Geschichte

Publikácia v origináli, v nemčine o histórii Židovskej obce v Bratislave od začiatkov do roku 1526. V knihe sú uvedené širšie politické, sociálne a finančné súvislosti v Maďarskom Kráľovstve, edikty a nariadenia kráľov, vysokých úradníkov, pápeža a ich preklady do nemčiny, so špeciálnym zreteľom na židovské obyvateľstvo v celom kráľovstve. Sleduje obdobie od začiatkov príchodu židovských obyvateľov do roku 1526. Kniha obsahuje tiež register cca 1500 mien z uvedeného obdobia a môže pomôcť pri hľadaní predkov. Obrázky sa týkajú originálov písomností z archívov: archív mesta Bratislavy, Mestské múzeum Bratislava, Maďarské národné múzeum Budapešť, Bavorský krajský archív Mníchov, archív Wiener Neustadt, Vatikánsky archív, Reiderova zbierka máp Bamberg

V odbornej i laickej verejnosti stále prevláda záujem o históriu jednotlivých šľachtických rodov žijúcich v Rakúsko-Uhorskej monarchii, zvlášť tých rodov, ktoré majú priamu súvislosť s územím dnešného Slovenska, a teda s našimi dejinami. Osobitné postavenie má rod Pálffy, ktorý už od 16. storočia patril k hlavným oporám habsburskej dynastie. Príslušníci tohto magnátskeho rodu zastávali významné funkcie v správe krajiny ako palatíni, krajinskí sudcovia, miestodržitelia, župani a strážcovia uhorskej koruny. Ako dôstojníci v armáde mali vysoké vojenské hodnosti maršalov a generálov. Dejiny tohto rodu boli v minulosti a stále sú vhodnou témou na prezentáciu formou výstav, odborných seminárov, sympózií i medzinárodných vedeckých konferencií. Aj keď mapovať históriu tohto rodu je stále „behom na dlhú trať“. Dňa 25. septembra 2019 sa v priestoroch SNM-Múzea Bojnice konala vedecká medzinárodná konferencia pod názvom Familia Pálffy. Bola venovaná 190. výročiu narodenia grófa Jána Pálffyho, posledného šľachtického majiteľa Bojnického zámku. 

Augustin Kliment bol nenápadný a pracovitý rehoľný kňaz. Ako 14-ročný začal štúdium v juvenáte redemptoristov. Jeho cestu ku kňazskému povolaniu prerušilo vypuknutie prvej svetovej vojny. V apríli 1915 musel nastúpiť na výkon vojenskej služby v rakúsko-uhorskej armáde. Ako príslušník 12. vlastibraneckého pešieho pluku sa zúčastnil bojov na východnom fronte, kde bol aj ranený. Spomienky Augustína Klimenta sú cenným príspevkom k poznaniu dejín každodennosti vojakov rakúsko-uhorskej armády. Autor spomienok sa viac ako na opis bojovej činnosti zameriava na opis bežného života vojakov. Približuje vojenskú službu vojaka na frontovej línii, ale tiež v zázemí. Na základe spomienok si môžeme veľmi detailne predstaviť každodenné útrapy, strasti, problémy, ale aj radosti a zážitky obyčajných vojakov. Po skončení prvej svetovej vojny Augustín Kliment dokončil štúdium a zvyšok života zasvätil kňazskému povolaniu. Augustín Kliment napísal svoje spomienky niekoľko rokov po vojne. Písal ich rukou v českom jazyku. Uverejnené boli v študentskom časopise Alfons, ktorý vydávali bohoslovci v Obořišti. Dlhé desaťročia ostali zabudnuté, kým ich v archíve neobjavil Daniel Atanáz Mandzak, ktorý ich prepísal a redakčne spracoval. Tento prepis poslúžil ako základ k vzniku knihy. Kniha vychádza v rámci edície Spomienky.

