Belletristik

Jána Buzássyho ako básnika čistých tónov veľmi predstavovať netreba. Básnická zbierka Nábrežie obsahuje 82 básní z posledného autorovho obdobia. Vychádza k životnému jubileu – 82 rokov. Knihu sprevádzajú farebné ilustrácie autorovho priateľa Pavla Vilikovského.

Knižný výber esejí popredného slovenského spisovateľa, esejistu a redaktora Víťazoslava Hronca, najvýznamnejšieho básnika a literárneho vedca z prostredia slovenskej menšiny v Srbsku, z Vojvodiny, a sústreďuje na otázky básnickej tvorby na prelome ideových epoch počas a po skončení postmoderny. Hroncov originálny myšlienkový svet, demonštrovaný na niekoľko spôsobov v jeho básnickej a prozaickej tvorbe, sa v esejach dostáva do zdvojenej pozície subjektu, ktorý si je sám sebe objektom výskumu a takto definovaný a definujúci načrtáva kontúry nových vizií sveta.

Hrdina románu prijme funkciu šéfredaktora novín a vyzerá to na úspešnú kariéru. Hneď sa však vynárajú pochybnosti. Bulvárny denník je nástrojom mocenských plánov majiteľa a jeho zameranie sa dá zhrnúť jednoducho: falšovanie skutočnosti, senzácie za každú cenu. Oproti ideálu žurnalistiky je to fiasko, hrdina bojuje so stratou sebaúcty a s pohŕdaním svojho dospelého syna. Ale sú tu osobné ciele, ktoré všetko posväcujú: nová rodina, ďalší syn, druhá, milovaná žena, jej príbuzní... Zlom prichádza po nehode, pri ktorej vyhasne život dieťaťa. Bulvárny plátok sa na udalosti bezostyšne priživí, čo vyvolá celú sériu nečakaných následkov. Tragédia rozvracia vzťahy – partnerské, príbuzenské, medzigeneračné – do hry vstupujú nové záujmy a neznámi aktéri, ich túžba po pomste, závisť, žiarlivosť. Vychádza najavo, že majiteľ novín porušuje zákony a jeho chamtivosť nepozná hraníc... Hoci román má kriminálnu zápletku a dá sa čítať ako psychologický triler, pre autora je príbeh najmä prostriedkom, ako vystaviť súčasnej spoločnosti kritickú anamnézu.

Výber divadelných hier Petra Pavlaca prináša jeho texty pre divadlo: Deus ex machina, FUN(e)BRAK s. r. o., Moja mama mala brata, Partybr(e)akers, Cirkus (alebo Ako zabíjať Láskou), Červená princezná, Einsteinova žena a Slovo Válkovo. Vstupný text napísal Ľubomír Vajdička, záverečné slovo Patrik Lančarič, ktorý o svojom divadelnom súputníkovi okrem iného napísal: „Pavlac používa divadlo ako priestor pre uvažovanie o živote, o svete. Priestor pre kritické myslenie.

Dvaja dobrí priatelia sa po skončení vysokej školy rozhodnú emigrovať na Západ. Majú dvadsaťdva a ich odhodlanie je plné túžby opustiť režim, s ktorým už nechcú mať nič spoločné. Stopujú na diaľniciach a úzkych cestách, prespávajú v spacákoch na parkoviskách, v parkoch a u rodinných známych. Ich sen sa naplnil, a napriek tomu je zrazu neuchopiteľný a vzdialený. Na štyritisíc kilometrov dlhej ceste Európou - ktorú nikdy predtým nemali možnosť precestovať - ich sprevádzajú dovtedy nepoznané stavy a situácie, ktoré im majú definovať budúcnosť. Je to príbeh o návrate stratených synov, ktorí sa nikdy nestratili, o nerozlučných priateľoch, ktorí sa aj tak rozišli, o limitoch, ktoré ich zotročovali, a predsa ich oslobodili. Cesta sa v ich prípade stáva akýmsi satori, uvedomením, pochopia, že predsa len existuje miesto, kde sa odohrá boj o seba samého.

