Kunst

Monografická kniha slovenského umelca Radovana Čerevku, sochára a tvorcu objektov a inštalácií prináša reflexiu tvorby diel z rokov 2007 2018. Umelec vo svojej tvorbe reaguje na svet masových médií, tlačových agentúr, so šírením správ o konfliktoch, kde sa zameriava na protivojnovú tematiku. vorbu Radovana Čerevku zaraďujeme do kategórie umenia postprodukcie, ktoré využíva kombináciu existujúcich produktov a materiálov so spájaním klasických sochárskych techník. Čerevka tak má možnosť hromadiť vizuality, materiály a dosahuje tak mnohovýznamovosť svojich diel zahŕňajúcu kritiku dosahu a moci médií a informácií v spoločnosti, reflexiu historických obrazov, ale aj imaginatívne vízie toho aké fosílie archeológia ostane po našej spoločnosti 21. storočia. Túto vizuálne príťažlivú mnohoznačnosť významov v prvej autorovej monografii reflektujú teoretička umenia a kurátorka Vladimíra Büngerová, maďarský kurátor Áron Fenyvesi, nemecký teoretik umenia Stephan Köhler, český kurátor a teoretik Milan Kreuzzieger, publikáciu dopĺňa rozhovor s Radovanom Čerevkom o jeho doterajšej tvorbe. Text in Slowakisch, Engl., Deutsch.

a Living Tradition.

Každá vec ktorú zhotovil, musela byť taká, aby slúžila a aj ukázala, spájala sa v nej krása materiálu, výzdoby a účelnosti. Ľudia v Liptove spracovávali prírodné materiály a zhotovovali predmety, ktoré im slúžili v každodennom živote. Najpoužívanejšie boli predmety z dreva potrebné v domácnosti a gazdovstve, ale aj nábytok. Z prútia, korienkov a slamy sa plietli koše a košíky, hrnčiari robili a vypaľovali hlinené krčahy, misy, hrnce, pekáče a aj kachlice. Ovčiari si vyrezávali salašnícky riad, formy na oštiepky a črpáky na žinčicu. Ich oblečenie charakterizovala tzv. valaská paráda – bohato zdobené opasky, kapsy, klobúky, pracky a spony. Z ovčej vlny ľudia robili súkno, ktoré im slúžilo na odievanie, šili si z neho zimnú obuv a tiež používali ako prikrývky. Z koží oviec zruční remeselníci šili veľké mužské a ženské kožuchy, ale aj zdobené vesty bez rukávov. Ženy spracovávali ľanové a konopné vlákna, tkali z nich plátno, ktoré ozdobovali vytkávanými alebo vyšívanými vzormi. Modrotlačiari farbili biele plátno a potláčali ho krásnymi farebnými vzormi. Je potešiteľné, že takmer všetky výrobné a remeselné techniky a postupy sa v regióne uchovali až do súčasnosti ako živá tradícia. Úvodné texty ku každej kapitole sú v anglickom jazyku.

Výstava Laca Terena (1960-) predstavuje kľúčové body jeho umeleckého programu a pokúsi sa komplexne priblížiť jeho jedinečnú výtvarnú a vskutku „polymúzickú“ osobnosť.

Teren patril k vedúcim osobnostiam postmodernej generácie, ktorá okolo polovice osemdesiatych rokov 20. storočia vystúpila s programom neo-expresívnej maľby inšpirovanej talianskou transavantgardou a nemeckým hnutím Neue Wilde. Výbušným temperamentom, razantnou a odvážnou metaforou ironizoval ikonografické symboly končiacej éry socializmu. Po roku 2000 postupne inovoval reč a spôsob maľovania svojich obrazov a svoju tvorbu rozvíja v niekoľkých paralelne bežiacich cykloch (figurálne kompozície fantaskného značenia, hlavy, kvetiny, zátišia…).

