Význam básnických výrazových prostriedkov sa s o to väčšou silou prejavuje v epigramatických básňach, ktoré sú typické svojou stručnosťou. V našej literatúre si epigram získal obľubu už v období humanizmu a renesancie v dielach takých významných predstaviteľov, akými boli Ján Sambucus, Ján Bocatius alebo Ján Filický. Ani barokoví básnici naň celkom nezanevreli. Príkladom môžu byť štyri básnické epigramatické zbierky z produkcie Trnavskej univerzity, ktorých autorom je jezuita František Babai pôsobiaci v Trnave ako knihovník a katechéta. Táto práca si za cieľ svojho skúmania vybrala jednu zo štyroch zbierok Františka Babaia s názvom Ungariae reges, básnikovu prvotinu, ktorá prináša básnické portréty 48 uhorských kráľov. Autor sa v nej rozhodol prebásniť historické dielo svojho rehoľného spolubrata Ladislava Turóciho Ungaria suis cum regibus.
