Obsiahly súbor odborných príspevkov je tematicky zameraný na hodnotenie kultúrnosti slovenského spisovného jazyka, v interakcii medzi jazykom a spoločnosťou. Zahŕňa témy z všeobecnej jazykovedy, teórie komunikácie, jazykovej kultúry, lexikológie, onomastiky, mediálnej a politickej komunikácie, sociolingvistiky a literárnej vedy. Zjednocujúcim prvkom je chápanie jazyka ako systému výrazových prostriedkov na uchovávanie a sprostredkúvanie kultúrnych hodnôt medzi generáciami. Dielo môže byť užitočné pre používateľov jazyka v rôznych komunikačných sférach (školy, médiá, inštitúcie, literatúra a pod.) Mapujú súčasný stav spisovnej slovenčiny s ohľadom na formovanie úzu a dynamiku jazykovej praxe.

Predkladaná práca je prvým ucelenejším príspevkom do orálnej histórie slovenskej jazykovedy. Zámerom je zachytiť a predstaviť osobnosti slovenskej jazykovedy. Cieľom rozhovorov je nielen medzigeneračný prenos skúseností a informácií, ale aj spätná kontextualizácia, pri ktorej má čitateľ možnosť intersubjektívneho porovnania výpovedí jednotlivých respondentov...

Jazyk vzišiel zo sociálnej praxe a súčasne ju vytváral, v nej sa reprodukuje a rozvíja a zároveň je prostriedok na zachovanie sociálneho života a jeho prispôsobovania meniacim sa potrebám a záujmom členov spoločnosti, takže kto chce rozumieť jazykovej realite, nemôže odhliadať od existenčnej spätosti jazyka a spoločenskej praxe. Kniha ponúka komplex rozpracovaných konceptov, ktoré sú kľúčové pre hlbšie poznanie vzájomného pôsobenia nositeľov jazyka v komunikácii a ich vplyvu na kultivovanie sociálneho života. Vyzdvihuje sa v nej kultúra jazykovej komunikácie ako prostriedok kultúrneho vzostupu spoločnosti aj ako ukazovateľ jej kultúrnej úrovne. V tomto myšlienkovom rámci sa vysvetľuje inkluzívna komunikácia, podporujúca sociálny pohyb k inkluzívnej spoločnosti, a rekonštruujú sa procesy, v ktorých sa formoval subjekt takej komunikácie. Výklady sú založené na analýzach a interpretáciách z perspektívy tohto subjektu, vnímaného ako praktický jazykový odborník, ktorý ovláda svoj jazyk prostredníctvom jazykovej praxe, a tak sa niekedy dostáva do konfliktu so školeným jazykovým odborníkom.

Vedecká monografia prináša etymologické interpretácie viac ako 130 nárečových lexém uvedených v prvých dvoch zväzkoch Slovníka slovenských nárečí (Bratislava 1994, 2006), ktorých etymologická charakteristika – zohľadňujúca ich širšie slovanské, resp. (stredo)európske súvislosti – implikuje pre takýto lexikálny materiál alternatívny spôsob lexikografickej prezentácie, odlišný od spôsobu jeho spracovania v uvedenom slovníkovom diele.

Autor sa takisto zamýšľa nad charakterom vzájomného vzťahu medzi etymológiou a nárečovou lexikografiou, pričom z pozície etymológa formuluje i niektoré metodologické odporúčania pre tvorbu nárečových slovníkov. Publikácia je určená záujemcom o etymologickú problematiku slovnej zásoby slovenských nárečí a otázky jej lexikografického spracovania z radov odbornej, ako aj širšej kultúrnej verejnosti.

Monografia prináša všetky dostupné doterajšie poznatky o dialektoch (zvukovej a tvaroslovnej roviny) nárečovo výrazne diferencovaného jazykového priestoru horných Kysúc v okrese Čadca. Autorka na podkladoch vlastného nárečového materiálu aktualizuje výskum v regióne. Poskytuje vyčerpávajúci opis súčasných reflexov za praslovanské hlásky. V kontexte doterajších jazykovedných poznatkov, výkladov, interpretácií a implementácií, ako aj doteraz nepublikovaných archívnych zápisov, s využitím synchrónno-diachrónnej metódy, podáva ucelený pohľad na vnútornú nárečovú diferenciáciu dialektov skúmanej oblasti. Upozorňuje na systémové javy, osobitosti, jemné rozdiely a výrazné lokálne príznakové archaizmy v dvoch vývinovo odlišných skupinách nárečí. Prináša nové pohľady a interpretácie nárečovej situácie v symbióze s najnovšími historickými poznatkami o osídľovaní Kysúc – územia na slovensko-poľsko-českom pomedzí. Neoddeliteľnou súčasťou práce je kapitola o toponymách, ktoré sú živým dôkazom histórie a procesu osídľovania tohto regiónu.

