Belletristik

Spolok slovenských spisovateľov vydal antológiu básní členov, prispievateľov a priaznivcov s cieľom predstaviť širokú tvorivú základňu najstaršieho a najväčšieho spisovateľského združenia na Slovensku, ktoré vzniklo pred 95 rokmi. V antológii je zahrnutých 172 žijúcich autorov a k slovenským tvorcom sú zaradení aj niektorí významní zahraniční mimoriadni členovia Spolku. Básňami sa predstavili takmer štyri generácie slovenských spisovateľov od najstaršieho (1925) po najmladšieho (1995). Antológia predstavuje na Slovensku prvé vydanie tohto druhu v takom početnom a reprezentačnom zastúpení žijúcich básnikov.

Třetí román Marka Přibila. Hlavní hrdina, klinický psycholog, se zamiluje do své pacientky; následuje příběh s detektivní zápletkou, plný napětí a nečekaných zvratů, existenciální pointa nakonec všechno obrací naruby. V jedné z hlavních rolí dalšího románu Marka Přibila vystupuje synchronicita, tedy princip akauzálních událostí, které jsou opakem kauzality, čili principu příčiny a důsledku. Na stránkách knihy se setkáváme s autorem tohoto pojmu, zakladatelem analytické psychologie Carlem Gustavem Jungem, jeho učitelem Sigmundem Freudem, ale současně a především zažíváme osudový erotický příběh ze současnosti. Pod perfektně zvládnutou hrou s literárním tvarem, jímž je osvědčená detektivka, se skrývá živé, moderní filozofií a estetikou inspirované jádro románu, kterému nechybí vtip ani nadhled.

Druhý zväzok súborného diela Kornela Földváriho obsahuje texty z knihy O stručnosti, ktorou autor debutoval pod vlastným menom v roku 1999. Obsahuje 41 päťvetových minirecenzií na umelecké diela a 48 glos z cyklu Humorikon o knihách, divadelných predstaveniach a výstavách. Ako bonus sú v knihe publikované medailóny 14 slovenských spisovateľov a autorova diplomová práca Niektoré problémy súčasného slovenského humoru z roku 1960. Peter Uličný v doslove knihy píše: Pri Kornelovi Földvárim naozaj nikdy nešlo o to, či sa jeho text bude volať doslov alebo fejtón či nebodaj diplomová práca. Niežeby si nectil pravidlá žánrov. Ale nad všetkými pravidlami vždy nakoniec víťazil rozprávač. Človek milujúci príbehy. Schopný rozprávať ich tak, aby ich milovali aj ostatní...

V prvom zväzku súborného diela významného spisovateľa, humoristu a kritika Kornela Földváriho je publikovaný rukopis, ktorý sa našiel v pozostalosti. Autor ho pripravoval na vydanie v roku 1970, ale z politických dôvodov kniha nevyšla. Prvú časť autor venoval detektívnemu žánru, o ktorom neskôr vydal samostatnú publikáciu. Druhá časť je o westernoch a literatúre o Divokom západe, v tretej sú články o literárnej fantastike, horore, komikse a dobrodružnej literatúre je venovaný záver publikácie. Kniha tvorí kompaktný celok a jej nosnou myšlienkou je oslava čítania, čítanie ako dobrodružstvo, chválospev kvalitnej dobrodružnej literatúry, ktorá človeka motivuje k čítaniu ako celoživotnej záľube.

V rokoch 1978 – 79 sa Albert Marenčin ako pracovník galérie stretával s Júliusom Jakobym. Napriek generačnému odstupu dvadsiatich rokov si od prvého stretnutia boli blízki v názoroch na umeleckú tvorbu aj v životných postojoch. Pre Jakobyho sa obraz stáva obrazom nie peknou maľbou ani technikou, ale zážitkom, ktorý sa stal obrazom vo svojej autentickej podobe. A kritériom autenticity je preňho úprimnosť. V rozhovoroch si kladú otázky a odpovede často nachádzajú v spomienkach. V doslove Juraj Mojžiš približuje dobu vzniku tejto knihy - normalizáciu, ktorá pre Marenčina znamenala zákaz publikovať. Kniha je ilustrovaná desiatkami fotografií Martina Marenčina z umelcovho ateliéru, v ktorom tento Košický pustovník prežil takmer celý život. 

Július Jakoby (1903 – 1985, Košice). Slovenský maliar, výtvarne sa vzdelával v súkromnej grafickej škole E. Króna, v rokoch 1927 – 28 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti. Štúdiá prerušil a vrátil sa do Košíc, kde žil až do konca života. Venoval sa kresbe, pastelu, kamenným a keramickým mozaikám. 