Na jeho súčasných rozmerných maliarskych plátnach „barokovo-secesného“ a pop-artového strihu, založených na veľkoryso plošnom farebnom a kresbovom rozvrhu, sa krížia rozmanité aktuálne a historické podnety. Je tiež príkladom autora, ktorý síce prevažne maľuje, ale občas si odskočí aj k sochárstvu. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa paralelne venuje navrhovaniu a tvorbe priestorových objektov, pričom vychádza z ikonografického a štýlového repertoáru svojho maliarstva.

Skupina 4, ktorá sa v roku 1958. Impulzom k utvoreniu skupiny bola spoločná životná skúsenosť vysokoškolského štúdia v Prahe v rokoch 1945-1950, ktorá spojila dve absolventky Akadémie výtvarných umení – Vieru Kraicovú a Oľgu Bartošíkovú s dvoma absolventkami Vysokej školy umeleckopriemyslovej – Tamarou Klimovou a Jarmilou Čihánkovou. Tamara sa (voľbou srdca) zmenila z ostravskej rodáčky na Bratislavčanku. Pražská atmosféra sa nezmazateľne vryla do životných pocitov mladých maliarok – po vojnovom útlme nastal čas rýchleho dobiehania, školské ateliéry preplnili aj príslušníci predvojnových študijných ročníkov. Podľa autentických spomienok vtedajších študentiek umenia ich štúdium prebiehalo v atmosfére kolegiálnej úcty zo strany mužských kolegov. V priebehu štúdia nepociťovali menejcennosť v hodnotení výsledkov, usilovali sa o maximálnu profesionalitu výkonov.

Kniha o želiezovských nástenných maľbách je výsledkom dlhodobej výskumnej práce Kristiny Ilkó. Stredoveká výzdoba vo forme, ktorú prezentovali jej objavitelia na konci 19.storočia bola po deštrukcii počas 2. svetovej vojny obnovená v 50. rokoch v rozsahu 3 obrazov. Odborná verejnosť a študenti dejín umenia, architektúry a výtvarných odborov poznali Želiezovce vďaka stredovekým maľbám, vytvárajúcim mozaiku na bohatej mape stredovekej fresky na území moderného Slovenska. Hlavným cieľom tejto knihy je poskytnúť vyčerpávajúci, ucelený obraz o nástenných maľbách Kostola sv. Jakuba v Želiezovciach. Podnetom na oživenie výskumu z umeleckohistorickej stránky bola prebiehajúca celková obnova kostola, vrámci ktorej sú reštaurované v minulosti odkryté fresky, ale zároveň aj novoobjavené netušené maľby. Moderná metodika zásahov vedie k novým objavom nielen pod novodobými omietkami, ale aj pod premaľbami prezentovaných malieb, deformujúcich ikonografický pohľad na maľby. Z gotického kostola sv. Jakuba bola počas 2. svetovej vojny zničená značná časť stredovekých stien lode. Z kostola sú známe tri obrazy: Spor o dušu zomrelého, Imago Pietatis v kombinácii s Veraikonom a dvaja svätci na južnej stene lode. Okrem toho boli objavené ďalšie maľby na severnej stene lode a v čase vydávania tejto knihy zreštaurovaná figurálna maľba v novoobjavenej sedílii na južnej stene lode.

Bohato ilustrovaná kniha opisuje smutné osudy vzácnych diel. Obraz Jožka Piťa namaľoval slávny P. M. Bohúň za peniaze z národnej zbierky, liptovský podžupan Béla Majláth ho zašantročil. Maďarské národné múzeum autorovi písomne potvrdilo, že je už pol druha storočia v neprístupnom depozite. Ružomberský rodák Elemír Köszeghy-Winkler, vzdelaný historik umenia, riaditeľ múzea v Košiciach, rozkázal v decembri 1918 odviezť vo vagónoch najcennejšie exponáty múzea do Budapešti a ako dôchodca roku 1944 predal obraz Pokušenie sv. Antona z 15. storočia – zmocnil sa ho vo východoslovenskej obci Dravce. V júli 1939 počas horthyovskej okupácie Košíc zmizol z klenotnice Dómu sv. Alžbety zlatý gotický kalich Majstra Antona z roku 1503…