Historik Jaroslav Čechura se dlouhodobě věnuje každodennímu životu na jihočeském venkově, v předkládané monografii se zaměřuje na období třicetileté války. Turbulentní události z všednodennosti sedláků a selek na gruntech třeboňského panství popisuje autor díky práci s několikerým typem pramenů, pozemkovými a jiterními knihami, poddanskými soupisy, matrikami, populačními seznamy, výhosty, urbáři, egodokumenty či robotními seznamy. Pečlivá heuristika mu dovoluje nejen představit osudy konkrétních aktérů, ale zároveň vyvodit z jejich jednání obecnější vzorce chování tehdejších poddaných i správy panství.

Kniha sa zaoberá zákonodarstvom a inštitucionálnymi zmenami v sirotskej agende, aj prechodom od súkromnej, spolkovej a cirkevnej dobročinnosti k sociálnej politike štátu. Jednotlivé kapitoly osvetľujú situáciu sirôt z aristokratických, poddanských, meštianskych aj robotníckych rodín. Dokumentujú, ako a prečo všetci pomáhajúci aktéri "bojovali" o dieťa. Starali sa o siroty a sociálne odkázané deti spravidla v mene určitej skupiny alebo svetonázoru - kresťanského milosrdenstva, židovskej náboženskej spolupatričnosti, solidarity príslušníkov "slušných a usporiadaných" meštianskych vrstiev, v mene národa, vlasti či štátu.

Béla Grünwald (1839 - 1891), s ktorého menom sa spája zatvorenie troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej v roku 1874, sa stal najnegatívnejšou, takmer už diabolskou postavou slovenskej strane - nepoložil otázku, čo ho motivovalo, ako sa dá jeho konanie vysvetliť? Hľadanie odpovede si vyžaduje odkryť charakteristické črty spoločenského a politického prostredia, v ktorom Béla Grünwald žil, a ktoré tvorilo pozadie jeho zakročenia proti slovenským inštitúciám. Aká bola Zvolenská župa v druhej tretine 19. storočia? Aké zlomové línie rozdeľovali miestnu elitu z jazykového, politického, náboženského či iného hľadiska? Aké postavenie mal v tejto elite Grünwald? Odpoveď však treba hľadať aj na otázku, či sa jeho protislovenské vystupovanie dá vysvetliť jeho osobným životným príbehom? Akú rolu zohral jeho pôvod, rodinné zázemie? Musíme sa venovať aj jeho ľúbostným vzťahom, konkrétne tomu, že Grünwald sa ako súkromná osoba stal v očiach slovenskej spoločenskej verejnosti objektom výsmechu. Tieto otázky si však nekladiem preto, aby som Grünwalda rehabilitoval, navyše odpovede na ne nijako zásadne neovplyvnia jeho miesto v spoločnej slovensko-maďarskej minulosti. V mojom chápaní Grünwald nie je stelesnené zlo, ale človek s osobnými motiváciami a ambíciami, skúsenosťami a krivdami, cnosťami a chybami. Ak ho nebudeme považovať len za „ľudožrútskeho" netvora, azda presnejšie pochopíme aj to, ako vznikol konflikt, ktorý sa považuje za jeden z naj-neuralgickejších bodov našej spoločnej minulosti.

Prvá publikácia na Slovensku, ktorá poskytuje odborný pohľad na sviatok Valentín v Európe a v USA. S využitím metód historického a etnologického výskumu prináša poznatky o vzniku, vývoji a šírení sviatku. Mapuje jeho predpokladané korene v antických sviatkoch a stredovekých náboženských legendách. Približuje vznik tradície svetského sviatku v šľachtickom prostredí renesančného Anglicka a jej vývoj v európskej obyčajovej tradícii. Ďalej sleduje premeny sviatku na americkom kontinente a jeho návrat späť do Európy v 20. storočí. Kniha predstavuje sviatok lásky a zamilovaných v doteraz neznámych formách spoločenskej a párovej komunikácie. Všíma si vstup komercie a médií do spôsobov jeho slávenia. Taktiež odkrýva vnímanie Valentína ako prijímaného aj odmietaného sviatku i ako znaku príslušnosti k spoločenstvu Európy a jej hodnotám.

