Cieľom tejto práce nie je obhájiť režim spred roka 1989. Kritický postoj k tomuto systému je oprávnený. Pokiaľ však oficiálna kritika tohto režimu je vlastne iba funkciou ideologického konceptu, ktorý sa snaží interpretovať politickú realitu – minulosti aj na ňu napojenej súčasnosti – takým spôsobom, že systémovo-ideologický stav, v ktorom žijeme, je v normatívnom zmysle slova špeciálny a výnimočný, takúto interpretáciu treba odmietnuť a kritiku akéhokoľvek politického systému postaviť realisticky. Aj kritický postoj k neoliberalizmu je oprávnený takisto ako kritický postoj k (reálnemu) socializmu.
Označovanie režimu sebou samým ako „sloboda a demokracia“ nie je nič prekvapujúce ani nové. Všetky politické režimy u nás po prvej svetovej vojne, s výnimkou toho v rokoch 1939 – 1945, sa oficiálne označovali ako „demokracie“. Či už tie buržoázne, ľudové, alebo najnovšie ako liberálna demokracia. Z pohľadu systémovej teórie ani jeden politický systém nemôže byť totožný s ideálom demokracie; nie je demokraciou. Je teda normatívnou záležitosťou, či ho človek označí ako diktatúru, alebo ako obligátne proklamovanú demokraciu. Každý systém možno nahradiť (podstatne) demokratickejším, čiže zmeniť ho alebo reformovať pod tými istými heslami, pod ktorými sa tu etablovali systémové zmeny a zmeny politických režimov v rokoch 1918, 1948 a 1989.
