Geschichte

Untertitel: archeológia-história-architektúra.

Publikácia je venovaná osídleniu a dejinám Bíne v období stredoveku. Snahou bolo sumarizovať všetky dostupné poznatky archeologického, historického a umelecko-historického bádania a vytvoriť tak štandardnú vedeckú monografiu jednej stredovekej lokality. V centre pozornosti stáli najmä sakrálne stavby - zachované i tie zaniknuté, o ktorých nám svedectvo poskytujú archeologické výskumy a písomné pramene.

Slovensky zmýšľajúci obyvatelia starého Prešporka nežili za monarchie v ľahkých pomeroch. Uhorský režim bol vo vojnových rokoch k národným idealistom ešte prísnejší. Ale ani Nemci a Maďari to nemali jednoduché, keď sa monarchia rúcala a československí legionári obsadili mesto. Za vojskom prišli vo veľkom počte občania novej, pre nich nechcenej republiky. Česi a Slováci – politici, četníci, úradníci, učitelia, obchodníci, podnikatelia rozličného druhu… Našli si tu nový domov, zvykali si na prostredie, stali sa súčasťou etnicky premiešanej spoločnosti. Vzájomné vzťahy boli jemne povedané premenlivé. V prvej dekáde sa pomery postupne upokojili, až kým neprišla kríza. Hospodárska, ale aj politická. Česko-slovenské vzťahy komplikoval najprv autonomizmus, neskôr nacionalizmus a aby toho nebolo dosť, aj fašizmus. Putovanie ľudí, ideí a ideálov z monarchie do republiky, cez krátke obdobia autonómie a Slovenského štátu do vojnovej republiky má pestrú škálu zaujímavých osobných aj spoločenských príbehov.

V knihe sa autor venoval skúmaniu vzniku a vývinu komplexného systému trnavských mestských výsad v stredoveku. V roku 2018 Trnava oslavuje už 780. výročie udelenia mestských výsad, čo ich získanie však pre mesto znamenalo a ako sa mesto ďalej vyvíjalo? V tejto knihe venujeme pozornosť nielen generálnemu privilégiu, ktoré bolo udelené trnavskej komunite panovníkom Belom IV. v roku 1238, ale najmä ďalšiemu vývoju mestských výsad, keďže dosiaľ neboli predmetom žiadnej komplexnej vedeckej práce. Kniha prispieva k poznaniu stredovekého obdobia mesta Trnava a jej ďalšou ambíciou je prispieť k poznaniu národných dejín, keďže ide o jednu z prvých vedeckých prác k tematike mestských výsad v slovenskej historiografii.

Po smrti Františka Jozefa sa na trón rakúsko-uhorskej monarchie koncom roka 1916 posadil mladý arcivojvoda Karol. Usiloval sa čo najrýchlejšie uzatvoriť mier a zreformovať zastarané fungovanie štátu. Všetky jeho snahy boli prekazené, monarchia sa po prehranej vojne rozpadla a Karol bol po krátkych dvoch rokoch donútený vzdať sa moci a odísť z krajiny. V októbri 2004 ho pápež Ján Pavol II. blahorečil – ako posledného vo svojom pontifikáte. Táto prvá ucelená biografia Karola I. Habsburského, ktorú napísal slovenský autor, sa snaží prispieť k lepšiemu poznaniu osobností a udalostí v prelomovom období stredoeurópskych, čiže aj našich dejín.

V knihe nájdete životné osudy známych vedcov, napríklad Regiomontana, Kempelena, Bela, Mikovíniho, Segnera či Jedlíka. Zblízka sa pozriete aj na umelcov, akými boli Hummel alebo Messerschmidt. Mená niektorých, ako napríklad Sofer alebo Jesenák, prežívajú v Bratislave dodnes v názvoch ulíc či oblastí. Poodhalíte však aj životnú púť takých historických osobností, ktorých mená sú už dnes zabudnuté, ale v čase, keď žili, sa tešili úcte prešporských obyvateľov. Patril medzi nich Lippay, Rayger, Torkoš aj iní. Občas sa z hmly dejín vynorili aj ženy zanechajúc po sebe stopy v našom terajšom hlavnom meste. Na Bratislavskom hrade sa narodila svätá Alžbeta Uhorská, korunovaná tu bola Mária Terézia a s mestom je spätá aj dobrodinka Terézia Brunšviková. Spoločnou charakteristikou všetkých týchto rôznorodých osobností je fakt, že sa narodili do roku 1800.