V čem jsou liberálové stejní jako fašisti? Jaké to je, když vás vaše společnost nenávidí? Lze překonat společenské propasti?

Nad tématy naší současnosti a minulosti se setkávají dvě generace novinářů: česko-slovenský intelektuál, jehož formovalo dětství a mládí v disentu spolu s listopadovým angažmá, a nadějní žurnalisté, narození do svobodné společnosti.

Těžko bychom hledali někoho, kdo lépe než Šimečka rozumí Čechům i Slovákům současně a dovede jejich příběh posoudit ve středo- a východoevropských souvislostech. Šimečkovy vlastní životní osudy, jimž se kniha také věnuje, ho přitom nevedou k pesimismu, ale naopak k vůli hledat východiska ze zdánlivě bezvýchodných situací. Během rozhovoru se karta několikrát obrací, ten, kdo odpovídal, se také ptá a mezigenerační dialog odhaluje, kde se dvě odlišné životní zkušenosti střetávají a na čem se naopak shodnou.

Žijeme v časoch, keď sa môže stať všeličo, ba až všetko. Prečo by nemohol jestvovať človek, ktorý prijíma choroby iných ľudí, a to aj takých, ktoré sú neprenosné. Je za tým jeho extra citlivosť alebo iba absolútna hypochondria? Lekári si s touto diagnózou nevedia rady. Možno práve preto sa tejto látky ujal rozprávač príbehov. Vstúpte do osudov Michala Strateného, ktorý nájde sám seba v odľahlých horách, kde sa dá chytiť signál iba na jedinom konári jediného stromu. Hučné lazy, pošta Hyždica.

Knihu ponovembrových príbehov vytvorilo osemnásť rôznorodých ľudí, ktorí napísali spolu šestnásť príbehov, spomienok, či reflexií a dve obrazové rekapitulácie ostatných troch desaťročí: od osobných životných udalostí – tragických aj radostných – až po analytický pohľad na spoločenské a politické zmeny. Pestrú skupinu, v ktorej nájdete napríklad aj Jana Urbana, Oľgu Valkovú, Mira Švolíka, Fera Guldána, Zuzanu Mojžišovú či Inge Vagačovú, spojila osoba Fedora Gála, vytrvalého hľadača dialógu.

V  knihe čitateľ nájde súbor 23 rozhovorov emeritného profesora filozofie Jána Letza, ktoré sa uskutočnili v rokoch 1991 až 2016 pri rozličných príležitostiach. Zhovárali sa s ním redaktori novín, filozofických, kultúrnych a náboženských časopisov, televízie, ako aj jeho spolupracovníci a priatelia rozličnej profesijnej orientácie. Rozhovory majú buď profilový charakter a sú zamerané celkovo na jeho život a dielo, na jeho rodinné zázemie a na rozličné aktuálne spoločenské otázky, alebo sa upriamujú na určitú oblasť jeho pedagogickej činnosti či vedeckého bádania. V rozhovoroch sa pútavým a zrozumiteľným spôsobom odzrkadľujú najvýznamnejšie úseky jeho života a tvorby. No osobitný dôraz sa v nich kladie na vývin jeho filozofického myslenia za posledných 25 rokov.

Kniha obsahuje trinásť dramatických textov, ktoré vzišli z viac ako tridsaťročnej spolupráce najvýznamnejšej osobnosti slovenského nezávislého divadla, režiséra Blaha Uhlára, a členov ochotníckeho súboru DISK z Trnavy-Kopánky. Texty hier sú doplnené osobnými vyznaniami režiséra aj niektorých členov súboru. Kniha prináša aj dve teoretické štúdie: Vladimír Štefko sa zaoberá hrami, ktoré boli uvedené do roku 1992, Martina Ulmanová rozoberá hry po roku 2007. Vtedy sa režisér vrátil k spolupráci so súborom po období, v ktorom venoval všetky sily vlastnému divadlu Stoka. Iba niektoré z textov nášho výberu boli uverejnené časopisecky; knižne vychádzajú všetky texty po prvý raz.

Kniha je poetickým dokumentom z autorkiných denníkových záznamov – od osobných, cestovateľských až po rastlinné. Ich súčasťou sú sny, lyrizovaná próza, básne či osobné čítania filozofov (Martin Heidegger), výtvarníkov (Osmo Rauhala) a literárnych postáv (Anna Kareninová). Poetka nám otvára vždy nové a zároveň trochu iné archívy priestorov. Skúmanie sa pohybuje v kruhu reálneho a mysleného, s presahmi do duchovného prúdenia sveta. Čitateľ sa stáva svedkom prelínania života a diela, aby dospel k poznaniu, že umelec a dielo majú svoj pôvod v umení.

