Väčšina maďarského obyvateľstva, koncentrovaného najmä na juhu Slovenska, vnímala pričlenenie južného Slovenska do ČSR v roku 1918 ako vnútené rozhodnutie proti ich vôli. Konzekventne, príslušníci maďarskej minority boli československými štátnymi a bezpečnostnými orgánmi hodnotení so značnou dávkou podozrenia. Za nelojálnu voči republike bola považovaná najmä šľachta a inteligencia. Postavenie Maďarov na Slovensku sťažovala aj politika maďarského štátu, ktorého predstavitelia, bez ohľadu na zloženie vládnych kabinetov, viac či menej otvorene odmietali povojnové usporiadanie v Európe. Trianonská mierová zmluva, v dôsledku ktorej Uhorsko stratilo dve tretiny územia, bola považovaná za akt nespravodlivosti voči maďarskému národu a s týmto názorom sa stotožnila aj väčšina príslušníkov maďarskej minority na Slovensku. Situáciu Maďarov komplikovala i skutočnosť, že prvoradým cieľom maďarskej zahraničnej politiky bola snaha nájsť cestu, ako revidovať existujúci stav a buď úplne, alebo aspoň čiastočne nastoliť status quo ante. Na Slovensku propagovanie revízie štátne orgány klasifikovali ako trestný čin. Politickí predstavitelia maďarskej opozície preto neodmietali existenciu ČSR ako takú, ale zamerali sa na kritiku jednotlivých aspektov postavenia maďarskej menšiny.
