Belletristik

Ballova nová kniha upúta svojím čiernym humorom a prenikavou iróniou, neustálym znižovaním tzv. vysokých tém, ale i takmer gnómickými výpoveďami o vzťahoch medzi mužom a ženou, rodičmi a deťmi, jednotlivcom a spoločnosťou. Aj keď z čítania pramení, parafrázujúc narátora, často smútok a melanchólia, Ballov rukopis aj rozosmieva. Veľká láska je hlboko ľudská, múdra kniha.“ (Marta Součková).

Kniha, ktorá vznikla ako výsledok priateľstva piatich ľudí a ich priateľstva s krajinou. Traja autori sú básnici (Mila Haugová, Rudolf Jurolek a Juraj Kuniak), dvaja výtvarníci (Rastislav Biarinec a Ján Kudlička), každý však vníma krajinu svojim vlastným, osobitým spôsobom. Ich texty sú vyznaniami krajine nielen ako zdroju tvorivej inšpirácie, estetického či metafyzického zážitku, ale aj ako priestoru, ktorý ich ľudsky formuje a posilňuje. Esenciálne texty autorov dopĺňajú farebné ilustrácie oboch výtvarníkov.

Rozhovory s Altou Vášovou Knižné rozhovory s Altou Vášovou zachytávajú osobný i literárny život poprednej slovenskej prozaičky, scenáristky a dramaturgičky Slovenského filmu. Napísala aj dievčenský román, vedecko-fantastickú prózu či novelu Niekto ako ja, ktorá bola aj sfilmovaná. Rozhovory odvíjajú nielen jej profesionálny osud v rozporuplnej druhej polovici 20. storočia, ale predovšetkým ukazujú, že skutočný talent neumlčí nijaká diktatúra, nijaká zvoľa moci. Ku knihe je priložené CD, na ktorom Alta Vášová číta z vlastnej tvorby.

Pamäť má veľa čakární. Dá sa do nich nakuknúť, zalistovať v živote, prepašovať zopár historiek a spomienok - z hlavy na papier. Písanie je jediný dovolený spôsob kradnutia: človek okráda sám seba. Pamäť je vývojka. Písanie je ustaľovač. A zrazu sú pred nami fotografie spomienok. Dušan Dušek aj v tejto knižke kradne zo života. No nielen sebe, kradne všade, kde sa dá, zapisuje si za uši každú dobrú vetu, ktorú začuje. Ponúka nám svoj obdiv k hovorovému jazyku, k viere, že to najlepšie vždy zaznie v rozhovoroch ľudí. Neskôr tieto vety votkáva do príbehov, pomocou ktorých mapuje svoje dôverne známe prostredia: Piešťany, Bratislavu, Šaštín. Navlieka ich na nitky ako koráliky, ktoré sa pri čítaní môžu zmeniť napríklad na lastovičky, usadené v jeseni na elektrických drôtoch pred cestou do teplých krajín, alebo aspoň na ponožky, sušiace sa vo vetre, prichytené štipcami o šnúru, ktoré sa takisto chystajú odletieť. Pri čítaní sa dá krásne lietať: z vety do vety, zo spomienky do spomienky, z jednej poviedky do druhej, či do tretej. Platí to aj pre túto novú poviedkovú knižku Dušana Dušeka. 

Kniha Eugena Gindla Čelom vzad, ozvena! sleduje tridsaťtri rokov autorovej reportérskej kariéry – od prvých textov z časopisu Život, ročník 1971, až po posledné dve, ktoré vyšli v roku 2004 ako fragmenty nedokončenej knihy o Slovensku. Turecko-bulharské hranice, Ukrajina, Krym, Kosovo, tam všade je Eugen Gindl rovnako doma, ako v obciach, ktoré mali už čoskoro naveky pochovať vody Liptovskej Mary, či v dedine Veľké Borové.

