia 10. - 11. storočia. Prekvapujúce nové poznatky vypovedajúce o dôležitosti regionálneho centra a naznačujúce dávnu tradíciu sakrálneho miesta budú zaiste vážnym podnetom pre ďalšie odborné diskusie a interpretácie.

Slovensku v medzivojnovom období.

Autorka sa v práci venuje len málo spracovanej problematike – výstavbe a rekonštrukcii rôznych vojenských objektov v kontexte s hospodárskym a celospoločenským vývojom danej oblasti. Poukazuje na prínos armády vo východnej časti Čs. republiky v rokoch 1918 – 1939, približuje jej mnohostranné pôsobenie, vzťah s civilným obyvateľstvom, bytovú situáciu, vplyv vojenskej stavebnej činnosti na rozvoj vybraných východoslovenských miest a premenu mestskej spoločnosti. Primárne vychádzajúc z archívneho výskumu, autorka dokumentuje a analyzuje množstvo poznatkov o kasárňach, strelniciach, barákoch, barákových táboroch, vojenských letiskách, vojenských nemocniciach, vojenských liečebných ústavoch i vojenskom názvosloví. Štruktúra práce vychádza z dvoch etáp vojenského stavebníctva danej oblasti medzivojnového obdobia – prvá sa týka výstavby nových alebo rekonštrukcie starých vojenských objektov v pôsobnosti Zemského stavebného riaditeľstva so sídlom v Užhorode v rokoch 1920 – 1925, v druhej etape po roku 1925 už prevažuje výstavba nových stavieb v pôsobnosti Zemského stavebného riaditeľstva v Košiciach. Monografiu dopĺňa rozsiahla obrazová príloha máp, plánov, schém, náčrtov, nákresov a dobových fotografií predmetných vojenských objektov.

Po prvýkrát sa k čitateľovi dostáva v knižnej podobe spracovaná téma o vzájomných vzťahoch tradičného staviteľstva a slohovej architektúry na Slovensku v ich dejinnom vývoji. Autor v širokom rozpätí pojednáva o vplyvoch architektonickej tvorby jednotlivých slohových období od gotiky po secesiu, z ktorých prevzaté slohotvorné prvky sa v modifikovaných formách rôznou intenzitou podieľali na dotváraní tradičného staviteľstva slovenského vidieka v časovej rovine od konca 18. do prvej tretiny 20. storočia; dokladuje to aj bohatým obrazovým materiálom. Tieto prepojenia výraznou mierou prispeli k značnej variabilite a druhovej rozmanitosti tradičného staviteľstva a tým i vytvoreniu jedinečných hodnôt a osobitostí stavebnej kultúry na našom území.

24 súčasných slovenských architektov - Andrea Ambrovičová, Karin Barényiová, Tomáš Bujna, Martin Dulík, Irakli Eristavi, Matej Grébert, Vít Halada, Juraj Hantabal, Martin Jančok, Jakub Kopec, Lukáš Kordík, Martin Kusý III., Štefan Moravčík, Richard Murgaš, Samuel Netočný, Pavol Paňák, Peter Pásztor, Imrich Pleidel, Oliver Sadovský, Ilia Skoček, Ján Stempel, Aleš Šedivec, Juraj Šujan, Ľubomír Závodný - píše o jednom svojom realizovanom architektonickom diele.

V novovekých dejinách Uhorska zohrala historická Trnavská univerzita jezuitského typu dôležitú úlohu. Bola to najvýznamnejšia vysoká škola v Uhorsku a po stredovekej Univerzite Istropolitane v Bratislave druhá univerzita, ktorá vznikla na území dnešného Slovenska. Pre Trnavu znamenala okrem logického ekonomického prínosu i výrazné povznesenie a Matej Bel ju označil dokonca za perlu mesta. Prítomnosťou a činnosťou Trnavskej univerzity v rokoch 1635 – 1777 mesto nabralo druhý dych, stalo sa z neho náboženské a kultúrne centrum. Skoro poldruha storočia ovplyvňovala univerzita nielen atmosféru Trnavy, ale dokázala povzniesť vzdelanosť slovenského národa a byť 142 rokov centrom intelektuálnych hnutí. Okrem duchovného dedičstva je cennou pamiatkou na jej existenciu aj areál univerzitných budov s Kostolom sv. Jána Krstiteľa.