V rokoch 1978 – 79 sa Albert Marenčin ako pracovník galérie stretával s Júliusom Jakobym. Napriek generačnému odstupu dvadsiatich rokov si od prvého stretnutia boli blízki v názoroch na umeleckú tvorbu aj v životných postojoch. Pre Jakobyho sa obraz stáva obrazom nie peknou maľbou ani technikou, ale zážitkom, ktorý sa stal obrazom vo svojej autentickej podobe. A kritériom autenticity je preňho úprimnosť. V rozhovoroch si kladú otázky a odpovede často nachádzajú v spomienkach. V doslove Juraj Mojžiš približuje dobu vzniku tejto knihy - normalizáciu, ktorá pre Marenčina znamenala zákaz publikovať. Kniha je ilustrovaná desiatkami fotografií Martina Marenčina z umelcovho ateliéru, v ktorom tento Košický pustovník prežil takmer celý život. 

Július Jakoby (1903 – 1985, Košice). Slovenský maliar, výtvarne sa vzdelával v súkromnej grafickej škole E. Króna, v rokoch 1927 – 28 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti. Štúdiá prerušil a vrátil sa do Košíc, kde žil až do konca života. Venoval sa kresbe, pastelu, kamenným a keramickým mozaikám. 

Katalóg rovnomennej výstavy obsahuje informácie o živote a tvorbe dvoch umelcov – slovenského (levočského) maliara Júliusa Értekeša (1910 – 1995) a poľského (bochnianskeho) maliara Waleriana Kasprzyka (1912 – 1992). Obidvaja umelci mali veľmi podobné osudy a ich život a tvorba sa vyvíjali v dvoch totalitných systémoch 20. storočia. Nikdy sa však osobne nestretli. Obidvaja obľubovali techniku akvarelu a prostredníctvom nej zachytávali miznúcu krásu kultúry a dejín svojich národov a regiónov.

Kniha Kresby z pantografu predstavuje výber nákresov Juraja Gábora k priestorovým realizáciám a výstavným projektom z rokov 2013 - 2016. Kresby boli vytvorené ručne. Charakter architektonických náčrtov sa strieda s prácami zdôrazňujúcimi abstraktné tvaroslovie, ktoré evokuje nemateriálne princípy (atmosféra, svetelnosť, rytmus, gradácia a i.). Vyznenie kresieb spoluvytvára druh papiera – jednotlivé priesvity odhaľujú pred nami nové vizuálne vzťahy. Kresba je pomalým médiom. Vyžaduje čas i sústredenie nielen na strane autora, ale aj diváka/diváčky. Podstatným prvkom tvorby Juraja Gábora je snaha upriamiť našu pozornosť na často zanedbávané detaily a v neposlednom rade porozumieť, ako a na čo sa dívame. Text in Slowakisch und Englisch.

 Vnútorný vesmír Jána Zoričáka je rovnako nekonečný ako ten vonkajší a svojím spôsobom sú nekonečné aj jeho diela. Dá sa na ne dívať a ustavične v nich objavovať niečo nové, neprestávajú  fascinovať svojou mnohotvárnosťou. Túžba ľudí poodhrnúť závoj oddeľujúci viditeľný svet pred neviditeľným sa oddávna objavuje u šamanov, umelcov, filozofov, serióznych vedcov, ale aj podivínov (netvrdím pritom, že umelec, filozof či seriózny vedec nemôže byť zároveň aj podivín), proste u nemnohých ľudí obdarených, a v niektorých prípadoch prekliatych, neustálym nepokojom z nepoznania nepoznaného. Z tejto túžby pramení aj dlhé desaťročia trvajúci záujem Jána Zoričáka o vesmír, ktorý pretavil v množstve svojich diel v rôznych cykloch, ako Priestory, Signály, Vesmírne signály, Poslovia vesmíru, Nebeské kvety, Nebeské záhrady, Konštelácie, Veľký tresk, Nebeské kytice, Hviezdy a ďalšie. V novších dielach vytvorených zo skla pochádzajúceho zo švajčiarskeho Cernu  dostal príležitosť transformovať materiál s odlišnými technickými vlastnosťami, materiál, ktorý už má v sebe zakódovanú históriu skúmania nových častíc, materiál nesúci v sebe odkaz prelomových fyzikálnych objavov v skúmaní počiatkov nášho vesmíru. 