Zámerom publikácie je upozorniť na bohatý vizuálny fond, ktorý obsahujú Vedecké zbierky Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV. Ich základ sa systematicky vytváral od roku 1953. Čitateľovi sú priblížené prostredníctvom témy svadba. Tak vznikla príležitosť vytvoriť publikáciu, v ktorej sú zhutnenou formou zhrnuté etnologické poznatky o tradičných svadobných obyčajach a ich premenách na Slovensku v posledných desaťročiach. Kniha je určená tak pre odborníkov, ako aj pre širokú verejnosť. Inšpiráciu v nej nájdu sobášiace sa páry, ktoré chcú lepšie porozumieť rozsiahlemu svadobnému obyčajovému komplexu a pri chystaní svadby nadviazať na tradičnú ľudovú kultúru Slovenska.

Kniha historičky Vlasty Jaksicsovej predstavuje výber publikovaných starších, novších i nepublikovaných vedeckých štúdií, článkov, esejí a statí za posledné desaťročie. Vychádza v rámci edície „slovenskej historiografie“ na pôde jej materského pracoviska, Historického ústavu SAV.

Jaksicsová v úvode knihy o. i. vysvetľuje jej metaforický názov, ktorý je parafrázou rovnomennej básne Jána Motulku Čas Herodes a Oldřicha Mikuláška To budoucí je, šťastný věk. Podľa autorky práve ono najvýstižnejšie charakterizuje hlavnú premisu moderných slovenských dejín 20. storočia spočívajúcu v istej historickej diskontinuite v zmysle striedania sa štátoprávnych a systémovo-politických zlomov, nasledujúcich v pomerne rýchlom slede za sebou (1918, 1938, 1948...), čo v dobovej mentalite slovenskej spoločnosti zanechávalo negatívne stopy. 

Matematiku 20. storočia formovali na Slovensku viaceré významné osobnosti, medzi ne bezpochyby patrí aj prof. RNDr. Tibor Šalát, DrSc. (1926 – 2005). V tejto knihe opisujeme jeho život a dielo. Študoval na Karlovej univerzite v Prahe a takmer 50 rokov pracoval na Katedre algebry a teórie čísel Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. V prvej, odbornej časti chceme pripomenúť prínos Tibora Šaláta k rozvoju matematiky na Slovensku nielen z hľadiska vedeckého, ale aj z hľadiska pedagogického.

Revolučné desaťročie na konci 18. storočia umožňuje vnímať, ako sa šírili netolerované myšlienky v atmosfére represie a strachu, ktorá prišla po ére jozefínskej „slobody“. Autorka pracuje s predstavou utajených komunikačných sietí formujúcich sa ako kompenzácia zákazu a tlaku. Ukazuje, ako obdobie spoločenského a politického zlomu živilo presvedčenie o toxicite myšlienok, presvedčenie o spoločenskej nákaze prameniacej z textu. Takúto interpretáciu umožnil široký výskum rôznorodých prameňov – od cenzorských stanovísk cez súkromnú korešpondenciu po rukopisné pamflety. Nastavený uhol pohľadu stiera hranicu medzi minulým a prítomným a dostáva do popredia nadčasové mediálne javy, zreteľné na pozadí napätia v epoche, ktorá „zrodila občana“. Vyvoláva úvahy o tom, kde sú hranice slobody slova a aké myšlienky sú pre spoločnosť naozaj nebezpečné...

Ročenka historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Z obsahu: -Siroty ako nástroj rodovej politiky aristokracie v ranom novoveku -Bratislavský richtár Michal Gomboš a kauza deficitu sirotskej pokladnice -Osud sirôt v rodinách slovenských národovcov -Ústavná starostlivosť o osirelé deti v Uhorsku v 18. storočí -Krátke dejiny Sirotinca Márie ochrany v Bratislave -Príspevok k dejinám slovenského evanjelického sirotinca v Modre (so zreteľom na vývoj do roku 1918) -Zriadenie sirotinca v Rimavskej Sobote Dobročinným ženským spolkom a Spolkom Biely kríž.

