Belletristik

Ďalšou publikáciou novej edície Osobnosti Slovenska je po Ľudovítovi Štúrovi kniha František Hečko - život a Červené víno. Život významnej osobnosti slovenskej literatúry v povojnovom období - redaktora, publicistu, básnika a spisovateľa Františka Hečka (1905 - 1960) bol najviac spätý s vinohradníckou obcou Suchá nad Parnou ležiacou v blízkosti Trnavy a práve sem je zasadený aj dej jeho najznámejšieho románu z vinohradníckeho prostredia Červené víno. Život a dielo Františka Hečka približuje zaujímavým spôsobom jeho dcéra Magdaléna Hajnošová, ktorá pritom využila aj bohatý rodinný archív a množstvo vlastných spomienok. Kniha vychádza v roku 2015, kedy si pripomíname 110. výročie narodenia Františka Hečka a 55. výročie jeho úmrtia.

Román Na sútoku, najnovšia knižka Moniky Kompaníkovej, jednej z najvýraznejších autoriek súčasnej slovenskej beletrie, je príbehom dvoch žien a jediného dňa.Jedna z nich zamyká opitého otca v izbe a absolvuje strastiplnú cestu za uznaním, druhá balansuje medzi povinnosťami voči synovi, otcovi, klientom a svojimi vlastnými túžbami. Jedna chodí ešte len na základnú školu, druhá je slobodnou matkou, no obidve sapohybujú po chodníkoch tých najužších a najsubtílnejších vzťahov a emócií. Zdanlivo banálne každodenné situácie privádzajú obidve k sútoku, k miestu, z ktorého odídu natrvalo poznačené a zmenené.

Román o telách a telesnosti v rozličných podobách, rozdelených do piatich T: Ticho, Teplo, Tekutiny, Tíšenie bolesti a Transport. Štyri postavy, ktorých príbehy sa mimovoľne prelínajú v dnešnej Bratislave.

V roku 95. jubilea časopisu Krásy Slovenska vydavateľstvo DAJAMA prináša publikáciu o jednej z najvýznamnejších osobností kultúrnej osvety, vzdelávania a turistiky a zároveň o človeku, ktorý sa najviac zaslúžil o vznik a rozvoj časopisu Krásy Slovenska – učiteľovi, vydavateľovi a publicistovi Milošovi Janoškovi. Kniha Miloš Janoška – život a Krásy Slovenska približuje Janoškovu životnú púť a zastávky spolu so všetkým, čo predchádzalo „počatiu“ časopisu. Autor vychádzal z Janoškových originálnych autobiografických spomienok Po stopách pamäti, ktoré zostali v rukopise a nedokončené. Majú takmer 500 strán a sú nádherným svedectvom doby očami neodmysliteľnej postavy slovenského verejného života v prvej polovici 20. storočia.

Keď som sa v septembri 2014 pustil do písania tohto príbehu, netušil som, že keď ho v polovici decembra toho istého roku dokončím, onedlho budú veľkou spoločenskou témou hranice. A nielen tie fyzické, ale aj tie mentálne. A tak mi na napadá, že hľadanie a nachádzanie hraníc vypĺňa veľkú časť nášho života. Musíme nájsť hranice svojich schopností, hranice svojej odvahy, chceme vedieť, kam môžeme zájsť vo vzťahoch s rôznymi ľuďmi, kde je hranica medzi mnou a tebou, priateľu, medzi mnou a tebou, láska moja, kde je hranica, za ktorú nehodno ísť, aby sa človek nemusel za svoje činy hanbiť... A ešte, ktoré hranice treba zbúrať a ktoré ešte zvýšiť.