Kniha mapuje mestské fontány vybudované v období medzi rokmi 1960 do roku 1990. Okrem tých ikonických ako fontána Družba alebo Vejárová fontána publikácia predstaví desiatky malých opustených fontán, ktoré sú zväčša neznáme alebo ich poznajú iba obyvatelia sídliskových vnútroblokov. Kniha prináša bližší pohľad na jednu časť súboru moderných sôch vo verejnom priestore Bratislavy formou nápaditej umeleckej reflexie. Teoretik architektúry Martin Zaiček, grafička Katarína Knežníková a fotografka Andrea Kalinová v tvorivom tandeme interpretujú a zaznamenávajú súčasný stav a kvalitu bratislavských fontán. Prostredníctvom autorského rukopisu odkrývajú poetiku a „inú” stránku známych i menej známych diel. Ich pohľad je dostatočne silný a výpovedný, aby obstál aj bez sprievodu slova. Publikácia Bratislavské moderné fontány sa zameriava na obdobie vymedzené rokmi 1963 až 1989, kedy bol v platnosti inštitút tzv. Hlavy V. ako súčasť vykonávacej vyhlášky k stavebnému zákonu, určujúcej investíciu do umenia v rámci rozpočtov stavieb. Kniha zaznamenáva diela takých významných autorov - sochárov 20. storočia akými boli Jozef Jankovicˇ, Juraj Hovorka, Juraj Gavula, Peter Roller, Alexander Trizuljak, Jozef Vachálek, Alexander Bilkovicˇ alebo Tibor Bártfay. Fontány v rámcoch významných bratislavských objektov a verejných priestranstiev však vznikali spravidla v autorskej spolupráci sochára a architekta, z ktorých nemožno opomenúť Ferdinanda Milucˇkého, Jozefa Slíža, Virgila Droppu a Irenu Kedrovú

Vojnová Bratislava rozpráva príbeh o architektúre a meste, budovanom v zložitých časoch vojnovej a povojnovej konjunktúry. Cieľom knihy Vojnová Bratislava, však nie je súdiť neprávosti či osobné tragédie, ktoré prežili obyvatelia Bratislavy počas druhej svetovej vojny. Ako voľné pokračovanie knihy Moderná Bratislava chce táto publikácia pokračovať v opisovaní histórie mesta a jeho architektúry. Cez príbehy domov, námestí či celých štvrtí sa usiluje predostrieť meniacu sa mapu histórie mesta počas najničivejšej vojny akú naša civilizácia zažila. N. Bartošová. M. Bogár, K. Haberlandová, L. Pastoreková, P. Szalay.

Ročenka slovenskej architektúry je dlhodobý projekt, ktorý má ambíciu pravidelne prinášať pohľad na aktuálnu slovenskú architektonickú scénu. Diela zaradené do tretieho vydania ročenky sú tým najlepším, čo vzniklo v rokoch 2018 a 2019. Dve úvodné štúdie kriticky reflektujú slovenskú architektonickú realitu z domáceho a zahraničného pohľadu a súčasťou ročenky je aj súpis cien, súťaží, výstav a kníh z aktuálneho obdobia.

Kniha predstavuje textovú, architektonickú a fotografickú interpretáciu štyroch významných a súčasne najviac diskutovaných Dedečkových architektonických diel a spolu s nimi prináša aj zdroje na rozšírenie sformulovanej metodológie a postupov interpretácie ďalších kľúčových Dedečkových diel 60. 90. rokov 20. storočia. Okrem návrhu a príkladov nových interpretačných možností utvára predpoklady nezaujatej diskusie o Dedečkovom architektonickom diele, ale aj o interpretácii architektonického diela vôbec. Rovnako ako prvá kniha, aj táto zámerne nadobúda formu pracovných zošitov, s úmyslom poskytnúť čitateľom otvorený komplexný prístup k architektonickému mysleniu významného slovenského tvorcu architektúry druhej polovice 20. storočia.

Kniha voľne nadväzuje na knihu Ľudová architektúra Slovenska 1-2. Táto publikácia je snahou naviazať na roztrhnutú tradíciu ľudovej architektúry Slovenska a ukázať cestu, ako by mal alebo mohol vyzerať náš vidiek, ak by vývoj šiel prirodzeným smerom.  Kniha  obsahuje okrem architektonických návrhov, tvorených na základe objednávok a komunikácie so zákazníkom, aj náčrt stavebnej histórie súvisiacej s domami ľudovej architektúry (vývoj domu so sochou, vývoj domu Detvy...). Publikácia sa snaží zachytiť a popísať hlavné architektonické prvky kraja (okná, štít, ...) s úmyslom, aby bolo jasné, že na Horehronie patrí dom Horehronia, ktorý má svoje špecifické prvky, a nie dom Záhoria...

Projektantom novej gréckokatolíckej cerkvi bol staviteľ Jozef Turčáni. Navrhol chrám, ktorého interiér postačoval potrebám duchovného života vzrastajúceho počtu veriacich gréckokatolíckej cirkvi. Výstavba chrámu bola realizovaná v rokoch 1818 - 1825. Dominantnou ikonou na ikonostase je Smrť Panny Márie. Spolu s ňou sú tam umiestnené aj ikony Ježiša Krista, Matky Božej, Sv. Mikuláša. V ďalšom rade menších ikon je v centre Posledná večera a po jej obidvoch stranách je dvanásť hlavných cirkevných sviatkov kresťanského roka. Ikony dvanástich apoštolov, prorokov a patriarchov, nad nimi dominujúca Golgota s Bolestnou Matkou a Sv. Jánom Krstiteľom, dotvárajú kompozíciu celého ikonostasu. Prístavbou sachristie roku 1901, zakúpením umelecky hodnotného lustra, vydláždením interiéru keramickou dlažbou a osadením okenných vitráží (1907) bola dostavba chrámu prakticky ukončená.