Štefan Moravčík nespochybniteľne patrí medzi špičku slovenských majstrov poetického pera. Jeho básne sú jedinečným vkladom do literatúry a každá nová zbierka znamená poetický sviatok. Také sú i plastické, farbisté, poeticky mnohorozmerné, skrytými významami preplnené Vruby do medu. Tvoria ďalší schodík nahor na Moravčíkovej životnej púti, sú stále zrelšou, už jesennou poéziou autora, v ktorej si tvorca kladie zásadné otázky bytia a dáva na ne hudbou verša prehĺbené, až Rúfusovské odpovede. 

Ján Čomaj (1935), skúsený novinár, publicista a spisovateľ literatúry faktu, sa v knihe esejí, fejtónov a glos venuje problémom súčasnosti, no i závažným dobovým výpovediam. Jeho krátke prozaické útvary sú akýmsi hodnotením politických počinov, historických udalostí a spoločenských posunov z odstupu a nadhľadu. Takýmto spôsobom sa venuje napríklad nežnej revolúcii, jej pôvodným cieľom a spoločensko-politickým dôsledkom. Nejde len o holé konštatovania, ale o hlbokú spoločenskú psychológiu. Pritom sa usiluje vyhnúť konfrontácii a príkrym záverom, skôr postupuje z pozície nezávislého pozorovateľa. Je to istý pohľad do zrkadla, ktorý motivuje súčasného čitateľa, aby zaujal vlastné postoje, či už v súlade alebo v konfrontácii s prečítaným textom.

Ivan Čičmanec (1942) patrí vďaka štyrom knihám, ktoré v poslednom desaťročí vydal vo vydavateľstvách Milanium a Kalligram, k popredným slovenským prozaikom a básnikom, hoci žije už takmer polstoročie v nórskom Osle. V novele Bratislavský satyr podáva ironický pohľad na súčasné Slovensko, kde prebieha súboj medzi tradičnými patriarchálnymi stereotypmi a čoraz naliehavejšie prenikajúcimi modernými civilizačnými trendmi.

Nie všetko, čo sa odohralo v histórii, sa dostalo na stránky kníh o veľkých dejinách. Popri významných udalostiach sa prihodili aj malé vzrušujúce príhody, na ktoré sa časom zabudlo. No tieto epizódy či historky existovali a často niesli v sebe neoficiálnu pečať doby, v ktorej vznikli. Poľudštili dejiny, ktoré zaznamenali historici stroho a bez emócií. Na tieto historky storočia sadal prach. Bolo potrebné sfúknuť ho, lebo aj z nich sa skladá mozaika doby. Čitateľ sa dozvie, odkedy je na Dóme svätého Martina hromozvod, ako muž v brnení bežal Panskou ulicou, kedy zaparkoval koč posledný fiakrista a ďalšie zaujímavosti.

Debut Silvie Gelvanicsovej (1976) Anam cara – Priateľ duše vypovedá o citlivej, vnímavej duši a poetickom talente, ktorý sa neutieka výlučne k voľnému veršu, ale úspešne zvláda aj rýmovanú poéziu. V prvej časti zbierky poskytuje myšlienkam voľnosť voľného verša, emotívne nabitého, presne mapujúceho a odžitého skúsenosťou. V druhej časti dokazuje, že vie myšlienky podriadiť i pevnej štruktúre verša a rýmu, pritom aj ideová stavba básne je mimoriadne vyzretá. Vie podať hodnotnú výpoveď a trefne prekvapiť čitateľa zo smeru, ktorý neočakával. Autorkin talent, výrazná poetická práca a zodpovedný prístup k poézii si zaslúžia ocenenie.

Tramping, pocit voľného táborenia, kamarátstva a romantiky. Ako chlapci z Zuckermandlu sme prežívali mladosť v časoch totálnej asanácie Podhradia. Preto sa chcem ešte raz vrátiť do tienistých uličiek, na vysoké skalné bralo zaliate večným slnkom, ktoré nás obklopovalo z jednej strany a z druhej strany veľrieka a jej rozpálené brehy, na ktorých sme vyrastali. Neboli sme veľmi odlišní od chlapcov z iných štvrtí starej Bratislavy, Ziegelfeldu, alebo Jaskového radu...