Miloš Ruppeldt sa narodil slovensko-anglickým rodičom. V tých rokoch boli manželstvá s partnermi zo Západu naozaj ojedinelé, a ak aj nie práve spoločensky neprijateľné, tak určite vzbudzovali podozrenie aj neprimeranú zvedavosť. Veď iba rok pred Ruppeldtovým narodením popravili V. Clementisa, väznili G. Husáka, L. Novomeského a ďalšie osobnosti. Otec Miloša Ruppeldta teda veľmi riskoval, keď sa ako československý diplomat oženil s Angličankou. Nepridalo mu ani to, že bol zasnúbený so ženou, ktorú otec, takisto československý diplomat, zdrogovanú tajne uniesol po Februári 1948 z krajiny. Vtedy mal Ruppeldt starší šťastie – z podozrení ho vytiahol minister zahraničných vecí V. Clementis. Aby Ruppeldtovi pomohol stratiť sa z očí a zároveň si zahojiť srdce, poslal mladého diplomata na ambasádu do Indie. Ani jeden z mužov však netušil, že hneď po prílete, v rikši, cestou na pôsobisko sa osud veľvyslanca zamotá ešte väčšmi... Sága rodiny Ruppeldtovcov sa číta na jeden dych. Príbeh veľkej lásky je zároveň obrazom rozporuplného sveta. V anglickej viktoriánskej rodine mladučká Jean pomáha zakladať Novú komunistickú stranu, v povojnovom Československu komunisti popravujú vlastných... To všetko bolo, ale svet sa posúva dopredu. A Ruppeldt tento posun často s humorom zachytáva. Nikoho neodsudzuje, pozerá na život zhovievavými očami a s vierou, že nijaké zóny už svet deliť nebudú.

Autor nadväzuje na svoje predchádzajúce dva rovnomenné medailóny. Pripomína čitateľom významné osobnosti, ktoré zakladali a rozvíjali slovenské profesionálne divadlo, hercov, režisérov a ďalších svojich súputníkov, ktorí sa výrazným spôsobom zaslúžili o rozkvet kultúry ako takej. Ľudí, s ktorými mal možnosť spolupracovať, učiť sa od nich, ktorí mu aj veľa dali. Jednotlivé medailóny zahŕňajú osobnostný profil, plody práce, ale aj autorovu osobnú skúsenosť a vzťahy s nimi. Za všetkých možno spomenúť aspoň hercov, akými boli Jozef Króner, Július Satinský, Michal Dočolomanský, Jozef Adamovič, Elo Romančík, František Zvarík či Viera Strnisková, a takisto osobnosti z prostredia divadla, televízie a filmu – Jozef Bednárik, Štefan Babjak či Adela Gáborová. Čitateľsky zaujímavou je aj prezentácia vzájomných väzieb a minisondy do súkromia.

Vyše štyridsať rokov po poslednom vydaní výberu próz Janka Alexyho dochádza prostredníctvom Vydavateľstva spolku slovenských spisovateľov k potrebnému návratu k tomuto zaujímavému zjavu slovenskej (nielen) literatúry. Úspešný umelec – popredný predstaviteľ slovenskej výtvarnej moderny – od dvadsiatych rokov minulého storočia vo významnej miere pestoval aj spisovateľskú činnosť, založenú na autobiografickej skúsenosti, angažovanej bezprostrednosti a až dojímavej rozprávačskej presvedčivosti.

Už 91-ročný profesor Július Pašteka, nesmierne rozhľadený idealistický intelektuál, ktorý musel bojovať s nepriazňou režimu, vytvoril 32 portrétov svojich súpútnikov z prostredia literatúry a divadla. Zvolil si svojský pohľad. Nevyhýba sa kritike, ale nezabúda na zásluhy. Neidealizuje ani nekádruje. Ponúka príbehy výnimočných ľudí, s ich tvorivými vzopätiami, ľudskými zlyhaniami aj svojskými záľubami, ktoré zároveň zobrazujú zložité pomery na našej kultúrnej scéne v 20. storočí. Jozef Ambruš, Mikuláš Bakoš, Oskár Čepan, Jozef Felix, Ľudovít Fulla, Ladislav Hanus, Ján Jozef Hudák, Zora Jesenská, Ján Jamnický, Ján Komorovský, Ján Chryzostom Korec, Ivan Krasko, Nora Krausová, rodená Beniaková, Štefan Krčméry, Emil Boleslav Lukáč, Alexander Matuška, František Mikloško, Andrej Mráz, Rudolf Mrlian, Jan Mukařovský, Karol Rosenbaum, Martin Slivka, Pavol Strauss, Karol Strmeň, Stanislav Šmatlák, Dominik Tatarka, Viliam Turčány, Milo Urban, Marian Váross, František Votruba, Ľudo Zúbek a Andrej Žarnov svojimi dielami, myšlienkami a životmi spoločne vytvárajú generačný odkaz, kultúrnu stopu v slovenskom bytí.