Katolícke fundácie a ich význam pre rozvoj školstva, ústavou sociálnej starostlivosti a cirkevných inštitúcií v období raného novoveku sú témou, ktorej slovenská historiografia doteraz nevenovala takmer žiadnu pozornosť. Základiny ako majetkové podstaty založené s cieľom materiálne zabezpečiť cirkevné, školské a charitatívne ústavy sa okrajovo spimínajú takmer vo všetkých prácach venovaných dejinám týchto inštitúcií v sledovanom období, väčšina z nich však prináša len základné údaje o ich majetku, zakladateľoch a o cieľoch, ktoré mali plniť. V slovenskej historiografii, ale i v dejepisectve okolitých krajín absentujú práce, ktoré by dôslednejšie analyzovali miesto fundácií v systéme financovania cirkví, školstva a sociálnej starostlivosti, sledovali spôsob spravovania a využívania ich majetku a poukázali na vzájomnú súvislosť medzi podriadením fundácií kontrole štátu a realizáciou niektorých reforiem osvietenských panovníkov. Fundácie boli významným fenoménom v živote ranovovekej spoločnosti, tvorili základ finančného zabezpečenia cirkví, školstva a sociálnej starostlivosti.

Kniha Zo všetkého zostanú len spomienky... sa metódou „oral history“ vracia do dávnej i menej dávnej histórie šarišskej obce Fintice a prostredníctvom živých spomienok viac ako 20 pamätníkov vykresľuje zvyky a udalosti v rázovitej dedine. V tematicky rozdelených okruhoch sú zachytené spomienky na grófsku rodinu Sennyeyovcov, 2. svetovú vojnu či násilné združstevňovanie. Okrem veľkých dejín sa pamätníci vrátili k jedinečným príbehom zo života na gazdovstve, aj k oslavám cirkevných a tradičných sviatkov.Publikácia stavia na autentickom podaní, výpovede pamätníkov v šarišskom nárečí sprevádza viac než 200 archívnych fotografií. Kniha ponúka predovšetkým pestrý obraz mikrosveta Fintíc od 30. rokov 20. storočia, prináša však aj nadčasový odkaz o tom, že ľudskosť, láskavosť a pohostinnosť, na ktoré sa dnes často zabúda, boli našim predkom vlastné.

Deviaty zväzok edície Dejiny Slovenska v príbehoch a desiatich zväzkoch. Rozpráva o porážke Osmanov a vyhnaní posledného Turka zo Slovenska.

Táto publikácia prináša vzácny a originálny nárečový materiál v podobe svedectiev a výpovedí Slovákov žijúcich v čase vypuknutia veľkého vojenského konfliktu, ktorý prerástol hranice európskych krajín a nadobudol svetové rozmery. Slovensko a jeho obyvatelia sa na počiatku 20. storočia, nie vlastným pričinením, stali súčasťou vojnových hrôz, ktoré mali byť začiatkom veľkých zmien vo vtedajšej Európe a nanovo pretvoriť jej mapu. O svojich zážitkoch rozprávajú nielen vojaci ako priami účastníci bojov, ale aj ich najbližšší príbuzní, ktorých vojna zasiahla nepriamo.

Poslanie publikácie je viacúčelové: okrem čitateľského zážitku môžu texty poslúžiť na ďalšie štúdium jazykovedcom, dialektológom, historikom jazyka, folkloristom a tiež etnológom, historikom a iným odborníkom, ktorí chcú prehĺbiť svoje bádanie, či už v oblasti jazyka a zemepisných nárečí a vývinu na Slovensku, alebo aj v otázkach týkajúcich sa napr. histórie prvej svetovej vojny či jej ničivého dopadu na ľudstvo a vznik nezmazateľných zápisov v jeho pamäti.

Autori publikácie sa podujali ponúknuť čitateľovi obraz o vývoji organizácie samosprávnych komôr na území Slovenska od ich počiatkov v roku 1875 až po ich prerušenie v roku 1948. Vývoj advokátskych komôr na našom území prešiel niekoľkými obdobiami, ktoré boli, prirodzene ovplyvnené aj štátoprávnym vývojom v našej histórii. Tieto obdobia autori zoradili chronologicky a za míľniky zvolili významné zmeny v živote advokátskych komôr na území Slovenska. Vzhľadom na nedostatok literatúry v tejto oblasti museli autori uskutočniť podrobný archívny výskum a vo svojej práci čerpajú predovšetkým z archívnych dokumentov. Takéto reprezentačné dielo sa určite zaradí medzi významné právno-historické práce a je najmä obohatením poznania dejín slovenskej advokácie.