Román Juraja Bindzára, dvojnásobného finalistu Anasoft litera. Je to román so zlým koncom. V dedine na slovensko-moravskom pomedzí nažívajú katolíci, evanjelici, židia či Českí bratia v zhode a porozumení, pokým nevstúpi do ich života hlas zvona, hlas boží. Nie je to príbeh z dávnych čias, z temného stredoveku, nie, nie, tento príbeh sa stal vlani, možno predvlani, a ďalšie, veľmi podobné sa možno dejú aj v tejto chvíli. Kde sa tu zrazu vzalo toľko sebectva, neznášanlivosti, a zloby? Kde sa vzalo toľko surovosti a krutosti, kde sa vzali tí démoni okolo nás a v nás? Sme to ešte my, ľudia 21. storočia?

Juraj Briškár (1964) je vysokoškolský pedagóg, literárny vedec a spisovateľ, autor piatich zbierok aforizmov a sentencií (Mlčanie, 1994; Chôdza v Oriente, 1998; Autumnal furniture, 2002; Symetrické pozorovania, 2011; Prechádzka labyrintom, 2017), dvoch kníh esejí Elementárne situácie v literatúre (2005) a Poetika zmyslového vnímania (2014) a prózy Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014). Vo všetkých knihách autor vychádza z tvorivého čítania sveta a odkrývania nevidených a neviditeľných súvislostí. V básnickej zbierke Z pohľadu dvoch pohárov mlieka po prvý raz preveruje, do akej miery je aj poézia prostriedkom na skúmanie a zaznamenávanie skutočnosti. Briškárove básne sú nekonvenčné a v mnohom idú proti zaužívaným postupom literatúry. Obyčajnosť, účelnosť či účelovosť autor povyšuje na úroveň poézie ako príklad výnimočných schopností ľudskej mysle, jej prenikavosti a imaginatívnosti, a tak ukazuje, koľko radosti a slobody je možné obsiahnuť jediným hlbokým pohľadom.

Postavy bizarných príbehov navonok azda pôsobia ako kruté, nenávistné indivíduá, ich konanie však v konečnom dôsledku prezrádza túžbu intenzívne, poctivo žiť a odolávať banalite každodenného sveta. Jedna z postáv Ballovej knižky hovorí: Dobrý aforizmus je viac ako zlý román. Možno preto autor po úspešnej odbočke k relatívne dlhším prózam (V mene otca, Veľká láska) znovu prichádza s textami krátkymi a ešte kratšími. Hoci to nie sú aforizmy, vypointovanosťou hádam každej vety od nich ďaleko nemajú. Vo zvláštnych, neraz šokujúcich príbehoch či skôr antipríbehoch tu v pôsobivo lapidárnej skratke zaznievajú autentické i cielene zremixované hlasy bežných našincov, ich filozofia aj pseudofilozofia. Provokatívny názov knihy síce naznačuje opak, ale Balla rozhodne nie je mŕtvy počúva nás totiž až príliš pozorne.

Próza Stena je atypický príbeh na hranici sci-fi reflektujúci – v podobe metafory – skúsenosť s totalitnými systémami, a tiež s ich schopnosťou kedykoľvek sa v reinkarnovanej podobe vrátiť. Novela Stena predstavuje metaforu totalitného režimu, jeho zrútenia a opätovného úspešného návratu v ešte agresívnejšej podobe.Interpretácia ostáva voľná, v tom je výhoda metafory. Pod ostrovom a jeho tzv. Ľudovým režimom si môžeme predstaviť fašizmus, komunizmus alebo aj skorumpovanú polodemokraciu, pretože princíp zla a lojality voči zlu ostáva rovnaký. Potvrdzuje to aj svojská genéza príbehu: Prvé časti sa začali rodiť v rokoch 1987 a 1988 pod vplyvom komunistického totalitného režimu. Novelu, teda jej prvú verziu, som však dopracoval v roku 1992 – už s ohľadom na hrozbu nacionalizmu, ktorý vtedy prepukol nielen na Slovensku, ale s oveľa tragickejšími dôsledkami aj na Balkáne. Túto prvú ucelenú strojopisnú verziu som našiel po 25 rokoch – a odrazu, vzhľadom na geopolitické zmeny, ktoré sa v poslednom období odohrali pôsobí opäť aktuálne.