Ďalšia kniha spisovateľa prináša súbor politicko-historických esejí, ale aj menších glos s „dnešnými“ témami ako sú napríklad: multikulturalizmus, bratislavské sochy, 14. marec, či vládcovia Slovenska po „nežnej“ inscenácii. Uhol pohľadu je podobne ako v predchádzajúcej knihe Labyrint – hlavou o múr (2003) konzervatívny, to znamená slovenský a kresťanský. Napriek zložitým témam sa autor snaží písať odľahčeným a často ironickým jazykom, aby nás súčasný marazmus už načisto neubil. Časť textov bola uverejnená v rôznych časopisoch, niektoré boli rozosielané internetom ako samizdaty.

Výber z Matuškových statí a brilantných esejí o mravných či nemravných činoch v hraničných situáciách. Matuška nemoralizuje, vie o ľudskom správaní, o zlyhaniach, ale i o nečakanej odvahe. Duchovné kolaborantstvo nie je typicky slovenský problém. Matuška rieši naše „zlyhania“ dané najmä konfliktom slovenský štát verzus SNP, neskôr postojmi tých, ktorí sa zapojili, ale nie celkom, ktorí uverili víťazstvu Nemecka, ale nedali mu svoje duše (Milo Urban, J.C. Hronský). Brilantne vystihol charakter slovenskej spoločnosti, najmä jej negatívne stránky. Čo napísal, to platí dodnes.

Básnická zbierka. Autorkino písanie je totiž nie nepodobné záhrade, Mila Haugová sa stále pohybuje medzi svojou flórou a faunou a hoci by sa zdalo, že po toľkých rokoch a básnických zbierkach uzavretý priestor nemá čo ponúknuť, nie je tomu tak. Poetka je tu doma a aj keby sa pôdorys tejto organickej – miestami až samostatne žijúcej – plochy dal označiť nejakým pomenovaním z geometrie, nevymizli by z nej tajomné zákutia, trpezlivo autorkou opracovávané, kultivované, sprístupňované. A ak sa aj niekde šľahúne preplazia popod plot, alebo ak konáre ktoréhokoľvek stromu z pomyselného ohraničenia záhrady vyčnievajú, alebo ak si drobný hmyz dovolí tento priestor opustiť, všetko sa to deje v decentnosti autorke vlastnej.

Autor (1988) žije a tvorí v Bratislave. V roku 2013 mu vyšla debutová zbierka básní Ukryté v dotykoch (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov), ktorá získala Cenu Ivana Kraska za najlepší debut autorov do 35 rokov za rok 2013 a druhé miesto v ankete Knižnej revue, Debut roka 2013. Je členom SC PEN, Spolku slovenských spisovateľov, zakladajúcim členom neoficiálneho Bratislavského literárneho klubu BRAK, redaktorom a fotografom internetového magazínu iLeGaLiT. Martin Chudík prichádza s novou básnickou zbierkou nazvanou Cestovný (ne)poriadok. Kompozične je zbierka rozdelená na dve časti. V prvej časti, Pomenovať hĺbku, nájdeme koncízne, prevažne existenciálne a reflexívne básne, v ktorých básnik preniká pod povrch a introspektívne zachytáva vnútorné prežívanie lyrického subjektu. Druhá časť, Praskanie ľadu, sa vyznačuje intímnou a ľúbostnou lyrikou.

Všetko, čo sa na svete udeje či už dobré, alebo zlé sú ľudské vrtochy! I tieto sa delia: na detské vrtochy, na dospelé vrtochy, na posmeš­né vrtochy, na umelecké vrtochy, na pomstivé vrtochy a ďalšie, ktoré sa spisovne nazývajú nápady... V útlej knižke úsmevných esejí sa autor regionálny historik a publicista vyznáva zo svojich vrtochov a nevtieravo podáva životnú múdrosť, nastavuje vľúdne zrkadlo našim rozmanitým vrtochom.

Výber z výbušných textov a esejí publikovaných v denníku SME. O ľudáctve, bratislavskej kaviarni a malosti strednej Európy.