Publikácia Významní slovenskí právnici z Liptova predstavuje štyroch slovenských právnikov - Emila Stodolu, Augustína Rátha, Adolfa Zátureckého a Štefana Lubyho - osobnosti, ktoré svojím dielom presiahli nielen hranice regiónu, ale aj štátu, v ktorom sa narodili. Položili základy slovenského právneho názvoslovia. Emil Stodola založil dnes už najstarší, právnický vedecký časopis - Právny obzor. Zastávali mnohé významné funkcie, či už na Univerzite Komenského ( Augustín Ráth, Štefan Luby) alebo v súdnictve (Adolf Záturecký). V monografii okrem analýzy ich najdôležitejších diel sa nachádzajú aj mnohé dobové dokumenty a fotografie, ktoré dotvárajú kolorit ich života a práce.

Jedinečná publikácia podáva komplexný obraz o Aurelovi Bohuslavovi Stodolovi – velikánovi vedy a techniky. Za obsahom sú ukryté desaťročia doslova detektívneho bádania v mnohých domácich i zahraničných archívoch. Autorovo pojednanie o Stodolovi je doložené bohatou unikátnou, zachovanou korešpondenciou a ďalšími archiváliami, tvoriacimi faktografický základ tejto monografie, ktorá vychádza ako prvá a jediná svojho druhu 75 rokov po smrti Aurela Stodolu.

V tejto knihe sa zišlo 55 autoriek i autorov zo Slovenska i zo zahraničia, aby pri vzácnom životnom jubileu jedného z našich najznámejších historikov, univerzitného profesora Milana S. Ďuricu, spontánne spomínali na človeka, ktorý našim dejinám vrátil ich slovenskú tvár.

Uhol pohľadu je rozmanitý a jednotlivé texty dávajú dohromady výstižný portrét jubilanta – spomína sa na „prvorodeného brata z jedenástich“, na „skutočne príkladného kňaza-saleziána“, na priateľa, na spolužiaka, na kolegu, na „deväťdesiatročného profesora“, na „padovského školiteľa“, na exulanta, na „odhaľovateľa pravdy v slovenských dejinách“, na „historika, ktorý vedel, kde je sever“, na „symbol zmeny, ktorá nenastala“, „na jedného z najstatočnejších synov nášho národa“... Medzi prispievateľmi nájdeme autorov ako kardinál Korec, biskupi Hrušovský, Judák a Vrablec, intelektuáli Binder, Liba, Szelepcsényi, básnici Belák, Klas a Križka, historici Černák, Demjanič, Homza, Lacko, Letz, Katrebová, Šimončič, Zubko, jazykovedci Kačala a Vergesová, niekdajší študenti

Obsahom vedeckej monografie sú stredoveké dejiny rehole augustiniánov so zameraním na územie dnešného Slovenska a s presahom na celouhorské a európske stredoveké dejiny. Kniha prináša nové poznatky o stredovekom historickom vývoji Rehole pustovníkov sv.augustína, ktorá je dnes známa ako Rehoľa sv. Augustína a v súčasnosti pôsobí v Košiciach. Táto rehoľa, ktorú zaraďujeme medzi žobravé vznikla v roku 1256 zlúčením viacerých pustovníckych spoločenstiev medzi ktorými dominovali: viliamiti, jamboniti alebo brettini. Heterogénnosť tohto spoločenstva viedla k mnohým problémom, ktoré sa prejavovali najmä v prvom desaťročí po vzniku rehole. Augustiniáni však už pred svojim oficiálnym vznikom pôsobiť aj v Uhorsku. Išlo najmä o Rehoľu sv. Viliama. Do konca vlády kráľa Belu IV. (†1270) sa augustiniáni rozšírili po celom území Uhorska a výnimkou nebolo ani územie dnešného Slovenska. Približne do konca 14. storočia vznikli u nás štyri prioráty a to: sv. Stanislava vo Veľkom Šariši, sv. Ducha v Hrabkove, sv. Jána Krstiteľa v Bardejova a sv. Alžbety v Spišskom Podhradí. Všetky tieto kláštory boli čímsi výnimočné. Augustiniáni sa venovali pastorácii v mestách, zapájali sa do kristianizácie napríklad Rusínov, prepisovali knihy, zaoberali sa sociálnou prácou v špitály, pôsobili ako hodnoverné miesto (stredoveký notársky úrad) atď.

Táto publikácia v skrátenej a mierne obmenenej podobe predstavuje textovú časť stálej expozície Slovenského národného múzea-Múzea Ľudovíta Štúra. Publikácia približuje nielen Štúra ako sociálneho reformátora významného v rámci strednej Európy a jedinečného pre Slovensko, ale aj počiatočnú fázu modernej slovenskej histórie, ústiacej do našej súčasnosti.