Práca sa venuje otázke prirodzenosti spisovnej slovenčiny, resp. procesu jej naturalizácie. Vysvetľovanie prirodzenosti jazyka sa opiera o spisovnojazykové postoje používateľov, ktoré slúžia ako orientačná opora pri riešení jazykových neistôt v jazykovej komunikácii. Jazykové neistoty predstavujú jazykové javy, ktoré vyžadujú riešenie na používateľskej strane, nie sú vecou jazykových odborníkov. Na jazyk sa pritom nazerá z komunikačno-pragmatickej pozície, jazyk tu vystupuje ako sociálna a psychická realita. Práca je prejavom vedeckého záujmu o používateľský pohľad na jazyk a jej zámerom je prispieť k zmene postavenia jazykových používateľov v rámci procesu kodifikácie jazyka, ktorá by sa v nich mala overovať.

Publikácia je tematicky zameraná na jazyk súčasných slovenských seniorov. Úvod monografie obsahuje rôzne pohľady na to, kto je v súčasnej spoločnosti vnímaný ako „senior“. Prvá polovica publikácie obsahuje charakteristiku obrazu starších dospelých na základe analýzy súčasného slovenského diskurzu (konkrétne analýzy materiálov z oblasti frazeológie, reklamy, databázy Slovenského národného korpusu a politických prejavov). Vychádza sa pritom z tézy, že štandardizovaný diskurz o senioroch a ich jazykovom správaní ovplyvňuje ich reálne (jazykové) správanie. Druhá polovica publikácie obsahuje sociolingvistický výskum zameraný na zistenie postojov seniorov k anglicizmom v slovenčine, ktorý prebiehal formou rozhovorov. V závere publikácie sa nachádza návrh príručného slovníka anglicizmov pre seniorov, ktorý by mohol byť praktickou pomôckou pre starších používateľov jazyka v každodennej interakcii.

Kniha sa zaoberá skúmaním vývinu kodifikácií spisovnej slovenčiny a ustaľovania jej noriem od začiatku 30. rokov 20. storočia po začiatok druhého desaťročia 21. storočia v Pravidlách slovenského pravopisu, ktoré boli publikované v rokoch 1931, 1940, 1953 (– 1971), 1991 (– 2013) a v neschválenom návrhu Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1939. Téma knihy je analyzovaná v kontexte dobových jazykových, spoločenských, kultúrnych a politických udalostí. Tretia, ústredná, kapitola knihy predstavuje opis pravopisných a jazykových (hláskoslovných, tvaroslovných a slovotvorných) pravidiel a vysvetľujú sa v nej zmeny, ku ktorým došlo v jednotlivých pravopisných príručkách.

Korpusová lingvistika predstavuje rozvíjajúcu sa oblasť poznávania jazyka. Ako však uvádza Aristoteles v úvode svojej Metafyziky, poznanie v zmysle pravej múdrosti spočíva v odhaľovaní príčin medzi javmi. Predkladaná práca je preto pokusom o usúvzťažnenie rôznorodej oblasti výskumu korpusovej lingvistiky s jej filozofickými aspektmi, s filozofickými myšlienkami, ktoré sa týkajú vzájomného vzťahu skutočnosti, mysle a jazyka.

Publikácia Slovenčina na každý deň od Sibyly Mislovičovej a kolektívu autoriek môže byť príjemným spoločníkom pre milovníkov slovenčiny a možno aj pre tých, ktorí sa nimi vďaka nej stanú. Autorky veria, že moderná, zaujímavá a prístupná forma predstavenia aktuálnej problematiky používania spisovného jazyka podporená vtipnými ilustráciami upúta čitateľov všetkých vekových kategórií – nielen dospelých, ale aj deti. Množstvo rád a odporúčaní – od pravopisu cez tvaroslovie, vetnú skladbu, slovnú zásobu až po výslovnosť – doplnili autorky o testy, takže čitatelia majú možnosť osvojiť si niečo zo slovenčiny doslova každý deň, ako aj overiť si nadobudnuté vedomosti a zabaviť sa pri tom.