Na vývoji hodnosti palatína je možné sledovať celé dejiny Uhorského kráľovstva. V období vlády Arpádovcov boli palatíni vysoko postavení kráľovskí hodnostári, vyberaní spomedzi najvyššej šľachty. Boli súčasťou politického diania. Zúčastňovali sa vojenských výprav, mierových rokovaní, ako sudcovia riešili najmä lokálne problémy v kráľovstve. Hodnosť palatína sa vyskytovala na dvoroch v celej stredovekej Európe. V priebehu prvých troch storočí existencie Uhorského kráľovstva tu prešla značným vývojom, na ktorého konci bol úrad uhorského palatína „špecifickou a unikátnou inštitúciou“. Táto kniha je venovaná výskumu palatínov v dejinách Uhorského kráľovstva v stredoeurópskom kontexte približne v období rokov 1000 až 1301. Jeho cieľom bolo priblížiť na konkrétnych príkladoch a analýze zmienok v prameňoch rôzne aspekty toho, kto bol palatín z hľadiska zachovaných zákonov a kráľovských nariadení, jeho súdnej moci, účasti na politickom dianí v kráľovstve aj mimo neho.

Predkladaná monografia sa zameriava na vybrané momenty z dejín známeho šľachtického rodu Bubekovcov z Plešivca. Títo v priebehu 13. až 16. storočia významne zasiahli do dejín Gemera a svojim pôsobením na kráľovskom dvore aj do dejín celého Uhorska. Vďaka podrobnej genealógii bubekovského rodu sa podarilo zmapovať a zhodnotiť kultúrne dedičstvo, ktoré nám rod po sebe zanechal na území historického Gemera. Archívnym výskumom dejín rodu sa podarilo upresniť datovanie výstavby a prestavieb skúmaných objektov, vrátane ich vzácnej freskovej výmaľby. Detailné sledovanie verejného pôsobenia rodu, vrátane jeho medzinárodných aktivít, prinieslo možné vysvetlenia, ako sa do odľahlého Gemera dostali významní stavitelia, ba dokonca i skúsení talianski umelci, ktorí tu zanechali unikátne stavebné prvky a jedinečnú freskovú výzdobu. Okrem toho sa podarilo zachytiť vplyv rodu na kultúrny a hospodársko-politický vývoj severných častí Gemerskej župy, vrátane osudu tunajších banských miest a mestečiek. Autorka prenáša čitateľa do obdobia stredoveku a raného novoveku a na pozadí dôležitých politických, hospodárskych a kultúrnych momentov z dejín Uhorska predstavuje osudy niekoľkogeneračného rodu.

Počas prvej svetovej vojny nasadili znepriatelené strany po prvý krát vo výraznejšej miere letectvo. Výnimkou nebolo ani Rakúsko-Uhorsko, v cisárskych a kráľovských leteckých oddieloch slúžili mladí a odvážni muži zo všetkých častí mnohonárodnostnej ríše. Zastúpenie v nich mali rodáci z územia dnešného Slovenska, pričom mnohí sa výrazne zapísali do histórie leteckej vojny. Patrili medzi ostrieľaných stíhačov, tzv. letecké esá, veliteľov úspešných leteckých jednotiek či skutočných priekopníkov aviatiky. „Naši“ letci bojovali, víťazili či umierali pod vlajkou monarchie v rôznych častiach Európy – na tzv. srbskom, ruskom, rumunskom či balkánskom fronte, no najmä na talianskom bojisku. Publikácia mapuje osudy desiatok pilotov a leteckých pozorovateľov, a to predovšetkým na základe dokumentov uložených v zahraničných archívoch, v Rakúsku a Taliansku. Počas prvej svetovej vojny nasadili znepriatelené strany po prvý krát vo výraznejšej miere letectvo. Výnimkou nebolo ani Rakúsko-Uhorsko, v cisárskych a kráľovských leteckých oddieloch slúžili mladí a odvážni muži zo všetkých častí mnohonárodnostnej ríše.