Fotografická publikácia prináša poetický pohľad na reálne situácie, s ktorými sa môžeme stretnúť každý deň. 71 čiernobielych fotografií, vyhotovených digitálnou technikou, je rozdelených do šiestich kapitol. Pri pozeraní fotografií sa môžete v pokoji zamyslieť nad témami ako človek v kulisách mesta, príroda zrastená s architektúrou, zvláštne obrazy vytvorené svetlom a tieňom a podobne. Kniha zachytáva okamihy dnešného sveta.

Kniha, ktorá mapuje výstavné aktivity v Synagóge – Centre súčasného umenia v rokoch 1995 až 2000. Texty interpretujúce inštalácie konkrétnych autoriek a autorov boli napísané v rovnakom čase ako vznikali diela. Odzneli na vernisážach a boli publikované v skladačkách vydaných pri príležitosti jednotlivých výstav. Autorka Jana Geržová je historička, kritička a kurátorka. Špecializuje sa na rôzne aspekty umenia druhej polovice 20. storočia a súčasného umenia. Kurátorkou Synagógy – Centra súčasného umenia bola v rokoch 1994 – 2001.

Vladimír Gažovič je dnes v slovenskej grafickej tvorbe najvýznamnejšou osobnosťou. V rokoch 1961 - 1967 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Vincenta Hložníka. V roku 1969 - 1970 bol štipendistom Herderovej ceny na Akadémii výtvarných umení vo Viedni u prof. Maximiliana Melchera. V rokoch 1967 - 1982 pôsobil ako pedagóg na vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Venuje sa grafike, maľbe, kresbe, ilustrácii a sochárstvu. Jeho tvorba čerpá z umeleckého odkazu symbolizmu, secesie, expresionizmu, surrealizmu i najnovších výtvarných prúdov. Stavia na vnútornom rozkrývaní morárlnych a etických hodnôt súčasného človeka opantaného vidinou hmotných pôžitkov. Pre európsku i svetovú grafiku rozvinul nové možnosti v technike farebnej litografie tlačenej z kameňa. Rozpracoval techniku nanášania a vrstvenia farebných tušových lazúr, striekania, vykrývania a nových postupov v práci s litografickými kriedami. Umeleckú i technickú originalitu jeho prác ocenili na najvýznamnejších svetových prehliadkach umeleckej grafiky. Jeho tvorba sa stala súčasťou zbierok významných svetových múzeíi súkromných zberateľov. Text in Slowakisch und Engl.

Táto reprezentačná kniha mapuje vyše dvadsať rokov grafickej tvorby Milana Stana. Na 208 stranách veľkého formátu A4 kvalitného papieru nájdeme jeho grafiky z výtvarných potuliek po Slovensku a po svete. Na Stanových drevorezoch nájdete slovenskú prírodu, krajinné zátišia, staré Slovensko, ľudovú architektúru, drevenice, chalupy, sedliacke dvory (mnohé už nejestvujú, sú zbúrané, zničené), mestské veduty, hrady, mlyny, priemyselné krajiny, horské zátišia... V knihe sú aj drevorezy a linoryty z jeho výtvarných a cestovateľských potuliek po svete: z Vietnamu, Kórei, Japonska, Talianska, Kuby, Turecka, Grécka, Egypta, Nórska, Chorvátska, Česka, Ruska. V knihe nájdete esej o tvorbe Milana Stanu od výtvarného teoretika Ľubomíra Podušela a na konci knihy autorovu biografiu, bibliografiu a zoznam autových samostatných a kolektívnych výstav.