Vo svojej novej próze nás Pavel Vilikovský zasväcuje do ľúbostného príbehu mladého pracovníka reklamnej agentúry Ivana, až kým odrazu s prekvapením nezistíme, že je to vlastne postava z románu bezmenného slovenského spisovateľa. Ivan sa svojmu tvorcovi vymkne z rúk a proti jeho vôli začne viesť nezávislý život. Vilikovský ukazuje spisovateľa ako bežného občana, ktorý sa pohybuje vo svete všedných starostí, no zároveň ako autor žije vo vymyslenom svete a čoraz ťažšie sa mu darí tieto dva svety rozlíšiť. V oboch sa musí vyrovnávať s dotieravými pochybnosťami i trpkým poznaním. Pavel Vilikovský odhaľuje zákulisie tvorivého procesu a stavia pred seba i čitateľa otázky o rozličných polohách a podobách skutočnosti, ktoré si v zhone súčasného života na vlastnú škodu zabúdame položiť.

Rozcestovaná kniha poviedok Stana Kočiša je jeho svojráznym cestopisom. Útržkovito, v rýchlom tempe v rýchlom súčasnom jazyku prechádza New York, Dubaj, Škótsko, ale aj cestuje vlakom do Bratislavy. Stano Kočiš (1977) publikoval časť z týchto poviedok pôvodne v časopise Fragment v rokoch 2006-2014.

Príbeh bratislavskej rodiny na pozadí historických udalostí druhej polovice 20. storočia. Zrazu prišiel o všetko čo vybudoval, o svoj obchod aj o takmer dostavanú vilu. On i jeho rodinní príslušníci sa stali zo dňa na deň nepriateľmi štátu. Život im znepríjemňuje Štátna bezpečnosť, no i napriek tomu sa snažia žiť svoje životy najlepšie, ako vedia. Až rok 1989 prinesie aspoň nejaké zadosťučinenie.

Po prvýkrát vychádza ucelený súbor autentických výpovedí, textov a obrazového materiálu o niekoľkých desiatkach nezávislých, inštitucionálne nezriaďovaných kultúrnych a umeleckých priestoroch, ktoré začali v Bratislave spontánne vznikať po roku 1989. Živé podhubie neurčitej trvanlivosti pretkávali hudobné kluby, galérie, rôzne umelecké a spoločenské uzly, ale aj krátkodobé pop-up iniciatívy obyvateľov mesta s nadšením a chuťou vniesť do svojho prostredia čosi, čo mu dovtedy chýbalo: kúsok tvorivej energie, ľudského aj poetického rozmeru či generačného ducha.

Ako sa číta báseň je už druhou knihou, tentoraz 22 autorských interpretácií, ktorá by tvorivým čitateľom mala dodať odvahu a tým menej skúseným pomôcť pri vzrušujúcom čítaní básne, na konci ktorého nie je trauma, ale radosť a umelecký zážitok. V stratégii tohto projektu je úsilie odbúrať neadekvátny a niekedy už v školskej praxi získaný rešpekt (či dokonca odpor) k básnickému textu. 22 súčasných slovenských básnikov a poetiek zo všetkých generácií (napr. Robert Bielik, Peter Bilý, Juraj Brikšár, Ján Štrasser, Martin Solotruk, Ivan Štrpka, Katarína Kucbelová, Michal Habaj, Ján Buzássy a ďalší) v nej ponúka zrozumiteľné a dostatočne inštruktívne úvahy nad vlastnou básňou.

Knižka s týmto názvom obsahuje mnoho tém: problém ženskej generácie, ktorá sa vyrovnáva so svojou odmietavosťou voči vážnym vzťahom a hľadá stratenú rovnováhu medzi osobným a partnerským životom, fenomén konca európskeho civilizačného boomu, revolta voči dnešnému zautomatizovanému vnímaniu ľudského života, ubúdanie emocionality u človeka ako biologického druhu, vnútorný svet umelcov a otázka umeleckej pravdivosti, aktuálny ekologický problém zvukového smogu, ireálnosť čisto rozumového vnímania javov vôkol seba, téma nenaplnenej lásky... Autorka v básňach využíva prírodné motívy, motívy smútku, času, zvukové motívy, motívy kozmu, osudovosti ale i obrazy z každodenného života.