Tieto moje spomienky na náš starý Dunaj a jeho ramená obklopené lužnými lesmi a na Malé Karpaty venujem všetkým mojim žijúcim a tiež už nežijúcim priateľom a vám všetkým následníkom, kráčajúcim po zarastených chodníkoch našej krásnej prírody.   Walter Malaschitz – Apač

Hrdinovia druhého románu Pavla Boroša sú, podobne ako tí z Troch brehov Dunaja, prinútení reagovať na prelomové udalosti našej histórie. Osudy hlavných hrdinov začíname sledovať v auguste roku 1938 a uzatvárajú sa tesne po vyhlásení Slovenského štátu. Ich životy sú konfrontované so vznikom autonómie, obsadením Petržalky, Viedenskou arbitrážou, vyhlásením stanného práva a nakoniec vznikom štátu. Všetko sú to udalosti, ktoré nezaslúžene patria medzi tie menej známe z našej histórie.

Dej sa točí okolo štyroch hlavných postáv. Elenka, dcéra Hanky z prvého románu, sa musí rozhodnúť, ktorou cestou sa vyberie: či tou, ktorú jej radí vybrať rozum, alebo tou, ktorú by si vybrala srdcom. Na osude ďalšieho hrdinu môžeme sledovať, ako sa z obyčajného človeka môže nenápadne stať prominentný a vrcholne angažovaný gardista. Eva, jedna z dvoch Hankiných sestier, do dôsledku spozná, čo znamená žiť v tak turbulentných časoch v jednej zo stoviek kolónií, ktoré vznikli na južnom Slovensku.

Kniha o behaní, (ťažkom) živote a najmä o láske. Trojica autobiografických noviel zo života režimom prenasledovanej rodiny a dospievaní v atmosfére totalitnej šedi. Dvadsaťpäť rokov po prvom oficiálnom vydaní vychádza Džin konečne v reedícii.

Minulosť ovplyvňuje dnešok aj zajtrajšok, v návratoch do minulosti môže tkvieť múdrosť budúcnosti. Pre literárne návraty, hoci aj nesiahajú priveľmi do hĺbky času, to platí tiež. Jedným z nich je aj trojnovela Martina M. Šimečku Výpoveď, Žabí rok a Džin. V osemdesiatych rokoch minulého storočia vychádzali ako samizdaty, začiatkom 90. rokov potom oficiálne knižne. Príbehy o láske (i nenávisti) medzi ženou a mužom, o láske (i nenávisti) medzi dušou a telom, o nenávisti (a láske nie) medzi človekom a totalitným štátom z dôb, keď strihanie ostnatých drôtov nebolo ani len v dohľadne, keď niektorí boli rovnejší ako iní, keď život neprináležal ani človeku, ani Bohu, ale komunistom.

Súbor 23 autobiografických poviedok, inšpirovaných príhodami, spomienkami, zážitkami z detstva, mladosti aj nie veľmi dávnej minulosti.

Hatala ju venoval svojim dvom hlavným živlom: hemofílii a literatúre. Preto aj rozprávačom je X - teda autorovo literárne ja, symbolicky odkazujúce na chromozóm X, ktorý "zodpovedá" za vrodenú "krvácavosť". Kniha je "niekedy smutná, niekedy veselá", ako už býva poctivé rozprávanie zo života, tobôž v podaní zrelého literáta, básnika, prekladateľa, publicistu aj aforistu. "Táto kniha by sa mohla volať aj Môj život s hemofíliou, ale nevolá sa tak," hovorí spisovateľ a dodáva: "Preto nie, lebo práve hemofília ma naučila aj to, že mnohí ľudia majú často oveľa väčšie trápenia než ja. Ak by im ich moja kniha pomohla zmierniť hoci o promile, malo význam ju napísať. S akýmkoľvek názvom."