Po zbierke básní a pesničkových textov (Odkazovač, Slovart 2009) prichádza Juraj Soviar s novou zbierkou poézie. Soviar píše o čase, v ktorom žijeme, a ten je rýchly, bláznivý, často bezohľadný a často sa nám zdá, že je všetko obrátené dolu hlavou. A Soviar tieto chvíle a pocity zachytáva. Pri čítaní jeho veršov máte pocit, že s ním, s Jožom Urbanom, so skupinou Elán a s Ľubošom Zemanom sedíte niekde v bratislavskej vieche a zhovárate sa – o smútku, stratách, nachádzaní, mužských cieľoch a, pravdaže, o ženách.

..ale aj o Trumpovi a populačnej explózii.

Kniha rozhovorov Iris Kopcsayovej s Pavlom Brankom obsahuje debaty na spoločenské, politické a filozofické témy: o konzumnej spoločnosti, o utečencoch, o slovenskom štáte, o filme, o viere v boha, ateizme, eutanázii či o zmysle života. Odkrýva Brankove postoje k osobnejším otázkam, ako sú vernosť, láska, manželstvo či problematický vzťah k ženám. Sú to všetko originálne názory vzdelaného človeka, ktorý má za sebou životnú skúsenosť z viacerých politických režimov, človeka, ktorý prežil Mauthausen, ale uchoval si duševnú sviežosť a životný optimizmus. Pavel Branko (1921, Terst), žije od roku 1931 v Bratislave. Za protifašistický odboj ho odsúdili na doživotie. Nacisti ho väznili na Slovensku a posledné mesiace vojny v koncentračnom tábore Mauthausen. V rokoch 1945 až 1956 prekladal a písal filmové kritiky. Roku 1949 vystúpil z komunistickej strany. V rokoch 1957 až 1970 bol redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo. Počas normalizácie nesmel publikovať. Vydal výber z publicistiky Straty a nálezy.

Vo svojej najnovšej knihe sa autor, trojnásobný finalista ceny Anasoft litera, presúva zo špecifického východoeurópskeho regiónu a konfrontuje marginálne, prevažne zaostalé časti Slovenska s civilizačne vyspelým, "veľkým" svetom. Prelínajúc rôzne časové roviny, ale tiež (sur)realitu s virtualitou, Krajňak opäť presvedčivo dokazuje, že nikto (ani predstaviteľ cirkvi) a v nijakom čase a priestore nie je bez viny. prozaických kníh Carpathia (2011), Entropia (2012) a Informácia (2013), trojnásobný finalista ceny Anasoft litera.

 Súbor esejí, úvah, glos, v ktorých sa autor trefne vyjadruje k závažným spoločenským témam, ktoré zaujali autora aj verejnosť, zasluhovali si pozornosť alebo ho nabádali k zaujatiu stanoviska, či k zamysleniu. Totiž stále verí, tak ako mnoho píšucich autorov, v magickú silu slova, ktorá dokáže niekedy pohnúť listom na strome, ba neprestajne dúfa a čaká, že niekedy pohne aj celým stromom. Tých rôznych jesenných listov, ktorú mu „popadali“ na písací stôl, je viacej. Sú zo sféry literárnej, z histórie, výtvarného umenia i oblasti spravodlivosti. Jeden sýto červený list je o incidente s kauzou Malinová. Jeden hnedý list prislúcha jubilejnému výročiu Norimberského procesu, ktorý sa stal bezprecedentným medzinárodným aktom. Týmito prípadmi sa zaoberá preto, lebo spravodlivosť má toľko tvárí, ako je farieb na pestrej palete jesene. Súčasťou knihy sú aj portréty niektorých známych osobností – spisovateľov, výtvarníkov, vedcov, staviteľov, ale aj vojvodcov... Kniha je ilustrovaná nádhernými farebnými kresbami ôsmich renomovaných slovenských výtvarných umelcov. Niet pochýb, že aj táto publikácia pozoruhodného autora obdareného výnimočnou literárnou dispozíciou osloví širokú čitateľskú verejnosť.